Od seba smeruje Rázus mimo seba. Charakteristicky nepíše verše vášne, verše milenecké, lež verše dieťaťa, poéziu domácnosti, manželstva, rodiny, a vychodiac od rodiny, pristavuje sa pri rode a národe. Vlastne najprv pri ľude, lebo no sám bol z chalupy, z podzámku, nie z mesta a zámku. Detstvo, rodina, otec, mať, dedina, ľud – to sú jeho životné zdroje a pramene, ku ktorým sa ustavične vracia, bez ktorých nemôže ani žiť, ani tvoriť, ani ako človek, ani ako básnik.
Alexander Matuška (1966)
Martin Rázus vychádzal pri písaní oboch diel – Maroško a Maroško študuje – z vlastných spomienok. Ale zámerne si zvolil formu objektivizovaného rozprávania, aby si uvoľnil priestor pre uplatnenie sujetotvornej fantázie a pre modelovanie literárneho hrdinu. Prísne úsporným a kompozične funkčným začleňovaním jednotlivých epizód do celkovej osnovy diela vyhol sa úskaliam kronikárskej popisnosti. Organizujúcim princípom tohto vnútorne zovretého pásmového útvaru je charakterový a ľudský rast hrdinu. Jedinečná harmónia žiarivého charakterového vzoru a jeho ľudskej príťažlivosti bola nevšedným umeleckým víťazstvom Martina Rázusa.
Ján Poliak (1970)
Pri Rázusovej predčasnej smrti Ján Smrek napísal nekrológ "Básnik-apoštol a bojovník-gentleman" (Elán, september 1937). Nekrológ uzatvára slovami: "... bolesť naša je ešte priveľmi živá..., aby sme... mohli už povedať o Rázusovi všetko, vlastne kdeže všetko... Tu musia nasledovať nie články, ale štúdie, ktoré sa rozrastú v knihy." Smrek už vtedy vedel, že na pochopenie a zhodnotenie takej výraznej osonosti, ako bol Rázus, budú potrebné celé knihy. Pretože Rázus stelesňuje v sebe nielen svoj individuálny osud, ale kus novodobej slovenskej duchovnej histórie, novodobého slovenského myslenia a zápasov. Išlo najmä o obhájenie slovenskej národnej individuality (a o jej dotvorenie) v zápasoch s agresívnou ideológiou etnického čechoslovakizmu...
Michal Gáfrik (1998)
