Poézia Paľa Olivu sa zaraďuje k umeleckým vrcholom slovenskej katolíckej moderny. Najmä vo svojich začiatkoch sa tvorivo napája na podnety symbolizmu, neskôr výdatne čerpá z tvorivých variácií poetizmu s tendenciou k surrealistickej poetike. Osobitý rozmer dodáva tejto poézii wolkrovský závan a predtucha smrti zo strašnej tuberkulózy, ktorá sa v živote mladého 26-ročného básnika Olivu naplnila. Disonančné tóny smrti sa prekrývajú s túžbou žiť, naplniť sny a túžby, až nakoniec prechádzajú v tiché rozjímanie o pominuteľnosti a končia sa odovzdanosťou, kresťanskou nádejou vo večnosť. V prvej bibliofílnej zbierke Čierne kvietie (1934) mladý Oliva výrazne čerpá zo symbolizmu, básne sú poznačené kraskovským smútkom, samotou, kultom dolorizmu, nocou, kvílením a tajnou baladickosťou. Už v týchto začiatkoch sa objavujú základné znaky Olivovej poetiky: sémantika a symbolika zvukových konfigurácií; protikladné videnie ako znak jednoty všetkého (najmä protiklad svetla a tmy; bielej a čiernej farby) a náznaky neskoršieho prechodu k polytematickosti básnického textu. Knižným debutom básnika bola zbierka Oblaky, ktorá vyšla v roku 1939. Svedčí o výnimočnom básnickom talente mladého autora, niet v nej umeleckej bezradnosti a nechýba jej ani individuálna autorská osobitosť. Moderný tvar zvnútorňuje básnikova zakotvenosť v náboženskej istote, duchovný zápas smerujúci k transcendentnu. Jeho základom je princíp imanencie – básnikova vývinová línia, ktorá smeruje od konkrétneho k abstraktnému. Najvýraznejšie sa premieta v zobrazení lásky k žene a v obraze oblakov. Oba obrazy sa postupne v rámci básnikovej tvorby zvnútorňujú, sakralizujú. V línii bremondovských estetických ideálov, tzv. čistej poézie Olivove verše smerujú k hraniciam nevysloviteľnosti, k bytostnému jadru všetkej skutočnosti, t. j. k modlitbe, tiež k očisťovaniu poézie od mimoestetických zložiek. Olivova báseň sa buduje z bytostného zážitku, je variantom čistej poézie, smeruje k výraznej spirituálnosti, jasu, oslave i žalmickosti (najmä posledná časť Oblakov s názvom Modlitby). Netrpí na jednostrannosť (racionálnu či iracionálnu, konkrétnu či abstraktnú), protiklady smerujú k dialektickej jednote. Napriek zvýšenej iracionalite nebadať odklon od života a jeho hĺbkového poznania. Všetko snové či sakrálne vychádza zo svojho hmotného protikladu. Smeruje sa k jednote pozemského a nadzemského, večného a časného. V zbierke dominujú prírodné motívy (oblaky, kvety, vtáci), obraz Madony, Krista, vlasti, poézie, detstva, kresby, bolesti a smrti. Medzi charakteristické znaky Olivovho debutu patrí poetistická hravosť a snovosť, výrazová jemnosť, lyrizmus, melancholický ráz veršov, reflexívnosť, farebné kreovanie skutočnosti, pričom prevláda najmä biela farba a motív svetla. Prostriedkom farebného, imaginatívneho videnia mnohorakosti krásy, detskej bezstarostnosti a hravosti sa stáva variovaný obraz oblakov, ktorý postupne prechádza v sakrálne konotácie; stáva sa symbolom básnikovho života smerujúceho do večnosti. Dôležité postavenie má v celej zbierke zvýšená miera iracionality podporovaná snovou obraznosťou, cez ktorú presvitá básnikovo hľadanie stratených istôt (najmä detstva, mladosti spojenej s láskou a krásou) a potreba presahu do priestoru strateného raja a smerovanie k transcendentnu. Olivov sen má výrazný poetistický a spirituálny rozmer. Snové obrazy sa konkretizujú v intenciách poetizmu. V popredí je výtvarné zhmotňovanie sna na princípe rimbaudovsko-poetistickej kresby, chromatickosti a geometrickosti. Olivova „kresba“ sna sa konštituuje na základe kontrastu, chromatickom protiklade bielej a čiernej. Z geometrických výstavbových princípov prevažuje pri štruktúre obrazu sna metafora kruhu previazaná s detským snom, utrpením a blížiacou sa smrťou. Hľadanie vzťahov medzi snovými motívmi sa realizuje cez asociačnú a juxtapozičnú kompozíciu v kontexte apollinairovských podnetov. Apollinairovské a nezvalovské impulzy sa u Olivu premietajú v náhodnom radení obrazov, asociatívnom spomínaní s prvkami reflexívnosti a v snovom, rozprávkovom či exotickom pociťovaní autorského subjektu ako tuláka, pútnika, blázna či chlapca. V oblasti verša badať u Olivu postupný prechod od pravidelného sylabotonického verša cez jeho rytmické či sylabické uvoľňovanie až k voľným veršom s litanickou formou a rytmicko-syntaktickou konvergenciou. Z hľadiska zvukovej, významovej a obraznej výstavby Olivových básní sú významné časté a pôsobivé hláskové inštrumentácie, vnútorné rýmy, aliteračné hry s menami a vertikálne metafory. Obrazy – motívy sa výrazne asociujú práve prostredníctvom rýmu, ktorý je poetisticky uvoľnený v intervokálnych a koncových spoluhláskach rýmovky a má platnosť obrazu (vertikálnej metafory), často je mostom k mystike, spojeniu poézie, básnika s Bohom. Základnými indikátormi tendencií k surrealistickému básnickému rukopisu sú litanická forma a intonácia veršov, motivické prechody medzi spomienkami a vidinami, polytematickosť, nelogické striedanie a kumulácia obrazov podobná filmovým prestrihom.
Monika Kekeliaková
