Vyhľadávanie
... Téma hľadania skutočnosti sa stala u neho zásadnou. On to robil najvýraznejšie zo všetkých. Dokázal o nej rozmýšľať tak, ako nikto iný, vedel byť veľmi citový a neprestal chápať citovosť ako najdôležitejšiu súčasť fungovania človeka, či už v komunikácii s inými alebo so svetom. Dokázal ju racionalizovať, uvažovať o nej analyticky. Analyzoval citovosť. To nedokázal v slovenskej literatúre pred ním nikto iný, nik sa ani len nepriblížil. K racionalizácii patrí aj istá irónia a humor, toto dokázal tiež. Byť vtipný, keď rozprával o vážnych citových veciach. ...
Aký bol človek? S najpriateľskejším úsmevom na svete. Zároveň človek neuveriteľne skromný a príjemný. Skvele sa s ním trávil čas, v každej spoločnosti bol neprehliadnuteľný, ale zároveň tichý a nenápadný. Nevidel som ho inak, ako usmiateho, ale nebol to žiadny hurónsky smiech ani rozprávanie vtipov či zabávanie spoločnosti, nebol to veselý cirkusant. Skôr tichý, jemný spoločník s prajným úsmevom.
Peter Darovec (v rozhovore s M. Moravčíkovou)
(In: Sme, roč. 28, 12. 2. 2020, č. 35, s. 13.)
https://kultura.sme.sk/c/22323164/literarny-vedec-darovec-vilikovsky-si-vyzadoval-citatela-ktory-si-vedel-text-domyslat-sam.html
Pán Vilikovský nás veľa naučil. Bol plachý, nesnažil sa zaujať, a práve tým bol príťažlivý.
Jana Alexová
(In: Sme, roč. 28, 12. 2. 2020, č. 35, s. 12– 13.
Lenže Vilikovský má aj svoju druhú podobu. Proti lyrickej vágnosti a amorfnosti sa v nej sústreďuje práve na výstavbu sujetu. Je zaujímavé, ako redukuje metaforičnosť výpovede na exponované miesta v jeho štruktúre. Ináč pracuje prevažne s materiálom dialogickým. Štylizáciou a telegrafickými popismi buduje situáciu alebo situácie bez priamej účasti autorovho subjektu. Napriek tomu mnohé, čo bolo v lyrických prózach vyslovené ako program, tvorí teraz integrálnu súčasť vlastnej umeleckej realizácie. Napr. neaprioristický vzťah k človeku, vzťah, v základe ktorého je ľudské porozumenie; a práve ono dovoľuje Vilikovskému demaskovať človeka bez predčasných klasifikácií a súdov. Cudzie sú mu sentimentálnosť i nenávisť, t. j. vlastnosti, ktoré znemožňujú skutočné poznanie človeka. V posledných dvoch prózach niet ani stopy po nenávisti a sentimentálnosti. A výsledok je smutné poznanie, smútok z poznania človeka. Aj jeho irónia je smutná. V posledných poviedkach poslal do čerta posudzovanie človeka podľa dobrých a zlých vlastností. Ľudí ovláda situácia, do ktorej sa dostanú, a Vilikovský ich pozoruje, ako sa v nej správajú, ako ich vháňa raz do postavenia zločincov a inokedy do postavenia obetí. Nakoniec však aj kat aj jeho obeť sú obeťami síl, ktoré človek nie je schopný ovládať. Opäť to, čo v lyrických textoch programuje, dostáva tu podobu samostatného umeleckého faktu. Na jednom mieste hovorí o človeku, o sebe ako „o spoluúčastníkovi, spoluvinníkovi života“, vyslovuje poňatie ambivalentnosti človeka a pod. Odhaľuje existenciu nebezpečných sebaničivých síl v človeku, ktoré ho ovládajú, a on sa im bezmocne poddáva.
Milan Hamada
Preto namiesto podávania ruky Vilikovský hádže rukavicu. Ak Jean Baudrillard hovorí, že „vesmír nie je dialektický – je náklonný ku krajnostiam, nie k rovnováhe“, Vilikovský to tuší a podľa toho sa i správa: všetko radikalizuje. I tam, kde by sa nám mohlo zdať, že ďalej sa už ísť nedá, že je to už krajnosť, nachádza krajnosť ešte krajnejšiu. Rozhodol sa poraziť zlo, či, ako vraví Baudrillard, obscenitu jej vlastnými zbraňami: proti skrytej obscenite reality nestavia skrytú cudnosť, ale zjavnú, čo najzjavnejšiu obscenitu. Proti nenormálnosti nestavia normálne, ale ešte nenormálnejšie: zvrátenosť. Proti málo zdôvodnenému nestavia argumentované, ale ešte menej zdôvodnené: nezmysel. Proti necitlivosti nepostaví súcit, ale extrémny prejav necitlivosti: mučenie. Proti apatii, nechuti k čomukoľvek nepostaví empatiu ani sympatiu, ale nechuť ešte väčšiu: hnus. Zviditeľňuje tak tajnú, „fatálnu“ (Baudrillard) stratégiu vecí, ich lásku k entropii, túžbu ustavičným množením sa zbaviť sveta zmyslu. Upozorňuje nás, že nemusíme zbadať, kedy príde tá chvíľa, keď budeme ešte stále brať ako prijateľné to, čo sa už stalo neznesiteľným, smrtonosným.
Vilikovského záľuba v hnuse, v obscenite, v úpadku a demencii, v senilite a hlúposti, v idiotizme každého druhu okrem toho, že je účinným spôsobom poznávania sveta a súboja s ním, je možno i spôsobom, akým sa toto dieťa šesťdesiatych rokov prinucuje byť mužom nasledujúceho desaťročia – je to spôsob, ako si zakázať lásku k svetu, ako ho neľúbiť.
Valér Mikula
Jedine tak sa môžeme stať nie obeťami, ale partnermi v tej nehoráznej crazy-komédii, ktorá je tu rozpútaná s divosťou v slovenskej i českej literatúre nepochybne netypickou. A neujde nám potom iste ani smútok na rube diabolskej hry. Veď ide tak či onak o literárne dielo, ktoré – hoci parodicky – vstupuje do tradície literatúry odovzdávania životných skúseností, do tradícia (ako by povedala D. Hodrová) iniciačného románu, v ktorom jedna postava skúsenosti podáva, je „zasvätiteľom“, a druhá ich prijíma, je „zasväcovaným“. Tak či onak je i Vilikovského próza príbehom odovzdávania skúseností hrdinových „mladému priateľovi“, otca synovi, alebo napokon Van Stiphouta mládencovi Renému z prvého slovenského románu Bajzovho, veď aj vo Vilikovského texte sa podobne prestupuje zložka dobrodružná so zložkou didaktickou, „príhody“ a „skúsenosti“.
A merané touto tradíciou tu náhle všeličo stojí neveselo na hlave; ako Bajzov René putuje svetom a hľadá svoju sestru, tak aj Vilikovského príbeh je vlastne hľadaním chýbajúceho člena rodiny a vrcholí veľkolepým stretnutím rodiča a potomka, ibaže za akým účelom? Aj Vilikovského text sprostredkúva púť svetom – je to však už predovšetkým groteskný svet samého podania, príhody a skúsenosti strácajú svoju reálnu platnosť, paroduje sa dobrodružstvo rovnako ako vedenie a reflexia: možné sa strieda s nemožným, fakt sa prelína s mystifikáciami. Stratená totalita sveta je tu, s nadsádzkou povedané, vyvážená totalitou bľabotu. Literatúra sa tu už netvári ako darkyňa poučenia a nových zážitkov, alebo, ak chceme, hlbokých myšlienok a hlbokých citov, nápadne dáva najavo, je je len sférou čírej, po všetkých stránkach dokonale netranscendentnej semiotickej hry (a Umberto Eco právom definoval semiotiku ako doménu „možnej lži“). Vstupujeme tu do enklávy, kde nemožno nič brať vážne, na nič nemožno prisahať, kde autor (a jeho hrdina) už nielen dávno nie je Veľkým Učiteľom, ale skôr naopak, Veľkým Klamárom a Veľkým Podrazníkom.
Vladimír Macura
Irónia, paródia, persifláž, to sú Vilikovského obľúbené prostriedky, pomocou ktorých sa vyrovnáva s tým, čo ho trápi rovnako intenzívne ako nás. Na veľkú paródiu histórie podobral sa v knihe Večne je zelený... Bezohľadne sa tu vysmial z legendárneho dodatočného mystifikovania dejín, odhaľujúc všetko ako súčasť falošného vedomia. Nezískal tým veľa porozumenia v konzervatívnych kruhoch, ale potešil milovníkov dobrého umenia brilantným rozprávačstvom rovnako ako ostrou intelektuálnou reflexiou.
Vladimír Petrík
Vilikovského pokorne skeptický, postmoderný „realizmus“ nepredstiera, ale jednoducho vie. Vie, že skúsenosť sveta je nenahraditeľná, i keď sa dá vymyslieť. Jeho poviedky sú možno väčšmi varovaním pred vymýšľaním iluzívnej krásy pre potešenie zmyslov, než čímsi, čo by chcelo zapôsobiť svojou výpovednou jednoznačnosťou. Spôsob bytia Vilikovského slova, to je spôsob ako nezblaznieť zo skepsy a zachovať dôstojnosť človeku aj napriek tomu, že sme zaprasili svet príbehmi, kde slová jedno hovoria a druhé znamenajú, a vy sa po ňom prechádzate nedotknutí.
Alexander Halvoník
Vilikovský sa ako vždy vôbec nesnaží o „čistý príbeh“. Hrá sa s motívmi tak, že chvíľu sme ochotní svätosväte veriť jeho prechádzke s existencionalistickým majstrovstvom po peróne stanice, aby vzápätí z textu vykuklo čertovo kopýtko autorskej licencie. Postavy, v ktorých autor skúša nosnosť slova či motívu, sa opakujú vo všetkých poviedkach knihy Krutý strojvodca a výsledkom je ironická skepsa. Nie skepsa ťažká a depresívna, ale poznanie, že slovo vyslovené jazykom či napísané rukou môže vyjadrovať skutočnosť iba na základe konvencií, na ktorých sa ľudia medzi sebou dohodnú a ktoré sú ochotní prijať.
Maroš Bančej
Prečo je gýč takým pokušením pre dobrých spisovateľov? Preto, že to isté je v jednej vete umením a v druhej nie, odpovedá si, pravdaže, vo forme otázky Pavel Vilikovský vo svojej najnovšej zbierke poviedok Čarovný papagáj a iné gýče. (...) Osem próz knižky, ktoré sú zväčša autorskými spomienkami na socializmus, alebo aj autorskými pamäťami zo socializmu, obsahuje vari všetky výsmechy umenia a vznešenosti známe z predchádzajúcich tvorivých zdvihov tohto spisovateľa. Nové nie sú ani príbehové portfóliá založené na poznaní literatúry ako takej, ale najmä jej populárnejších žánrov, ako detektívka, horor, fantasy. Ak však hlavným živlom v tvorbe P. Vilikovského bola britká racionálna irónia, hroty Čarovného papagája a iných gýčov akoby už ani nechceli pichať, bodať a bolieť, ale premenili sa na nástroje brnkania na city. Vo väčšine z nich sa mnohotvárnosť a polyfónnosť štylistických figúr, pre Vilikovského príznačná, zredukovala na priamočiare rozprávanie s pekným dialógom, s veselými pointami a plnohodnotnými bonmotmi. Zjednodušila sa motivácia, nezriedka do takej miery, že niektoré prózy pôsobia ako nahrubo naskicované. No napriek tomu, že autor sa zakryl gýčovým avízom z názvu, nech robil, čo robil, nepodarilo sa mu zaprieť v sebe umelca. Na gýče máme dosť iných majstrov.
Gýče Vilikovského zjavne roznežňujú. Zatláčajú ostroumnú iróniu kdesi ďaleko za príbeh a ponúkajú za ňu čosi celistvejšie. Bolo to tak už v knižke Čarovný papagáj a iné gýče, je to tak aj v tejto (Silberputzen. Leštenie starého striebra). Ak by sa však voľakto nazdával, že je to návrat k ozajstnému gýču, tak je úplne vedľa. Sú totiž autori, ktorí by nedokázali napísať gýč, ani čo by čo robili. Vilikovský patrí k takým. Ak vie dať vyprázdnenej gýčovej forme autentický obsah, je to len dôkaz jeho nezmieriteľnosti s gýčom. Nuž a načo dávať vyprázdneným formám vlastný obsah? Nuž na to, že formy existujú vari od úsvitu dejín. Obrazoborci to nikdy nepriznajú, tvorivci ich napĺňajú novým obsahom. Preto obrazoborci najmä boria formy, zatiaľ čo tvorivci tvoria najmä obsahy. Leštenie starého striebra je Vilikovského aktuálnym obsahom. Čo lepšie by už mohol urobiť?
Alexander Halvoník
Prózu Vlastný životopis zla označuje jej obálka za román v dvoch častiach. Čítanie Vilikovského textov nám ale vraví, že korektnejším by bolo uvažovať o ňom ako o juxtapozícii dvoch noviel, ktorých spojivom je permanentná konfrontácia epického hrdinu so zlom. So zlom mimo seba, so zlom v sebe. Dve prózy, zaradené do knihy Vlastný životopis zla, sú pomenované pre kontext Vilikovského už desaťročia systematicky konštruovaného epického diela príznačne: Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. a Dlhá extrémna osamelosť Márie M. Oba príbehy sú späté s Vilikovského novelou Extrémna osamelosť (1989). A oba nadväzujú na Kafkove prózy. Príbeh prvý, Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., nie je len pútavým rozprávaním o človeku, s ktorým sa hrajú dejiny uprostred prekárania sa dvoch (ex)mocností ohrozujúceho život na počiatku 50. rokov 20. storočia. Je najmä rozprávaním, vzbudzujúcim nevšedné zimomriavky, o nemožnosti výberu správnej voľby v situácii, do ktorej človeka obe politické mašinérie vovádzajú. (...) Príbeh druhý, Dlhá extrémna osamelosť Márie M., je snahou o introspektívne kladenie otázok smerujúcich k odkrytiu vlastnej autenticity. Druhý Vilikovským načrtnutý príbeh je pre pochopenie prvého kľúčový. A opačne. (...) Vilikovského finta je fintou Bajzovho prvého slovenského románu. Cestou k pochopeniu oboch Vilikovského textov je preto nevidieť v knihe Vlastný životopis zla len dve detektívne novely s historickým pozadím, ale aj komplexne štruktúrovaný textový dialóg.
Peter Mráz
Pavel Vilikovský pre mňa odjakživa predstavoval žiariaci ostrov takpovediac európskej kultivovanosti v hnojových závanoch kopaničiarstva, ktorý do slovenskej literatúry po desaťročia vnášali literárni preskakovači vatier a dúchači do živánskej. Vilikovský ako spisovateľ, to je stelesnený šarm, hravosť, anglické tvídové sako, fajočka medzi zubami, oblaky Amfory, zmysel pre vhodne umiestnené scudzovacie momenty priam brechtovského štýlu a postmoderná medzitextovosť, ktorej by nebolo bez enormnej rozhľadenosti.
Peter Pišťanek
