Z laickej strany najhojnejšie prispel k misii rozvíjania duchovného rozmeru v súčasníkovi Pavol Strauss celým radom kníh, ktoré mohol vydať po prevrate: Rekviem za živých (1991), Nádhera nečakaného, Úsmev nad úsmevom (Myšlienky, aforizmy), Kvety z popola, Tesná brána a Slovo zadúchal duch (spolu s M. Rúfusom; všetky 1992), ako aj takpovediac „testamentárnymi“ knihami, ktoré vyšli posmrtne: Kolíska dôvery (1994), Torzo ticha (1995), Život je len jeden (1996) a Človek pre nikoho (2000). Autor ako lekár vidí človeka viac z perspektívy telesnej smrteľnosti a dočasnosti. Intenzívne prežívanie existenciality vlastného života nepotláča ani vtedy, ak polemizuje s dobovým trendom „života na nečisto“ (Rekviem za živých či Život je len jeden), ak skúma iluziotvornosť ľudského rozumu (Úsmev nad úsmevom), ak sa vyznáva z radosti nad zmenou politickej situácie (Nádhera nečakaného) či zo svojej vradenosti do náboženského a národného spoločenstva (Kolíska dôvery), či ak zvažuje možnosti plného života (Tesná brána) alebo bilancuje svoju skúsenosť s ponižujúcou „nepotrebnosťou“ za bývalého režimu (Človek pre nikoho). Nikdy sa nedal zlákať vidinou veľkolepého systému ani ilúziou definitívnej pravdy, ale ako každodenný heretik formuluje svoje postrehy radšej wittgensteinovsky aforisticky, roztrúsene a podmienečne, so zámerom, aby dal priestor aj svojmu čitateľovi. Preto jeho prizývanie ku kresťanskému presahovaniu každodennosti cez príklady sebou, svojou žitou skúsenosťou, vedia pôsobiť tak nevtieravo presvedčivo a zároveň povznášajúco.
Viliam Marčok
Vynára sa otázka, v čom spočíva jedinečnosť a originalita Straussových esejí oproti iným významným predstaviteľom tohto žánru v slovenskej literatúre (V. Mináč, A. Matuška). Tematika jeho tvorby má iné podložie a komponenty vzhľadom na pôvod, vzdelanie a zámery ako menovaní autori, ktorí vo väčšej či menšej miere ohýbali svoju chrbtovú kosť pod vplyvom ideologického či mocenského tlaku. Medicína, literatúra a hudba determinovali Straussov život, ale predovšetkým katolícka viera mu dávala zmysel. (...) Hudba patrila k životnej náplni Straussa. Podnetné sú jeho úvahy o spojení hudby a medicíny, hoci – ako sám tvrdí – ide o dotyky a vzájomné pospájanie zdanlivo nesúvisiacich svetov. (...) Strauss budoval svoj vnútorný život na princípoch náboženskej viery, ale hudba vôbec tomu neprotirečila. Hudba ľudí zbližuje, vytvára citovú jednotu, stmeľuje ich do priateľského zväzku. Spája sa s tým aj vedomé odmietnutie konzumného davu, ale aj prijatie utrpenia a bolesti. Hudba sa vypína v tvorbe Straussa k samým vrcholom jestvovania a nadobúda ontologickú podobu. Je prejavom božských cností, najmä lásky k človeku – aspoň tak to zaznieva vo vyznaniach autora. Hudba je podľa neho všetkým prístupná reč, ktorá má veľkú silu zbližovania. Cez medicínu sa otvárali autorovi priestory pre zmapovanie filozofie života a smrti, prechodu z jedného stavu do iného. Ale najzaujímavejšie sú tie pasáže, ktoré pojednávajú o lekároch-umelcoch. Aj sám sa pokladal za píšuceho lekára. Možno ako lekár sa stal autorom neustále pertraktujúcim otázku smrti. Život lekára si predstavuje ako službu a základom služby je láska k blížnemu. I v tom je kresťanský princíp, dokonca ten najvyšší. (...) Kresťanský zmysel pre život sa zračí aj zo Straussovho postoja k pacientom: vždy je láskavý, ľudský, chápajúci. Aj v humore. Aj keď ide o mrť, resp. blízkosť smrti, dokáže dať návod na prijatie tohto stavu prirodzeným pokojom, ba aj humorom – nevtieravým, dobromyseľným, upokojujúcim. Strauss bol aj v medicíne osobnosťou, ktorá akoby bola riadená „zhora“ Božími zákonmi.
Tibor Žilka
