Peter Repka knižne debutoval v zborníku mladej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva… v r. 1963, kde spolu s ním texty uverejnil I. Štrpka a päť ďalších začínajúcich básnikov (J. Gerbóc, V. Kondrót, D. Banga, M. Bednár a V. Kovalčík). Predstavil sa v ňom piatimi básňami [Prevtelenie modelky, Poprava, Dušičky 1962, Proti snehu a básňou bez názvu (Hlavou si zbieraš...)], v ktorých sa okrem variácií na ľúbostný motív mihne aj Repkov zmysel pre kompozíciu montáže, ktorá mu umožňuje vybudovať sémanticky, expresívne aj axiologicky pregnantný text, ktorého v podloží je (existenciálne) vyhrotená situácia, napätie, mohutný tragický podtón či apel na ľudskú spoluúčasť. Jeho samostatný knižný debut Sliepka v katedrále (1969) vychádza až o šesť rokov neskôr – v tom istom roku ako debut I. Štrpku a rok po prvej básnickej zbierke ďalšieho člena Osamelých bežcov, I. Laučíka.
Názov Repkovej prvotiny, ktorý azda len zhodou náhod vytvára alúziu na Eliotovu veršovanú drámu Vražda v katedrále, kóduje viaceré z dôležitých atribútov, ktoré básnik rozvíja aj vo svojej ďalšej tvorbe – techniku asociovania vzdialených konceptov, ktorá naznačuje inklináciu k vytváraniu napätia medzi interpretačným rozptylom a unifikovaním básnickej výpovede, energické, konvenčný vkus a povrchnú morálku revidujúce spojenie profánneho a sakrálneho, ktorého cieľom je hlbšia autentickosť a čistota bytia (v neskoršej tvorbe sa rovnováha explicitnejšie prikláňa k sakrálnemu), ale i zmysel pre vytvorenie scény (a cez ňu i ďalšieho intertextového princípu – dialogickosti). Ďalším kľúčovým atribútom Repkovho rukopisu je výrazná práca s intertextovými postupmi – vstupná báseň zbierky, Súvislosti, je napr. uvedená záverečným dvojverším z inej autorovej básne (Severania v mraze)a celá je komponovaná ako montáž, resp. koláž (podľa toho, ako vnímame stupeň jednoty textu v Repkovej básni) útržkov básnických nápadov resp. obrazov, (fiktívnych či reálnych) replík, prozaických záznamov o. i. zo života fyzikov [napr. smrť L. Slotina, anekdota o Newtonovi],opisov scén a spomienok či aktualizovaných aj doslovne citovaných ustálených slovných spojení a frazém. Autorov debut zároveň do popredia vysúva grafické spracovanie textu – nájdeme v ňom zarovnanie textu ako pri próze či písanie slov bez medzier; do b. Čo sme sa učili, čo, čo, čo? sa dostáva aj znak pre ukončenie odseku (ten je reprodukovaný aj vo výbere z jeho tvorby Básne, no nemožno celkom vylúčiť, že sa do textu dostal omylom) – a naznačuje aj jeho inklináciu k slovnej hre a záľubu v hláskovej inštrumentácii. Jednotiaca motivická línia textu zloženého z fragmentovje menej zreteľná a jednoznačná ako u starších dobových básnikov, sugeruje etické posolstvo (ktoré je chápané ako dominantný znak tvorby Osamelých bežcov), znepokojenie zo straty hodnôt (v jednom z rozhovorov z polovice šesťdesiatych rokov sa básnik vyjadril, že medzi jeho kľúčové literárne vzory o. i. patrí Starý a Nový zákon a poézia R. Jeffersa) a často sa spája s motívom (vedomia) smrti, ale aj pohybu ako základného prejavu života. Suverénna práca s fragmentmi nielen vlastných, ale aj požičaných (fiktívnych či skutočných) textovrôznej štýlovej proveniencie a rôznej miery ustálenosti [novinová správa, útržky z rozhovorov, aktualizované nápisy vo verejných priestoroch – zákazy, reklamy, religiózne texty, frazémy, životopisy, športový pokrik a i.] a napätie medzi roztrieštenosťou kompozície a jej zjednocovaním z recepčného hľadiska v Repkovom debute dominuje. Aj prítomnosť týchto atribútov v Repkovej tvorbe podnietila M. Kasardu k tomu, aby ju spolu s tvorbou I. Štrpku a I. Laučíka asocioval s postmoderným písaním (Osamelí bežci. Správy z ľudského vnútra). V rámci interpretácie domáceho literárneho vývinu ide na jednej strane o prirodzené rozvíjanie básnického tvaru, ku ktorému naša poézia dospela v šesťdesiatych rokoch – V. Mikula napr. o dobovej polytematickosti píše ako o výraze rozširujúceho sa obzoru sveta (Čakanie na dejiny, s. 146) – a na strane druhej – v spätnom pohľade – zas možno, ako píše J. Šrank (Individualizovaná literatúra, s. 143 – 144), tvorbu Osamelých bežcov zas nielen z tvarového hľadiska vidieť ako inšpiračný zdroj ponovembrovej poézie – i tej, v ktorej do popredia vystupujú prvky postmoderného písania.
Repkove básne sú kompozične blízke jeho literárnym reportážam, ktoré vychádzali v Mladej tvorbe v rokoch 1964 – 1970. Knižne texty týchto reportáží pod spoločným biblickým názvom Vstaň a choď, vyšli v r. 1970, no distribuované z dôvodu zmenenej politickej situácie neboli. Druhé vydanie, doplnené o text o invázii varšavských vojsk, vyšlo až v r. 1998.Vydanie celej Repkovej tvorby zo sedemdesiatych a osemdesiatych je oneskorené a neúplné, pokúšajúce sa o spätné vytvorenie normalizáciou (a zmenou autorovho pôsobiska) pretrhnutej kontinuity – básne a kratšie básnické cykly z tohto obdobia, doplnené o niekoľko novších textov, vychádzajú pod názvom Básne vo výbere z autorovej prednovembrovej tvorby v r. 2005. Kompozičná sila intertextovej nadväznosti a neexplicitný, do hĺbok textu votkaný etický apel, ktoré sú typické pre Repkov debut, sú charakteristické aj pre štyri zbierky, ktoré básnik vydal po roku 1989 – pre zbierky Že-lez-ni-ce (1992), Priateľka púšť (1996), Karneval v kláštore (2002) a Relikvie anjelov (2006). Všetky časti jednotlivých zbierok sú súčasťou rozsiahleho cyklu/projektuŽe-lez-níc, ktorý, ako v recenzii druhej z tohto korpusu zbierok upozorňuje J. Gavura (Literárny týždenník 1997/18), je motivicky aj textovým členením komponovanýna podklade liturgickej podoby krížovej cesty – štrnásť zastavení spolu so záverom sa zrkadlí v pätnástich častiach každého z cyklu Že-lez-níc. Celý cyklus pozostáva z Predspevu, Že-lez-níc I – III (Že-lez-ni-ce), V – VIII (Priateľka púšť), Medzispevu, Že-lez-níc IX – XI (Karneval v kláštore) a XII – XV (Relikvie anjelov), smeruje teda ku kompozícii 15 x 15 (15 cyklov po 15 básní) s dvoma kratšími rámcujúcimi textami (záverečný rámec chýba). Štvrtý cyklus Že-lez-níc v knižnom vydaní chýba. Ak jeho neprítomnosť nebudeme chápať ako dôsledok možnej tlačovej chyby, možno ju čítať ako zvýznamnené biele miesto – azda spojené s bolesťou zo straty matky (štvrté zastavenie krížovej cesty je „Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou“). Interpretačný potenciál cyklu je – ako je napokon pre Repkovu tvorbu príznačné vo všeobecnosti – touto premyslenou kompozíciou znásobený.Jednotlivé cykly a zbierky možno čítať nielen ako celky a časti vyšších celkov tak, ako boli publikované – pri percepcii sa otvára aj potenciál čítať jednotlivé časti/zastavenia naprieč všetkými cyklami či poskladať si vlastný cyklus z častí viacerých cyklov. Interpretáciu cyklov však netreba redukovať na identifikáciu motívov, spojených s jednotlivými zastaveniami krížovej cesty – tvarovú stránku Že-lez-níc treba (aj z toho dôvodu, že ichkompozícia sa opakuje) hlavne v neskorších cykloch chápať vo voľnejšom zmysle –viacako strofický útvar.
V ostatných rokoch sa Repka venuje písaniu a vydávaniu (aj starších) prozaických textov, ktoré patria k žánrom, tradične umiestňovaným na pomedzie umeleckej a vecnej literatúry; knižne vyšli Chvála zápisníku (2011, žánrovo rôznorodé texty) aSpätné zrkadlo(2012, memoáre).
Ivana Hostová
