Fabryho vzbura proti starému výrazu, u nás neobvyklá, je sprevádzaná i vzburou proti tematike a dnešnej spoločnosti a náboženstvu, pričom surrealistická metóda, ktorá bazíruje na dialektike a vtipe, slávi oprávnený úspech. Možno povedať, že len teraz je aj v slovenskej poézii dokončené rozbitie starého verša a zosmiešnenie starej tematiky.
Michal Chorváth
Fabryho prvá zbierka Uťaté ruky (1935) bola pre jedných predovšetkým básnickou provokáciou, neslýchanou mladíckou výtržnosťou v literatúre, ktorá si na také chuligánstva len ťažko navykala (a dosiaľ tuším nenavykla), pre iných zasa bola očakávaným novým slovom, odvážnym, mladým zvestovaním nových možností pre slovenskú poéziu. Naozaj, pokiaľ ide o prítomnosť zámerne provokujúcich momentov, neviem, či má Fabryho debut rovnocenného konkurenta v dejinách celej našej poézie.
Stanislav Šmatlák
Subjekt jeho básnickej výpovede je subjektom hravého imaginatívneho typu, produktom autorovej rozprávačskej virtuozity, neobmedzovaný prísnym básnickým kánonom štýlu a kompozície. (...) Fabryho básnický subjekt je v podstate subjekt nespokojný, hľadajúci, a tým aj revoltujúci a objavujúci.
Pavol Plutko
