Vyhľadávanie
V tvorbe Rudolfa Juroleka (1956), pozostávajúcej z básnickej i prozaickej produkcie, vrátane participácie na kolektívnych projektoch – Haiku, haiečku, haiku zelený (F. R. & G., 2011), Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (Skalná ruža, 2011), Proglas. Preklady a básnické interpretácie (LIC, 2012), Krajina vo mne (cyklus Poznámky na kraj, Verbum, 2015) – možno identifikovať viacero princípov dávajúcich autorovmu rukopisu rozpoznateľnú črtu. Je to predovšetkým silné vedomie komplementarity mnohorozmerného života a spoločne obývaného sveta. Autor dokáže túto tému presvedčivo demonštrovať na pozadí výrazne reduktívnej črty, ktorá sa prejavuje v rôznych polohách: akcent na minimálne básnické formy charakteristické úspornosťou textovej plochy a civilnosťou jazyka; úzka škála motívov, medzi ktorými dominuje svet prírodných javov, vnemy a záznamy z pozorovania krajiny; žáner lyrického zátišia s nenásilnými emocionálno-reflexívnymi vstupmi. Básnik umenšuje rolu subjektu v zmysle potláčania jeho individuálnej výnimočnosti; ľudský element stavia do pozícií kontemplátora sveta či citlivého interaktívneho vedomia. Autor operuje silným výtvarným cítením, pričom presahy do symbolizujúceho jazyka farieb a línií dokážu sprostredkovať ním utváraný básnický svet diskrétne a intenzitne zároveň. Uvedomelou snahou je prehovárať komunikatívne a jasne, s dôrazom na javy, ktoré akcentujú krásu a priaznivosť bytia. To však neznamená, že Jurolekova výpoveď je jednorozmerná a ľahko uchopiteľná. Schopnosť na malom priestore – prostredníctvom elementárneho výraziva – sprostredkúvať nuansy, vrstvy i paradoxy života ho približujú k tradícii a žánrom niektorých východných kultúr (R. Passia, R. Kovács), hoci v základoch sa básnik opiera o spiritualitu kresťanstva.
Jurolekovo dielo sa rozvíja v dvoch paralelných, dopĺňajúcich sa líniách. Centrálnu predstavujú zbierky prírodno-reflexívnej povahy (Dobrovoľná samota, Život je možný, Smrekový les, Poľné vety, Bukolika) charakteristické nepríznakovo tvarovaným veršom, v ktorom sa balansuje pomer medzi jeho predlžovaním a skracovaním textovej plochy či naopak. Básne bez názvov pripomínajú neukončený prúd opakovaných pozorovaní a spresňujúcich reflexií. Do druhej línie možno zaradiť diela s tendenciou k experimentu a konceptu. Tu je zvýraznená netradičnosť zápisu či žánru (Putovanie Jakuba z Rána, Poézia ticha a plnosti, Hierografia, Poznámky na kraj; v istom rozmere sem môžeme zaradiť aj prózu Pán Ó) a v niektorých (Putovanie Jakuba z Rána, Hierografia, Pán Ó) aj exponovaný subjekt, ktorého pozícia je v ostatnej tvorbe tlmená. Hoci majú knihy tejto línie vlastný výpovedný svet a umeleckú kvalitu, môžeme ich vnímať aj ako cenný doplnok k zbierkam s reduktívnou črtou – naznačujú bohatstvo vrstiev a frakcií, v ktorých autor uvažuje a následne z nich programovo selektuje.
Debut Posunok (Smena, 1987) je v Jurolekovej tvorbe zo strany ponovembrovej literárnej vedy azda až príliš marginalizovaný. V čase publikovania mu bola venovaná zvýšená pozornosť, nakoľko básnikova generácia poznala autora už ako prispievateľa rôznych periodík (Nové slovo mladých, Smena na nedeľu a iné), zborníkov mladých (Letokruhy, 1982; Druhý dych, 1985) a tiež viacnásobného finalistu literárnej súťaže Wolkrova Polianka. Napriek vyrovnávaniu sa s normatívnymi požiadavkami Mihálikovej básnickej školy (viazaný verš v prvej časti a v záverečnej básni, spoločenský optimizmus, črta angažovanosti), ktorých prítomnosť pôsobí v zbierke heterogénne, viacerí doboví kritici postrehli už zárodky toho, čo bude básnik cielene rozvíjať aj v slobodnej ponovembrovej produkcii: ambíciu siahnuť po hlbšom poznaní zmyslu každodennosti; pokojnú a jednoduchú vonkajškovosť, no so strážayovsky dynamickou výpoveďou zápasov pod povrchom (J. Petrík), zmysel pre pôvabnú básnickú miniatúru, ktorá dokáže zachytiť nevšednú krásu okamihu; cit pre jasné, jadrné a pôsobivé slovo (V. Hujík), emocionálnu nasýtenosť – schopnosť zachytiť na malej ploche zložitosť psychických stavov, zlapidárniť i paradoxné momenty (C. Gomba), odmietanie uponáhľanosti sveta (J. Kabalíková). V ohlasoch zaznieva kritika smerom k menej výraznému druhému plánu a oslabenej mysliteľskej pozícii, ktoré básnik v nasledujúcej tvorbe prehĺbi. Zbierka, rámcovaná scenériou mesta a ukotvením subjektu v rodinno-spoločenských väzbách (manžel, otec, pracovník v továrni, vojak, občan), čím je v Jurolekovej tvorbe ojedinelá, má štyri časti vzťahujúce sa k postupne rozvíjaným formám a témam – viazaný verš, prírodné motívy, rodina, vlastný svet (R. Jurolek). Vedomá štruktúrovanosť predznamenáva neskoršiu autorovu črtu koncipovať knihy premyslene, hoci nie vykonštruovane. Ak bude v neskoršej básnikovej tvorbe dominovať motív vykročenia a pohybu v krajine, pre zbierku Posunok sú symptomatickým gestom návraty v zmysle zhodnocovania intimity a dôvernosti domova.
Trojicu zbierok z deväťdesiatych rokov vydal básnik vo vlastnom – Malom vydavateľstve poézie, neskôr Štúdio F a Solitudo, ktoré v r. 1992 – 2003 viedol. Všetky tri knihy zároveň sám ilustroval (Hierografiu spolu s M. Knapom). Ďalším spojivom je snaha o symbolizáciu individuálneho – práca s archetypom či hypostazovaným subjektom, v dvoch neskorších knihách aj zložitý, filozoficky dotovaný konštrukt blížiaci sa k traktátu, čo naznačuje blízkosť k tendenciám, ktoré boli pre druhú polovicu deväťdesiatych rokov v slovenskej poézii príznačné. Neskôr od nich autor ustupuje.
Zbierka Dobrovoľná samota (Malé vydavateľstvo poézie, 1994) má v Jurolekovej tvorbe programový charakter. Autor opúšťa zaľudnenosť mesta a konštituuje svoj centrálny priestor i pozíciu subjektu v ňom – ako pozorovateľa a kontemplátora prírodného sveta, jeho detailov a súvislostí; a tiež procesov vedomia, ktoré vstupujú s vonkajším dianím do interaktívnych vzťahov. Objavujú sa reflexie poézie ako tvorivého, hoci od života odvodzovaného (limitujúceho) činu. Takto redukovaný svet je zároveň synekdochou života (Z. Rédey) – neustále sa obnovujúcej prítomnosti, fraktálových zrkadlení detailov a kontrastov tvoriacich nevyčerpateľnú jednotu bytia. V porovnaní s ostatnou tvorbou má kniha priznaný spirituálny rozmer – ten bude neskôr prítomný oveľa diskrétnejšie. Autor prezentuje panteistické vnímanie sveta, ktorého Boh je nielen stvoriteľom, ale aj „matériou“, z ktorej je bytie utvorené. Archetypy sv. Františka a Jána Krstiteľa (R. Junovská) naznačujú základné pozície subjektu, ktoré sa budú variovať aj v nasledujúcej tvorbe – 1. extaticko-radostnú a 2. poznačenú odstupom viazaným na pocity melanchólie, samoty alebo uvedomovanej dispozičnej obmedzenosti individuálneho bytia. Napriek nastolenému asketickému režimu je v zbierke prítomná silná extatická črta pripomínajúca iniciačné (až mystické) okamihy, ktoré subjekt zasahujú. Zosilnená štylizácia ako jemná dekoratívna ozdobnosť – výraz ušľachtilosti, dôvery v bytie sa v dielach prírodno-reflexívnej línie výraznejšie objaví až v zbierke Bukolika (2021), pri ktorej možno uvažovať aj o vedomých alúziách na klasicizujúcu tvorbu J. Hollého, hoci s ňou autor vedie i skrytú polemiku. V ostatných knihách prírodno-reflexívnej línie je štylizovanosť skôr potláčaná.
V zbierke Putovanie Jakuba z Rána s podtitulom a jeho druhov a ich titanský boj s 12-hlavým svetom o Boha, lieskové oriešky a iné obyčajné veci v 14 spevoch (Štúdio F Malá edícia poézie, 1996) je pozornosť sústredená na zložitosť personálneho aspektu, ktorý stojí vo väčšine ostatných kníh v úzadí. Kniha, motivovaná biblickým príbehom z Genezis, pripomína divadelný scenár, v ktorom vystupuje mnoho-hlas jednej postavy – Jakuba z Rána (Hľadač, Filozofus, Teozofus, Poeta, Tralali – ľahký duch, Baladus – ťažký duch, Marginálius, Rembó, Ironikus, Pustovník, Páter) – každý hlas sa prezentuje vlastným videním sveta i grafickým zápisom. V polyfónii sú zdôrazňované zrážky, ale i prieniky, ktoré prebiehajú v tom istom vedomí a ovplyvňujú povahu vnímaného sveta. J. Gavurovi asociuje zbierka Kľak J. Ondruša. Hoci do jej utvárania vstupuje aj poetická hravosť (vytrženie) či ironické spochybňovanie, gnómy z oblasti vysokého sú opätovne vážne nastoľované (R. Passia). V komparácii s predchádzajúcou zbierkou je posilnený mysliteľský režim Jurolekovho básnenia; nápaditá je tiež intertextovosť. Centrálnu pozíciu medzi hlasmi zaujíma postava Hľadača, ktorý má aj v tejto knihe priznané spirituálne zázemie.
Hierografia (Solitudo, 1999) s asociáciami na „sakralitu“ (aj ako centralizovanie) textu je členená na dva vnútorné oddiely – Distext a Planktón. Forma kontinuálneho zápisu sa približuje próze (M. Milčák hovorí o žánri mikroeseje). Zátvorkovanie alebo dvojzátvorkovanie výpovedí pripomína Husserlovu metódu odkazujúcu na postupy odstupu, spochybňovania samozrejmého (tu aj jazykom demonštrovaného) ako cestu k podstatám vecí a javov. Fenomenologické východiská potvrdzuje i dôraz na čírenie vedomia, nutnosť prenikavého sústredenia v procesoch poznávania („Svet jestvuje diskontinuitne, len v okamihoch nášho sústredenia, keď horíme a svojím plameňom ho osvetľujeme, vyvolávame k životu, jestvuje ako sled obrazov prerývaných tmou a prázdnom“, s. 8). Metóda tiež korešponduje s iným Jurolekovým experimentom z daného obdobia – autorskou knihou Poézia ticha a plnosti (1993, doplnená verzia 1997), ktorej naplnením sú prázdne strany. Konceptuálnosť projektov, v Hierografii aj prevažujúca metatextovosť, jazyková abstraktnosť, vytváranie prázdnych miest pre interaktívne vstupy čitateľov, sebaironizujúce, soliptické až agnostické gesto majú blízko k viacerým postupom v tom čase sa etablujúcich autorov text-generation (P. Macsovzsky, M. Habaj), hoci R. Jurolek s nimi vedie aj skrytú polemiku („Oh, my God, o čo teplejšie vyznieva pátos!“, s. 12). V časti Planktón pozorujeme posun k odľahčenému, k prírodným motívom spojeným s rodiskom – Oravou, k umenšovaniu exponovane mysliaceho ja (R. Junovská), prijatiu „dobrovoľného bláznovstva“ v zmysle návratu k evidentnosti bytia, k jeho detailom a banalitám, s ktorými možno senzuálne kooperovať. Subjekt opätovne nadobúda svoje pôvodné poslanie – pozorovať a pozorované v disponovanom vedomí zvýznamňovať.
Táto pozícia je naplno rozvinutá v nasledujúcom literárnom zošite Život je možný (Veršeonline/ Slniečkovo, 2007) uvedenom mottom E. Canettiho: „Len pokoj a pomalosť / stoja ešte v živote za to.“ Jeho nemecký preklad Das Leben ist möglich (2008) získal prestížnu cenu Bank Austria Literaris. V priestore slovenskej literárnej vedy ho viacerí, navzdory minimálnemu textovému rozpätiu (18 básní), považujú za Jurolekovo kľúčové dielo. Básnik sa v princípe vracia k analogickým pozíciám zo zbierky Dobrovoľná samota. Novou črtou je zoslabovanie spirituálnych konotácií, ktoré nadobúdajú skôr latentné podoby (R. Junovská si všíma alternovanie náboženského princípu motívmi neba a svetla, ktoré majú aj fyzikálne určenia). Rovnako tlmená je expresívnosť jazyka tendujúceho k nocioálnosti; posilňuje sa opisnosť a postupy priraďovania. V zbierke sa zvýznamňuje decentná aktivita subjektu – vykročenie či sústredenosť ako pohyby k ozmyselňovaniu sveta. Na komplementaritu fyzikálneho a metafyzického odkazujú i atribúty krehkosti a efemérnosti hmotného. Exkluzívna iniciačná skúsenosť z Dobrovoľnej samoty je alternovaná krásou sýtenej každodennosti, pričom účasť na nej má i regeneratívne účinky (J. Šrank). Umenšovanie subjektu prebieha nielen na úrovni mystických splynutí s celkom sveta, ale tiež cez priznanú deficitnosť a sebaironizujúce gesto („Píšem básne, / bože, muž pred päťdesiatkou, / píšem básne.“, s. 8).
V analogickom móde možno čítať aj ďalšie tri zbierky, ktoré Jurolek publikoval vo vydavateľstve Modrý Peter – Smrekový les (2009), Poľné vety (2013) a Bukolika (2021). V názve zdôraznené prírodné motívy nenápadne odkazujú i na priestorové súradnice meniaceho sa autorovho životného toposu – Breza na Orave – Baden pri Viedni – Trnava (postupne sa objavujú tiež návraty k súradniciam mesta a civilizačnej stope), a latentne i na plynutie univerzálneho času, ktorý súznie s osobným dozrievaním, nadobúdaným nadhľadom, tiež starnutím, reflektovaním geneticky zdedeného či spomienkového.
Smrekový les charakterizuje proporčná dvojdielna kompozícia (Zosnovanie neba – Byť je ľudské) založená na viacnásobnom kontrastovaní (iluminačné precitnutia –indisponovanosť subjektu, sentimentalita – vecnosť, harmonickosť – disturbatívnosť, večnosť – časnosť), vrátane bohatstva dynamických emocionálnych stavov (Ľ. Somolayová). Polarity sa zámerne nevyhraňujú len na graficky vyčlenených plochách (k detenzívnemu smerujúci prvý oddiel – k tenzívnemu druhý). Medzi pnutiami sú presakovania a pulzácie, ktoré opakovane podporujú centrálnu myšlienku autora o komplementarite bytia založenej na prirodzenej kontrastnosti, diferencii i konečnom súznení vecí a dejov, ktorých súčasťou je i človek a jeho individuálna existencia. Tento postup je pozorovateľný v celej autorovej tvorbe.
Už v druhom oddiele zbierky Smrekový les je naznačený motív ľúbostnej straty (M. Jareš), ktorý autor plnšie rozvinie v próze Pán Ó (F. R. & G., 2017). Jej text nadväzuje na viaceré témy z Jurolekovej debutovej zbierky – zhodnocovanie (tu in absentia) partnerského vzťahu ako bipolarity tvoriacej homeostázu bytia; kritické vnímanie civilizačnej uponáhľanosti. Dielo zároveň vchádza do dialógu s knihou Putovanie Jakuba z Rána – postava Pána Ó vystupuje ako zostarnuté, zreálnené, sebaironizujúco („bez prvoradej ambície upratať chaos života do prehľadnej osnovy príbehu“, V. Barborík), no zároveň empaticky uchopované alterego. Prvý Jurolekov prozaický pokus presvedčivo testuje hraničné polohy literárnej druhovosti (strety epického a lyrického), žánrového určenia (V. Barborík v ňom identifikuje stopy cudného ľúbostného príbehu, biografického bilančného rozprávania, denníkových záznamov i krátkych reflexívnych žánrov), ale aj vynaliezavosť „s pozíciou a možnosťami rozprávača a postáv“ (G. Rakúsová) či prelínajúcimi sa časmi (T. Lietavec).
V štvordielnej kompozícii Jurolekovej nateraz predposlednej zbierky Poľné vety, založenej na dynamike ročných období, je zdôraznené prestupovanie a cyklickosť univerzálneho aj individuálneho bytia. Autor s touto myšlienkou variovane pracuje od druhej knihy, pričom jej nosnosť umocňujú aj výtvarné sprievody kníh – vo všetkých sa objavuje motív kruhu s odkazmi na plnosť, materskosť bytia, sprehľadňujúcu jednoduchosť, spresňujúcu návratnosť či obnovujúcu sa prítomnosť; neskôr (Pán Ó) i ničotnosť, odkázanosť na neustále začínanie. Neprekvapuje, že v duchu autorovho konceptuálneho prístupu kulminuje väčšina zbierok i próza v myšlienke neukončenosti, pokračujúceho hľadania, neuzatvárania ideí v záverečných textoch.
R. Jurolek sa okrem naznačených aktivít (hoci neproporčne) venuje i básnickému prekladu (M. Donhauser: Brečtan, 2018, spolu so S. Rude-Porubskou) a zostavovateľskej činnosti (kniha Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka, 2017). Od r. 2012, spolu s J. Kuniakom a E. J. Grochom, pôsobí ako jeden zo spoluzakladateľov, editorov a redaktorov edícií Poézia a Solitudo vydavateľstva Skalná ruža.
Jeho básnická pozícia má najbližšie k tvorbe Erika J. Grocha. Obaja autori sú zaraďovaní do produktívneho prúdu ponovembrovej spirituálnej lyriky s dôrazom na diskrétne a originálne uchopovanie jej tém. Sám básnik sa skôr považuje za predstaviteľa prírodnej poézie.
Jana Juhásová, 2021
