Rudolf Sloboda patrí k najuznávanejším a zároveň najrozpornejším slovenským prozaikom. Jeho celoživotná tvorba predstavuje v slovenskej literatúre svojrázny fenomén. Okrem výrazného autobiografizmu a vášnivej radosti z rozprávania charakterizuje jeho diela prítomnosť irónie a sebairónie, paródie a persifláže. Je predstaviteľom grotesky (v Bachtinovskom zmysle), s čím súvisí jeho vzťah k próze, balancujúcej medzi vážnym a nevážnym, vznešeným a komickým, dobrým a zlým, dramatickým a triviálnym. V jeho tvorbe dominuje predovšetkým problém identity, hľadania seba samého a neskôr téma smrti. Tento kontroverzný génius banality s výrazným osobnostným mýtom tri desaťročia vyvolával v slovenskej literárnej obci rozruch svojou neuveriteľnou otvorenosťou vo veciach intímnych i verejných a po slobodovsky uzmierovanou ambivalentnosťou medzi spoločenským konformizmom na jednej strane a pocitom programového outsidera na strane druhej. Sloboda celý život prežil v prímestskej dedine neďaleko Bratislavy. Atmosféra rodnej Devínskej Novej Vsi, príznačná svojou multikultúrnosťou (stretáva sa v nej slovenský a chorvátsky element, ovplyvnený blízkosťou moravských, rakúskych i maďarských hraníc) sa odráža vo všetkých jeho prózach.
Do búrlivého sveta literatúry šesťdesiatych rokov vstúpil románom Narcis (1965), v ktorom hrdina preruší štúdiá a odchádza pracovať do baní. Jeho konanie je konaním mladého, revoltujúceho človeka, hľadajúceho osobnú slobodu v svete zošnurovanom ideologickým korzetom. Román Britva (1967) s námetom žiarlivosti znovu narába so spisovateľovou sebaštylizáciou a jeho narátorským majstrovstvom. V poviedkach zo zbierky Uhorský rok (1968) sa moment autentickej skúsenosti prelína s rozprávkovými motívmi. Po románe Šedé ruže (1969), ktorého protagonista sa znovu konfrontuje s negatívnymi prejavmi spoločnosti, nasleduje próza Romaneto Don Juan (1971), v ktorej sa zintenzívňujú Slobodove pocity skepsy a relativizmu. V sedemdesiatych rokoch, ktoré charakterizuje normalizácia komunistického režimu v Československu, Sloboda vydáva zbierku "poviedok o drobných ľuďoch" Hlboký mier (1976). Románom Hudba o mladom konzervatoristovi (1977) sa vracia, ako sám komentuje toto obdobie, "k časom, keď som čítal Dostojevského a Tolstého, keď som bol čistý". Román Vernosť (1979) je sondou do života dnešnej ženy, vytvoreným na základe niekoľkých scenáristických verzií.
Po románe Druhý človek (1981), v ktorom autor demaskuje ľudskú ľahostajnosť a nevšímavosť k tragickým osudom druhých, nasledoval román Rozum (1982), ktorý mu priniesol nielen uznanie kritiky, ale aj veľký čitateľský úspech. Sloboda v ňom spracoval dominantnú tému svojej tvorby, ku ktorej sa neustále vracia: príbeh frustrovaného intelektuála, tápajúceho v labyrinte komunistickej spoločnosti, ale i v bludisku vlastného rozumu. Skúsenosť z protialkoholického liečenia sa premietla do rozsiahlejšej prózy Stratený raj (1983). Poviedkové zbierky Dni radosti (1982) a Pánsky flám (1986) analyzujú vnútorné pocity a stavy dnešného človeka. V románovej novele Uršuľa (1987) Sloboda píše o vine a nevine mladej ženy, ktorá sčasti v sebaobrane, sčasti zo žiarlivosti zabije svojho manžela. Toto obdobie uzatvára kniha esejí Pokus o autoportrét (1988), v ktorej autor interpretuje sám seba – objasňuje svoje poetické i noetické inšpirácie, očarenie filozofickou lektúrou rôznych období i stále diskutovanú autobiografickosť svojich prác.
V deväťdesiatych rokoch sa fenomén Sloboda stáva symbolom slobody v slovenskej spoločnosti. Voľným pokračovaním Uršule je opäť próza o vzťahu muža a ženy Rubato (1990). V románe Krv (1991) sa autor vracia k udalostiam, ktoré viedli k zásadným spoločenským zmenám v Československu v novembri 1989. Leitmotívom zbierky poviedok Útek z rodnej obce (1992) je Slobodov odpor k dnešnej odcudzenosti človeka. Román Jeseň (1994) mapuje obdobie okolo dramatického roku 1989. Zároveň signalizuje koniec rozumového zápasu so svetom a nastupujúcu rezignáciu v zbierke poviedok Herečky (1995), ktorá vychádza krátko po tom, ako sa zavŕšil jeho osud dobrovoľným odchodom.
Sloboda zomiera na vrchole slávy i tvorivého života, v čase, keď ho slovenská kultúrna obec vníma už aj ako úspešného dramatika. Jeho inscenácie Armagedon na Grbe (1993) a Macocha (1995) patrili k najnavštevovanejším divadelným predstaveniam. Nedokončený román-pamäť s mystifikujúcim titulom Pamäti (1996) (nejde o pamäti v zmysle memoárov) prináša rovnaké témy a postupy, s akými sa stretávame u Slobodu od konca osemdesiatych rokov. Predsa sa však odlišujú od predošlých kníh: irónia v nich sa čoraz nástojčivejšie mení na melanchóliu, večné hľadačstvo na pocit definitívnej zavŕšenosti krízy intelektuála, spočívajúcej v nemožnosti rozumom obsiahnuť svet, vždy zvládnuť svoje životné role tak, ako prichádzajú, a prekonať doposiaľ dávkované sebaobnažovanie šokujúcou úprimnosťou.
Adriana Fábryová
