„Mám rád turistiku a Grécko, ktoré s veľkým záujmom poznávam. V roku 2009 som ukončil záujmové štúdium odbor Človek a umenie na Univerzite tretieho veku na Žilinskej univerzite. Fotografujem, s malými prestávkami, od roku 1958. Fotkami aj veršami sa chcem dotknúť krásy. Vychádzam z obrazov prírody, ktoré v šate slov harmonizujú s dušou človeka. Spoznal som takto voľnosť objavovania. Keď človek vníma prírodu, prichádzajú emócie. Nezabudnem napríklad na obraz, ktorý som zažil pri tréningovom behu na maratón: v prvom kole som videl sedieť na okraji chodníka žabku. Prebehol som okolo nej. Ona za mnou urobila skok. Pri druhom kole urobila dva skoky. Po treťom kole už neskočila. Povedal som jej, aby nežialila, že je už aj tak dva skoky pred ostatnými žabkami. Tak sa bavím.
Keď mi vyšla kniha, najprv som pocítil hrdosť, ale vzápätí som zistil, že je ako malé dieťa, ktoré samo nevie prísť do spoločnosti, nevie viesť rozhovor... Oslava bola v kruhu ľudí, ktorých si vážim a ktorí mi pomohli. Za toto prekrásne prekvapenie im, napríklad spisovateľke Viere Švenkovej a Antonovi Guthovi, srdečne ďakujem, je to najkrajšia udalosť v mojom živote. Mrzí ma, že som nemohol celý život pracovať ako učiteľ. Domnievať sa, že učiteľ učí, nie je celá pravda. Učiteľ AJ učí. Do pamäti som nikdy neukladal žiakov len podľa ich prospechu. Cítil som viac. Prežíval som riešenie mnohých napätých situácií, ktoré sa vyskytli, postoje žiakov a moje postoje k nim. To všetko sa stalo základom trvalého a hodnotného vzťahu. Vždy bola možnosť viesť dialóg o pravde. To sú zážitky, pre ktoré žiaci zostanú duševnou náplňou učiteľa navždy. Aj keď už neučí.“
DVOŘÁKOVÁ, Helena: Všetkým učiteľom z lásky.
In: Pravda-magazín, 26. 2. 2015, č. 9, s. 10 – 11.
