Všetky moje knihy spája spoločná myšlienka: ak nič neurobíš, nič sa nestane. Ak si so svojím životom nespokojný, ak si nešťastný a len čakáš, kedy sa to konečne zmení, môžeš čakať večnosť... a nič sa neudeje. No ak niečo podnikneš, zabojuješ, určite ti to prinesie ovocie. Trebárs nie hneď, ale časom... Verím tomu. Rovnako verím aj vo vlastné sny. Nikto by sa nemal vzdávať svojich snov, a je jedno, či máš osemnásť alebo päťdesiat, sny sú vždy rovnako dôležité a poháňajú ťa dopredu. Sny, túžby, ciele, nazvi to ako chceš. A, samozrejme, myslím na tie dobré sny.
Klamala by som, keby som tvrdila, že odjakživa som snívala o tom, že sa raz stanem spisovateľkou. Naopak, nikdy mi to ani len na um nezišlo. Moje sny neboli také odvážne a pravdupovediac ani ja. V pätnástich-šestnástich som chcela byť učiteľkou na základnej škole alebo vychovávateľkou v detskom domove. Moje predstavy sa zväčša spájali s prácou s deťmi. Až neskôr som zistila, že ma veľmi láka písané slovo a že mám k nemu blízko. Práve preto som sa prihlásila na žurnalistiku. No keď som sa zamestnala ako redaktorka, cítila som, že to nie je to pravé. Krátke útvary ma obmedzovali, nepovedala som nimi to, čo som chcela... A tak som sa časom dostala k písaniu románov.
Bez písania si neviem život ani predstaviť. Je to niečo také dôležité ako moja rodina, moje deti, môj manžel a láska.
*
Myslím si, že ešte vždy dokážem čitateľky chytiť, pretože tie príbehy sú o nás, sú skutočné, sú ľudské a rozplačú, rozosmejú, je to ako náš život.
