Poézia Tibora Kočíka sa vyznačuje tematickou, motivickou i žánrovou pestrosťou. V jeho básnickej tvorbe nájdeme intímne lyrické impresie, básne stvárňujúce predovšetkým súkromný priestor vzťahu ženy a muža, a rodiny. Patrí k autorom, ktorí sa neuspokojujú s osvojením si jedného, i keď originálneho spôsobu umeleckého vyjadrenia, ale ustavične sa vydávajú na cestu neľahkého, miestami priam bolestného objavovania. Už vo svojej prvej zbierke Vnútrozemie (1995) sa predstavil kultivovanou poéziou, vyznačujúcou sa nekompromisným pohľadom do vlastného vnútrozemia a zachovávaním si záznamov z rôznych životných napätí a kríz. Svojou jemnosťou sa v ňom dotýka najbanálnejších stránok života a skúma, vníma, pozoruje jeho napätia a chvenie. Výsledkom Kočíkovho sebabádania a sebaskúmania sú skryté otázky zakódované do odpovedí – všetko v zmysle poznania, že nič nie je dopovedané definitívne, že žiadna odpoveď neostáva bez semienka novorodiacej sa otázky. Básnikove vyznania sú tak často sebazničujúcim pohľadom do „vlastného vnútrozemia“, do chaosu hodnôt. Autor sa priznáva k svojim hriechom a do povedomia čitateľa stavia otázku mravnosti i nemravnosti, aj priznania si ľudskej viny. Programový senzualizmus s dôrazom na emocionálne skutočnosti je výrazný aj v druhej zbierke Premenlivé dno (1996). Vyzretú poéziu, plnú úvah, otázok, pochybností a z toho plynúceho metafyzického napätia predstavujú zbierky Pohľadnice & skice (1997) a Stretnutie voľných pádov (1998). Objavujú sa v nich aj odkazy na diela iných autorov (S. Beckett, F. Nietzsche, L. Pirandello), pričom týmto básňam nechýba osobitosť a autentickosť. Básne zo zbierky Dlhá jazda, ružová záhrada (1999) na prvý pohľad zaujmú úsečnosťou, viacvýznamovosťou. Autor v nej namiesto jemných kučierok ponúka hutnú podstatu obnažených myšlienok. V zbierke Medirytiny duše (2000) sa lyrický subjekt Kočíkových básní zbavený ilúzií vyrovnáva s prežívanou realitou, kde zaujíma kritické stanoviská k aktuálnemu stavu ľudskej morálky. Nehodnotí, neodsudzuje konkrétne spoločenské či politické systémy, nevyslovuje súdy, skôr podstupuje analýzy prostredníctvom spytovania seba samého. V zbierke Byť namiesto mať (2004) sémantickými uzlami lyrizovaných monológov, aj stíšených, ponorných dialógov s univerzom, bývajú svedomie, hriech, pravda, láska, smrť, osud, čas, slovo a ďalšie, viac či menej abstraktné veličiny. Podstatný znak našej súčasnosti, a to akčnosť diania, s ktorou je spojené sproblematizovanie identity človeka, komercionalizácia všetkého druhu si všíma v zbierke Zóna (2007), kde sa okrem iného objavujú motívy drogovej závislosti, citovej vyprahnutosti, nehostinnosti betónového priestoru, masmediálnej manipulácie, medzigeneračných rozporov, zneužívanie politickej moci, tupej pornografie a iné. Výtvarnokritické reflexie s postulatívne syntetickým charakterom vydal v knihe esejí Fragmenty z medzičasu (2000). Je zostavovateľom viacerých zborníkov poézie a prózy východoslovenských autorov. Autorsky pripravil niekoľko rozhlasových literárnych pásiem a kompozícií.
Peter Juščák
