Vyhľadávanie
Vedecký záujem Tibora Žilku sa orientoval na problematiku semiotiky umenia, štylistiky, naratológie a poetiky umeleckého diela. Viaceré z nich predstavujú ťažiskové témy jeho prvých monografií napísaných v maďarskom jazyku: A stílus hírértéke, (Informačná hodnota štýlu, 1973 ), Stilisztika és statisztika (Štylistika a štatistika, 1974), Poétikai szótár (Poetický slovník, 1977). Najpopulárnejšou a jednou z najcitovanejších publikácií Tibora Žilku je Poetický slovník (1984). V rámci slovníkovej literárnej tvorby v ňom autor nevysvetľuje poetologické javy izolovane, ale systémovo, na základe vzťahov a súvislostí. Pri výbere príkladov pritom kladie osobitný dôraz na súčasnú literatúru a jej významných predstaviteľov. Poetický slovník ponúka príjemcovi spoznávať nielen súčasnú literatúru, ale aj nové smery a tendencie jej vývinu. Za druhé, prepracované a rozšírené vydanie (1987) bola autorovi udelená Cena vydavateľstva Tatran. Na túto publikáciu nadväzuje aj Vademecum poetiky (2006), ktoré sa stalo obľúbenou príručkou pre študentov slovenskej literatúry a estetiky. Žilka je tiež spoluautorom Teórie literatúry pre gymnáziá a stredné školy, ktorej koncepciu sám vypracoval a navrhol. V roku 2012 vyšlo šieste, prepracované vydanie tejto učebnice.
Ďalšou výraznou oblasťou výskumu Tibora Žilku je problematika postmodernizmu a intertextuality. Intertextualite sa začal venovať na pôde súčasného nitrianskeho Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie. Jeho inšpiračnými zdrojmi sa stal výskum teórií metatextu Antona Popoviča z polovice 70. rokov a teória „intertextovosti“ v diele Julie Kristevovej Le texte du roman (Text románu, 1970). Od začiatku 90. rokov sa odborná tvorba Tibora Žilku ťažiskovo orientovala k západnej literárnej a umenovednej teórii, najmä k postštrukturalistickým teóriám umeleckého diela (J. Kristevová, J. Derrida, J.-F. Lyotard, G. Genette a i). Žilka upozorňoval na terminologickú a z nej vyplývajúcu významovú odlišnosť medzi slovanskou a románskou literárnou vedou a západnou, predovšetkým anglofónnou literárnovednou terminológiou. Aspekt metatextového nadväzovania, Žilka označuje pojmom intertextualita. Nepoužíva termíny prototext a metatext, za základné východisko medzitextového nadväzovania považuje vzťah: pretext/text → posttext. Súčasne s odkrývaním jednotlivých spoločných a rozdielnych významových rovín literárnovedných termínov nakoniec dospel k chápaniu intertextuality v dvoch podobách: ako adaptačného (zjavného) alebo aluzívneho (skrytého) nadväzovania jedného umeleckého textu na iný text (pretext) alebo rozličných foriem citácií či kvázicitácií, alúzií v posttexte.
Prvé teoretické práce o problematike moderného a postmoderného naratívneho umenia Tibor Žilka publikoval v odborných časopisoch na sklonku 80. rokov 20. storočia a tejto téme sa venoval aj v monografii Téma a štýl v postmoderne (Postmodernistické aspekty prozaických textov) z roku 1991. Dotýkala sa otázok teórie, recepcie a interpretácie umeleckého textu od popredných predstaviteľov svetovej literatúry (P. Süskind, V. Nabokov, K. Vonnegut, G. G. Márquez, F. Kafka, A. Gide, J. L. Borges, U. Eco, J. Joyce), ako aj pôvodnej slovenskej prózy (P. Vilikovský, R. Sloboda, D. Mitana, L. Grendel, V. Bednár). V domácom literárnovednom kontexte ide o prvú odbornú publikáciu tohto druhu.
V roku 1998 sa z iniciatívy Tibora Žilku uskutočnila v Nitre medzinárodná konferencia s názvom Intertextualita v postmodernom umení, kde sa medzitextové nadväzovanie už neskúmalo len v literárnom kontexte, ale aj v súvislosti s divadelným, výtvarným a filmovým umením. Práve vzájomný vzťah literatúry a filmu sa stal významnou témou mnohých Žilkových štúdií i monografií na začiatku 21. storočia. Medzi jeho najzásadnejšie výstupy v tejto oblasti patria publikácie (Post)moderná literatúra a film (2006) a Od intertextuality k intermedialite (2015). Žilkova teória adaptačných postupov (eliminácia, adícia, kontaminácia) a intertextuality (komplexná, systémová a parciálna nadväznosť) sa stala frekventovane citovanou v komparatistických štúdiách venovaných filmovým, resp. televíznym adaptáciám. V roku 2013 stál profesor Žilka, ako riaditeľ Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr Fakulty stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre, pri vzniku medzinárodnej konferencie Česká literatúra a film. Táto konferencia sa dočkala ďalších štyroch podujatí s identickou témou a priniesla nielen podnetnú reflexiu vzájomných vzťahov literárneho a filmového umenia v českom kultúrnom prostredí, ale aj originálny pohľad na tieto diela v širšom (stredo)európskom kontexte. Medzi účastníkmi piatich ročníkov konferencie Česká literatúra a film boli významní literárni a filmoví vedci z Českej republiky, Maďarska, Poľska, Ruska a Slovenska.
Tibor Žilka vo svojich odborných prácach rozvíjal aj ďalšie témy: premeny kategórie rozprávača v románovej tvorbe, približovanie duchovných a kresťanských impulzov v umeleckej tvorbe, hodnotové a recepčno-interpretačné aspekty moderného a postmoderného umenia atď. Problematike postmoderného umenia sa venoval v monografiách Modernismus und Postmodernismus (1995), Od moderny k postmoderne (1997), Postmoderná semiotika textu (2000), (Post)moderná literatúra a film (2006). Vo viacerých vedeckých zborníkoch, vydaných ako priebežné alebo záverečné výstupy z vedeckovýskumných projektov, ktorých bol zodpovedným riešiteľom, figuroval aj ako editor a zostavovateľ; napr. Literárny text v postmoderne (Dráma a próza, 1995), Textové podoby postmoderny (Vizuálna poézia, próza, dráma, 1996), Od moderny k postmoderne (1997), Intertextualita v postmodernom umení (1999), Kresťanská literatúra a masmédiá (2000), Duchovnosť ako princíp tvorby (2001), Kresťanské divadlo v zrkadle doby (2001). Bol tiež editorom zborníka v angličtine Tracing Literary Postmodernism (1998) a maďarských publikácií Kereszténység, kultúra, közélet (2001) a Író a senki földjén (2002). Tibor Žilka spolupracoval aj na niektorých heslách v Tezauri estetických výrazových kategórií (2008, 2011), ktorý vznikol pod gesciou profesora Ľubomíra Plesníka. Vypracoval aj niektoré heslá v rámci projektu Hyperlexikón literárnovedných pojmov a kategórií pod vedením Romana Mikuláša v SAV.
V štúdiách z prelomu 20. a 21. storočia sa Žilka zaoberal predovšetkým intersemiotickými prienikmi postmoderných postupov do rozmanitých umeleckých druhov a žánrov, a to na pozadí problematiky prechodu medzi modernou a postmodernou. Ťažiskovou témou sa tu stala problematika grotesky ako estetickej kategórie. Spoločne s problematikou prechodu medzi modernou a postmodernou sa zaoberal otázkou existenciálnej a palimpsestovej prózy ako dvoch podôb naratívnej tvorby v postmoderne. Výskumu foriem humoru (predovšetkým absurdity a postmodernej grotesky) v súčasnej literatúre i iných médiách sa Žilka venoval aj v druhej dekáde tohto tisícročia a bol iniciátorom medzinárodnej konferencie, ktorej výstupom bol zborník štúdií stredoeurópskych autorov s názvom Poetika humoru (2011). Podnetnú štúdiu o židovskej smiechovej kultúre publikoval v odbornom periodiku Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF Stredoeurópske pohľady (2020, č. 1). Humoristickej tvorbe sa Tibor Žilka venoval nielen z odborného pohľadu. Jeho epigramy a gnómy boli v 80. rokoch publikované v humoristickom a satirickom časopise Roháč.
Jedna z ostatných Žilkových monografií Dobrodružstvo teórie tvorby (2015) je výberom autorových článkov a štúdií z prvej polovice druhej dekády 21. storočia. Dva úvodné príspevky ozrejmujú, ako nitrianska škola prispela k rozvoju umenovedného myslenia doma i v zahraničí, témami ďalších textov sú napríklad komickosť a jej poetika, topografická symbolika v dielach stredoeurópskych umelcov, duchovnosť ako hlavný princíp poézie Milana Rúfusa, zástoj metafikcie u popredných predstaviteľov slovenskej postmodernej prózy či vzťah medzi literatúrou a filmom. Monografiu, ocenenú Prémiou Klubu nezávislých spisovateľov, dopĺňa aj rozhovor, ktorý autor v roku 2014 poskytol pre časopis Mladá veda.
Za svoju mimoriadne bohatú vedeckú, pedagogickú i kultúrno-spoločenskú činnosť získal Tibor Žilka mnoho ocenení. V roku 1989 za literárnokritickú činnosť obdržal Prémiu Alexandra Matušku. V roku 2016 mu bola udelená Cena Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia. Tibor Žilka je tiež nositeľom Radu maďarského rytierskeho kríža za životné dielo a mimoriadne zásluhy v rozvoji vysokého školstva, ktorý mu v roku 2017 udelil prezident Maďarskej republiky János Áder. Je tiež nositeľom Ceny mesta Nitra za mimoriadne zásluhy vo vedecko-výskumnej a pedagogickej činnosti a za šírenie dobrého mena mesta Nitry v oblasti kultúry a umenia (2018). V roku 2021 získal Cenu Fra Angelica, ktorú udeľuje Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru.
Štefan Timko, 2021
LITERATÚRA:
Dagmar Inštitorisová: Zvedavý/í na vedu, literatúru – a život umenia. Dostupné online na: http://www.kns.sk/zilka80.html
Ľubomír Plesník: Človek humánneho konsenzu a účastník mimoriadnych iniciatív. In: Mariana Čechová (ed.): Tibor Žilka. Výberová personálna bibliografia. Nitra : UKF, 2008, s. 5 – 8.
Štefan Timko: Literatúra a jej filmová podoba v stredoeurópskom kontexte (editoriál). In: World Literature Studies, 11, 2019, č. 3. s. 2 – 4.
Peter Zlatoš: K životnému jubileu prof. PhDr. Tibora Žilku, DrSc. In: Slovenská literatúra, 56, 2009, č. 1, s. 66 – 68.
