Obč. m. Jozef Gašpar. Študoval na meštianskej škole a na obchodnej akadémii v Martine, 1918 absolvoval notársky kurz. Od r. 1911 bol námorníkom na Jadranskom mori, kde ho zastihla prvá svetová vojna, od 1919 tajomník turčianskeho župana, od 1922 komisár tlačového odboru Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, neskôr Krajinského zastupiteľstva v Bratislave, 1938 úradník slov. autonómnej vlády, od 1939 vedúci tlačového odboru Predsedníctva vlády, 1940 charge d’affaires vo Švajčiarsku, 1941 – 45 šéf Úradu propagandy, r. 1945 zatknutý, odsúdený Národným súdom a uväznený, po prepustení r. 1962 žil vo Veľkej Mani, od 1965 v Nových Zámkoch. Reprezentant bratislavskej umeleckej bohémy, kultúrny činiteľ: 1925 – 27 dramaturg SND, 1922 – 25 redaktor týždenníka Slovenský svet, začas tajomník Spolku slov. spisovateľov. Plodný prozaik a publicista, ktorý v novelistickej a poviedkovej tvorbe využíval autobiografické motívy. Autor próz Hana a iné novely (1920), Deputácia mŕtvych (1922), Karambol (1925), Buvi-buvi (1925), Červený koráb (1931), Námorníci (1933), pamiatke Oskara Nedbala venoval spomienku Zakliata hora (1931) a novelistickú tvorbu zavŕšil knihou V cudzine a iné rozprávky (1935). Záujem o kultúru a slovenské dejiny boli obsahom jeho publicistických kníh Trvalé svetlá (1934) a O čom je reč (1938); memoáre o literárnom a spoločenskom dianí v medzivojnovom období uverejňoval v Slovenských pohľadoch, knižne vyšli pod názvom Zlatá fantázia (1969), Pamäti I. (1998), Pamäti II. (2004).
