Ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV publikoval literárnovedné texty; v roku 1999 obhájil dizertáciu Rétorika histórie (knižne 2002), zaujala aj jeho monografická štúdia Dušan Mitana (2000). Vydal knihu akčných rozhlasových hier Vražda marionet (1999), novelu Divák (2002) a zbierky poviedok Akozmia (1992), Niekoľko náhlych konfigurácií (1997), Zverstvo (2000). V roku 2004 vyšla jeho zbierka próz Antikvariát. Pre prozaickú a literárnovednú tvorbu Tomáša Horvátha je charakteristická bravúrna skepsa o význame povedaného, spojená s úsilím potvrdiť písaním márnosť písania. Nie je v tom sám. Rortyovský asemiotický záber rozčeril (ba i rozčertil) mentálne hladiny celých generácií – i keď nevieme, na ako dlho… Jadrom jeho prozaického aj literárnovedného kladenia otázok (Bachtin: „len odpovede na otázky dávajú zmysel“, inými slovami: výpoveď, prehovor, ktorý nereaguje na cudziu reč, zmysel nemá), jadrom tohto písania-sa-pýtania-sa je dávny postindustriálny spor so suchým pozitivizmom (Horváth tu pritom nie je dvojaký, prozaicko/historiografický jedinec, ako sám naznačuje v Divákovi, ale práveže je jeden). „Z hľadiska genealógie sa Horváth implicitne neustále pýta na to, kto hovorí, že mu ide o pravdu, kto chce pravdu, kto a prečo chce získať pravdu o pravde, spojenie s pravdou. Avšak tým kto sa nemyslí nejaká osoba, ale otázka vôle k moci, ktorá ju ovláda. Horvátha zaujíma, aké sily ovládajú daný problém, aká vôľa si ho berie do vlastníctva. Horvátha zaujíma sila, alebo lepšie súbor navzájom sa vzťahujúcich síl. Tu je zreteľná Horváthova anticipácia myslenia Nietzscheho, modifikovaná Foucaultom, Deleuzom a Derridom,“ (Martin Hudymač). Hľadanie tzv. objektívnej reality je tristná skúsenosť posledných storočí. Na konci je rovnako tristný dlhý, dlhý, voľný, voľný pád v subjektovo-objektový hiát. Postmoderna sa pokúša o to, čomu by sme mohli niekedy v ďalekej budúcnosti hovoriť konsenzuálna skutočnosť (skutočnosť chápania toho, čo na nás dolieha, kam my sami doliehame). V tom je humanistické posolstvo postmoderny i jej textov napísaných od Tomáša Horvátha.
Peter Valček
