O Turčánym sa zvyčajne hovorieva ako o virtuóznom hráčovi na nástroji, ktorým je pre básnika slovenčina, jazyk, a ako o majstrovi klasického tvaru, čistoty formy, v ktorej básnické slovo i verš vybrusuje do priezračnej jasnosti, eufonickej hudobnosti a iskrivej významovosti. Prirodzenosť, s akou sa pohybuje na tomto teritóriu, očarúva a veru neraz aj prekrýva iné pozoruhodné stránky jeho poézie. Áno, básnický jazyk je Turčányho jazykom materinským (J. Felix), ale je ním nielen v primárnej, takpovediac očividnej rovine prejavu. Ani nielen v rovine tematickej, kde sa dá vystopovať harmonická vyváženosť motívov lásky, krajiny, spoločenského prostredia, vrátane výtvorov ľudského génia, najmä umenia a osobitne poézie. Skutočný, „boží“ básnik sa skrýva pod touto jagavou škrupinou básne: prejavuje sa schopnosťou nájsť vnútorný súlad vecí, ktoré sú v životnej realite vzdialené na míle. Básnik symbioticky integruje svoju „prírodnú“ prapôvodnú detskú intuitívnosť so skúsenosťou človeka mysliaceho v precíznej pojmovej reči. To, čo by sa na prvý pohľad zdalo nesúmerateľné, napríklad potôčik z rodnej dediny a architektonický či básnický klenot, v turčányovskom básnickom videní nadobúda zvláštny význam, prekvapujúcu spätosť, vnútornú súvislosť, ktorú dokáže odkryť iba prenikavý intelektuálny, zároveň však hlboko cítiaci senzitívny duch. Eufónia prestupuje nielen výstavbu Turčányho verša, eufónia ako základný pocit je jeho básnickou filozofiou. Filozofiou súladu človeka s prírodnými, ľudskými i Božími zákonmi. Básnikovo harmonické vnímanie sveta je bytostne vykúpený pocit – pocit vykúpený z osudovej samoty, individuálnych i spoločenských drám. Je to méta, ku ktorej dospel srdcom, rozumom a vierou v Boha.
Peter Valček
