Zbierka Anjeli je najmä hľadaním východísk z nepokoja, ktorý zmieta mladého človeka (Mihálik napísal zbierku ako dvadsaťročný), a úsilím o nájdenie jeho hodnotovej orientácie. Lyrický subjekt Mihálikovej poézie spočiatku hľadá najvyššiu autoritu, oporu i pomoc v nadpozemských transcendentných sférach, teda primárne v Bohu, a potom v anjelskych bytostiach, štylizovaných do najrozličnejších podôb. Táto orientácia sa však postupne mení a transformuje.
Jeho Orfeus je však Orfeom súčasným, pretože ním fixuje aktuálne mravné problémy dneška, najmä protiklad lásky a zmyslovosti, ideálu a reality.
Básnik odmieta pretvárku, klam i sebaklam. Je to čistý, rýdzi cit a jasný ľudský vzťah. Jeho prudká duša zavrhuje egoizmus, plytkosť, nepeknú hru, pseudomorálku. Citová dráma je zložitejšia a rozmernejšia, než by sa dala vtesnať do nejakej schémy. Komplikujú ju rozličné vnútorné i vonkajšie momenty, rozpory, náhodnosti, postoje lyrického subjektu. Niekde pôsobí zveličenie, niekde redukcia.
Ján Gregorec
Z Mihálikovho širokého tematického poľa nemožno vylúčiť erotizmus. Často vystupuje rad argumentov za to, aby sa Mihálikova ľúbostná poézia (...) vynímala – aj z tradície – ako neohraničený priestor skoro výtržností prenikavej racionality a jej odnoží: ironickosti, sarkazmu, satirizmu, pamfletickosti, šľahavej a sebazničujúcej analytickosti. Taká je i myšlienková atmosféra a jej napätia v dielach Útek za Orfeom a Appassionata: v Mihálikových lexikónoch modernej básnickej erotickej filozofie.
Pavol Števček