Vyhľadávanie
Ján Stanislav
Slovenský juh v stredoveku II.
Literárne informačné centrum, Bratislava 2004
Keď sa roku 1999 vtedajšie Národné literárne centrum v Bratislave rozhodlo druhý raz po päťdesiatich rokoch vydať prvý zväzok viac ako tisícstranového diela druhej našej najvýznamnejšej slavistickej osobnosti profesora Ján Stanislava Slovenský juh v stredoveku, odborníci z viacerých zainteresovaných oblastí, ale aj širšia poučená verejnosť, v ktorej nechýbali vysokoškolskí študenti príbuzného smeru, zbystrili svoju pozornosť. Nemožno sa tomu vôbec čudovať, veď pramenné diela, dokumentujúce stopy pôvodného osídlenia tohto územia Slovákmi, po dlhé roky chýbali.
Spomínaný zväzok priniesol sumár precízneho výskumu a interpretácie miestopisných názvov tejto časti lokalít a čitateľovi sa tak do rúk dostali výsledky dlhoročného vedcovho historického a porovnávacieho štúdia často u nás neznámeho a ťažko prístupného pramenného materiálu. Stanislavova syntéza v tejto podobe sa tak stala rozhodujúcim a nezanedbateľným prejavom národnej identifikácie Slovákov, a teda trvalou a organickou súčasťou našich národných dejín.
V závere roku 2004 pri príležitosti nedožitej storočnice tohto vynikajúceho slovenského vedca zavŕšilo Literárne informačné centrum tento opus vydaním druhého zväzku, čím sa po roku 1948, keď Matica slovenská pripravila pre čitateľa toto dielo, druhý raz môžeme stretnúť s textom mimoriadnej historickej a jazykovej hodnoty, ktorého publikovanie podčiarkuje aj dôstojné pripomenutie tejto osobnosti slovenskej kultúry.
Pozoruhodné sú aj okolnosti, sprevádzajúce vznik tohto ojedinelého vedeckého počinu – ani nie štyridsaťročný Ján Stanislav ho začína načrtávať po obsadení južného a východného Slovenska Horthyho Maďarskom v jeseni 1938 a dokončuje ho – ako uvádza v predslove k prvému vydaniu – v marci 1943. Vojnové časy však vydaniu tejto trojzväzkovej knihy (tretiu časť tvoril, práve tak ako v prítomnom vydaní, súbor máp) nežičili, a tak uzrela svetlo sveta až v prelomovom roku 1948. Ani nasledujúce časy k nej však neboli milosrdnejšie, veď na príkaz vysokého politického predstaviteľa KSČ ju vyradili z predaja a knižníc.
Stalo sa tak napriek tomu, že jej autor, už vtedy známy svojou mimoriadnou vedeckou erudíciou, v nej verejnosti predostrel nevyvrátiteľné dôkazy o jazykovej a etnickej tvári starého Slovenska, ktoré v rovine jazyka zahŕňalo severnú časť stredného a východného Maďarska, ako aj severný cíp starej Panónie. Tento zvlášť cenný fakt podčiarkuje v doslove k druhému zväzku ďalší náš popredný slavista prof. Šimon Ondruš, keď píše: „... O tom, že na území historického Maďarska pred príchodom starých Maďarov v desiatom storočí žili Slovania, pravá veda nikdy nepochybovala. Presvedčivo o tom písal už Pavol Jozef Šafárik v Slovanských starožitnostiach (1837). V kapitole o Moravanoch a Slovákoch konštatuje: »Příběhové tři slovanských větví, Moravanův v nynější Moravě, Slovákův v severozápadních Uhřích.... a Slovanův druhdy v okolí Zadunajském, od okliky Dunaje u Vyšehradu až po jezero Blatenské bydlevších... nejpřirozeněji v jeden celek zahrnouti býti mohou.« (II., s. 468). A na nasledujúcej strane píše: »Přistoupíme li myslí nepředpojatou k vyslyšení nejstarších svědectví o slovanských obyvatelích tohto kraje (t. j. severnej Panónie – pozn. Š. O.), přesvědčíme se, že oni nikam slušněji, leč k Moravanům a Slovákům přičtení býti nemohou.«“
Toto stále platné Šafárikovo zistenie os to rokov neskôr v diele Slovenský juh v stredoveku pomocou novodobých vedeckých metód a poznatkov podčiarkuje Ján Stanislav. Je len pochopiteľné, že ani toto jeho dielo nie je akousi definitívnou imperatívnou bodkou za skúmanou témou, skôr chce poskytovať východiskovú pozíciu pre ďalší jazykovedný a historický výskum v oblasti štruktúrnych typov miestnych názvovo, ale aj lexiky, ako i pri porovnávaní impulzov pri tvorbe zemepisných miestnych mien v slovenských oblastiach. Tomuto cieľu istotne poslúži i kartografické zobrazenie zaznamenávaných jazykových prejavov – aj ono výrečne načrtáva pôvodné priestorové osídľovanie starých Slovákov na strednom Dunaji a v Panónii.
Kvalitu prínosu tejto snahy podčiarkuje vyššie citovaný Š. Ondruš, keď konštatuje, že „... čím širšie a hlbšie sa zaoberáme zemepisnými názvami na južnom Slovensku a v severnej časti Maďarska, tým viacej sa presviedčame, že názor Pavla Jozefa Šafárika a výklady profesora Jána Stanislava v diele Slovenský juh v stredoveku o starej slovansko-slovenskej jazykovej a tým aj etnickej povahe severnej časti historického Maďarska sú vedecky opodstatnené. Zlý politický osud diela Slovenský juh v stredoveku po jeho vyjdení roku 1848 treba napraviť. Preto je nové vydanie tohto diela potrebné vedecky aj politicky.“
K tomu už skutočne niet čo dodať.
VILIAM APFEL
(Slovenské pohľady 4/2005, roč. IV., str. 130 – 131)
