Vyšla Kritická ročenka 2019

Kritická ročenka 2019 bezprostredne nadväzuje na rovnomennú antológiu z minulého roka, v širšom časovom horizonte na súbory Kritika, ktoré v polovici šesťdesiatych  rokov (1964 – 1967) vychádzali vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Predstavuje výber z literárnokritických textov, ktoré boli v roku 2019 publikované časopisecky a na webe. Zostavovateľmi sú Vladimír Barborík a Viliam Nádaskay. Viac informácií o samotnej publikácii sme priniesli v inom texte, ktorý osbahuje aj krátky rozhovor s Viliamom Nádaskayom. 

Na niekoľko otázok o novom titule odpovedal  Vladimír Barborík.

Bol si iniciátorom vzniku Kritickej ročenky 2018. Nadväzujete ňou na súbory Kritika, ktoré vychádzali v 60. rokoch. Čo majú tieto dva koncepty spoločné?

V oboch prípadoch ide o antológie aktuálneho kritického myslenia, teda o výber z najpodnetnejších recenzií a iných textov, v ktorých sa uplatňuje kritická, hodnotiaca funkcia a ktoré vyšli v danom roku. Súčasťou publikácií vtedy boli a aj dnes sú texty písané priamo pre ne, štúdie bilančného charakteru venované jednotlivým literárnym druhom.
Kritiky zo 60. rokov mali širší záber, venovali sa aj reflexii detskej literatúry a literárnej vede. Ale sú tu aj iné rozdiely, vyplývajúce z toho, do akej miery sa za päťdesiat rokov zmenilo postavenie literatúry v spoločnosti.

Na KR 2018 aj KR2019 ste spolupracovali s Viliamom Nádaskayom. Ako vo vašom tandeme došlo k rozdeleniu poézie a prózy?

Veľmi jednoducho. Vilo, na rozdiel odo mňa, je obojživelník, píše recenzie o poézii aj o próze (a to na tomto mieste zamlčím, že aj samotnú poéziu a vraj aj prózu). Ja sa venujem iba recenzovaniu prózy. Nemám z toho radosť, chápem to ako obmedzenie, ale stalo sa. Keď majú dvaja ľudia urobiť dve veci a jeden vie iba jednu a druhý obe, nie je veľmi ťažké uhádnuť, ako si prácu rozdelia.

Ako vyzeral tvoj rok 2019? Aký kľúč si si zvolil pri sledovaní periodík a knižnej produkcie?

Pýtaš sa asi na prácu na Kritickej ročenke 2019. Nezabrala mi celý rok, tak mohutne sa tu na literatúru nemyslí. Literárne a kultúrne periodiká sa snažím sledovať pravidelne aj pomimo rámcov Kritickej ročenky, takže stačilo si pri čítaní recenzných rubrík poznačiť, čo ma zaujalo. Pokiaľ ide o denníky a týždenníky: za rok sa toho nazbiera dosť veľká hromada, tú však v súvislosti s literárnou kritikou prelistuješ veľmi rýchlo, ambicióznejších recenzií pôvodnej slovenskej literárnej tvorby tam veľmi veľa nie je. A internet – tu som sa ako človek printový spoľahol na Vila, ktorý je v tomto svete viac doma.

Stanovili ste si vopred, aký rozsah celého titulu budú zaberať jednotlivé kritiky? Chcel by si spomenúť niektoré texty, ktoré sa do KR2019 nedostali?

Rozsah Kritickej ročenky nebol ani v jednom roku obmedzený zvonku, napr. vydavateľom, ktorý by publikácii striktne vymedzil určitý počet strán. Rozsah potom prirodzene vyplynul z kritérií, ktoré sme si stanovili (hovoríme o nich v predslove). Ten, kto pravidelne sleduje reflexiu aktuálnej slovenskej literatúry, vie, že lepších textov s kritickou intenciou sa v jednom roku nenájde sto – raz ich bude tridsať, inokedy pätnásť. Nie je to len vec recenzentov, ale aj aktuálnej „formy“ slovenskej poézie a prózy, jej schopnosti ponúknuť niečo, čo vzbudí – v dobrom či v zlom, to je teraz jedno – pozornosť. Publikácia je výberom, nie zberom, ak by sme našli ešte päť či desať recenzií, o ktorých by sme si mysleli, že tam majú byť, tak by tam boli – zmestili by sa. V Ročenke je všetko, o čom si myslíme, že by v takto profilovanej antológii malo byť. S Vilom sme sa o textoch priebežne nebavili, keď sa uzavrel rok, každý ponúkol svoj zoznam. Z viac než troch štvrtín sa prekrývali.

Vidíš pri spätnom pohľade na tieto dva roky nejaké konkrétne tendencie v písaní kritických textov na Slovensku?

Ak by som mal hovoriť iba na základe skúsenosti so zostavovaním Ročenky, dva roky nie sú dosť dlhý čas, na základe ktorého by som si trúfal hovoriť o tendenciách.
Môžem konštatovať personálnu kontinuitu, veď 2/3 autorov minuloročnej antológie sa objavili aj v tohtoročnom výbere. Nenachádzam medzi nimi zástupcov tzv. programovej kritiky, ktorá by manifestovala určitý vyhranený prístup k literatúre či svetu a prezentovala sa na skupinovej báze. Ale dá sa tu uplatniť generačné hľadisko, pomerne značná časť autorov sú zhruba tridsiatnici (ak za takého považujeme človeka medzi dvadsiatym piatym a tridsiatym piatym rokom života, tak v aktuálnej Ročenke je ich osem z celkového počtu osemnásť autorov, minulý rok ich bolo desať spomedzi dvadsiatich troch).
Azda by sa ešte dalo hovoriť o prevahe akademickej kritiky, no nemyslím tým prístup k literatúre, ale sociálnu bázu väčšiny autorov. Literatúru poväčšine vyštudovali a ďalej sa jej pedagogicky a výskumne venujú na akademických pracoviskách. Má to svoje prednosti, ale privítal by som medzi nimi, medzi nami aj zopár zaujatých, vo voľnom čase čítajúcich diletantov. 

Ako je to s recenzistikou a kritikou online? Aké sú možnosti publikovania na internete?

Nezmerné. Tým myslím tak rozsah možností, ako aj stratu miery.
Ale pýtaš sa na stavbu, o ktorej mám len veľmi približnú predstavu, nepoznám všetky jej poschodia, o zákutiach už ani nehovoriac. Odhadujem, že ide o priestor, ktorý umožňuje alebo priamo vyžaduje veľmi rýchly pohyb, kde čas plynie asi inak ako vo svete kníh – vo vzťahu k literárnej tvorbe a jej rytmu možno až prirýchlo. Toľko dojmy. 
Prejdem k špekuláciám: možno tento priestor tým, že umožňuje rýchle odbavenie, odoberá rozhovoru o literatúre istú časť emocionálnej energie. Myslím tu na absenciu polemík. Ak kritický postoj a výkon vzniká v priesečníku emócií a poznávania, tak internet je ideálny na prenos toho prvého. Poznávanie také rýchle nie je, je to proces. Keď sa však emócie vybúria, keď sa stratí subjektívna motivovanosť, zaujatie, čo potom bude pohonnou hmotou tohto procesu?
Toľko o možných nástrahách. Ale pozitíva možností prevažujú.

Vznikne aj KR2020 a prejde nejakými zmenami, o ktorých vieš už teraz?

Dúfam, že áno, tri roky už zakladajú čosi také ako tradíciu, umožňujú porovnávať frekventované mená, naznačujú, že ich prítomnosť nie je omyl či šťastná náhoda. Sú zmeny či rozšírenia, ktoré by som privítal už teraz, ale nevedno, či nastanú: polemiky nemožno naplánovať. Ešte jeden rok by som Ročenke dožičil v tejto podobe, ako aj vo Vilovej a mojej réžii – a začnem sa obzerať po niekom, kto by ma vystriedal.