Autor k svojmu čitateľovi prehovára zrozumiteľne a priamo. Práve preto je nejeden prekvapivý a často mrazivý dejový zvrat o to viac šokujúci. Raýman je šikovný dramaturg, ktorý dokáže príbeh nadávkovať tak zručne, že vaša pozornosť neupadne ani na chvíľku. Na obálke síce píše, že ide o psychologický thriller, i keď skutočné žánrové zaradenie príbehu by som hľadal niekde na pomedzí mysteriózneho hororu či akčného thrilleru – a prekvapivo vôbec neruší, že je celý rozprávaný na pozadí slovenských reálií. Na krátkom časovom úseku a malej ploche sa pred vašimi očami odohrá príbeh, ktorý sa nesnaží zaujať prílišnou originalitou a premrštenou snahou byť nevšedný, ale pohybuje sa isto v hororových vodách, autor narába so žánrovými kľúčmi obratne a odomyká nimi stále nové a nové dvere, za ktorými čaká koncentrovaná hrôza a napätie. Jazyk však ostáva hovorový a vecný, žiadne barokové opisy atmosféry, skôr ako toto zdĺhavé a postupné budovanie ovzdušia strachu volí Raýman priamu akciu a rýchle tempo, ktorým vás vťahuje hlbšie a hlbšie a tým viac ako strach prichádza napätie.
Michal Baláž
Autor pod drobnohľadom sleduje konanie hlavného hrdinu – a krok za krokom preniká aj do jeho „hlavy“. Obracať jednu stránku za druhou vás však nenútia len jeho nepredvídateľné rozhodnutia, výčitky svedomia, strach o život, prekvapujúce zmiznutia a ešte prekvapujúcejšie návraty, ale aj spôsob rozprávania, ktorý Raýman používa. Čitateľa totiž stotožňuje s postavou hlavného hrdinu, čím robí zážitok z čítania ešte intenzívnejším a subjektívnejším.
Michaela Pašteková
Raýman rozpráva napínavý príbeh, jeho hrdina chvíľku nepozornosti za volantom zaplatí prepadom do surreálneho sveta živých mŕtvych a svoj kalich dopíja až do trpkého dna. Knižka na jedno prečítanie, ktorá neašpiruje na „veľkú literatúru“. Možno práve preto sa k nej zvláštnym spôsobom – a z nečakanej strany – približuje.
Juraj Kušnierik
Na druhej strane musím priznať, že Raýmanova hra s realitou je z istého uhla pohľadu pôsobivá. Pôsobivá už len tým, že na podklade/pozadí atakovania čitateľa dramatickým príbehom sa trochu provokujúco pokúsi o „objektivizovanie“ nereality ako reálnej iracionality. Tým, že nerealitu (duchov, psa vyliezajúceho z hrobu) necháva predstúpiť a prejaviť sa pred inými postavami signalizuje, že celý problém nie je predstavou jednej postavy, ale (reálnou a zároveň iracionálnou) súčasťou skutočnosti všetkých zúčastnených postáv. Existenciu nereality posilňuje tým, že jej sémantickú rovinu nevysvetľuje; tá zostáva v mode prirodzeného javenia sa, pričom jej racionalizácia nie je ani načrtnutá.
Marcel Forgáč
