Vyhľadávanie
Lana Lux: Kukolka
Peklad: Paulína Čuhová
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2021
Debutový román Lany Lux Kukolka (Literárna bašta, 2021) reflektuje spoločenskú situáciu deväťdesiatych rokov minulého storočia na Ukrajine, kde sa v atmosfére politických zmien rozvíja osud deväťročnej Samiry. Prezývka Kukolka – Bábika – odzrkadľuje Samirinu nevšednú krásu, ako aj exotický, pravdepodobne rómsky pôvod, pre ktorý je Samira terčom mnohých posmeškov.
Kukolkin príbeh sa začína v detskom domove, kde ako mnohé z osirelých detí čaká na novú rodinu. Po úteku z domova sa dostáva do organizovanej skupiny detí na ulici pod vedením kriminálnika Rockyho a postupne sa učí pravidlám prežitia na okraji spoločnosti. Postava Samiry je pozoruhodná najmä preto, že ponúka detský – úplne pochopiteľne aj naivný – náhľad na vtedajšiu spoločenskú realitu. Napriek vyrastaniu v nehostinnom prostredí si vytvára prvé sociálne väzby a neustále verí v nový život. Jej postupné dospievanie je sprítomňované cez telesnosť – v očiach mužov sa stáva zaujímavou až vtedy, keď jej telo prechádza telesnými zmenami, na psychickej úrovni však zostáva dieťaťom a utieka sa do vlastného fiktívneho sveta. Detské vnímanie je tak v kontraste s fyzickými zmenami, na základe čoho musí Samira predčasne dozrieť. Ustavične naráža na agresívne, manipulatívne či odmietavé správanie a jediné priateľské spojenie pre ňu predstavuje neživá vec – bábika Barbie. Priestor je v texte vybudovaný kontrastne: Ukrajina ako Kukolkin prvý domov je zbedačenou krajinou, kde je akákoľvek vidina šťastného života takmer nemožná. V porovnaní s ňou je Nemecko ako súčasť bývalého západného bloku odrazom modernej spoločnosti a Kukolkiným vysnívaným miestom pre život. Paradoxne, práve v Nemecku je Kukolka vystavená opakovanému sexuálnemu zneužívaniu a detskej prostitúcii.
Okrem konkrétneho príbehu je v texte citeľný sociálno-psychologický rozmer, ktorý sa prejavuje v dôkladnom mapovaní reálií vtedajšieho postsocialistického sveta. Román tak možno chápať aj ako svedectvo následkov politických systémov (a ich zmien), ktoré priamo umožňujú páchanie kriminálnej činnosti a krajinu zanechávajú v dezolátnom stave. Drogy, krádeže, žobranie, násilné správanie a kriminalita poukazujú na drsný život spoločenskej periférie. Zákon ulice je aj zákonom pokrivenej morálky – na každý priestupok či dokonca trestný čin existuje racionálne, akoby oprávnené zdôvodnenie. Podobne aj vina a zodpovednosť sú kategóriami, ktoré nemajú jasne vymedzené hranice, a postavy sú determinované len snahou prežiť.
Autorkin zámer sprostredkovať príbeh prostredníctvom detskej optiky hodnotím pozitívne – ide o bezprostredný a presvedčivý náhľad, no i takáto forma subjektívnej výpovede má určité obmedzenia. Aspekt psychologizácie, s ktorým autorka inak zručne narába, sa vo finálnej časti javí ako nie dostatočne rozvinutý. Samira je po prežití traumatizujúcich udalostí schopná zaradiť sa do bežného života, no záverečný „happyend” bez hlbších citových následkov pôsobí azda príliš zjednodušujúco. V texte zároveň prevažuje explicitnosť – scény sú jasne formulovateľné, no občas má čitateľ pocit nadbytočného dovysvetľovania udalostí. Tento deficit je však vzhľadom na takmer ohlušujúci čitateľský zážitok z textu zanedbateľný.
Obzvlášť neľudsky vyznieva zobrazenie témy sexuálneho zneužívania maloletých; dieťa sa stáva hračkou v rukách dospelých, bábikou bez možnosti prejavenia vlastného názoru či osobnej slobody. Z tohto faktu mrazí, keď si uvedomíme, že Kukolkin príbeh nie je ojedinelý, podobných prípadov by sme v krajinách bývalého východného bloku našli množstvo. Kukolka je však predovšetkým románom o ľudskej dôstojnosti, odvahe, o hľadaní a nadobudnutí vlastnej hodnoty. V kľúčových otázkach Samira nezostáva pasívnou, ale bojuje – o lepšie životné podmienky, o holý život, o zachovanie samej seba.
Ide o drásavé, naliehavé a znepokojivé čítanie, otázka však znie: Dá sa azda o živote plnom hrôz písať inak?
