Vyhľadávanie
Dezső Kostolányi: Škovránča
Preklad: Karol Wlachovský
Bratislava: Marenčin PT, 2021
Román maďarského spisovateľa Deszőa Kostolányiho Škovránča (1922) dostáva aj v súčasnosti pozitívne prívlastky, ako napríklad najčítanejší či najobľúbenejší román modernej maďarskej literatúry. Dej príbehu z konca 19. storočia je situovaný v priestore Dolnej zeme v bývalom Uhorsku, kde sa malomestská spoločnosť vytrvalo drží zaužívaných spoločenských zásad. Tematizuje sa starodievoctvo ako nelichotivá stigmatizácia žien v minulosti, ktoré sa takto dostali na pomyselnú perifériu, hoci inak boli v spoločnosti akceptované.
Titul je zvolený podľa prezývky najstaršej dcéry rodiny Vajkajovcov, jediného potešenia a zároveň starosti starnúcich rodičov. Prezývku získala v detstve vďaka krásnemu hlasu a nosí ho dodnes ako detské vyrastené šaty.
Príbeh je rámcovaný jedným týždňom odlúčenia dcéry od rodičov, ktorý strávi u príbuzných a až tam si uvedomí svoje ťažké postavenie.
Jedinou tragikou Škovránčaťa je jeho verejne známa neatraktívnosť, ktorú si trpko pripomínajú aj rodičia. O to dojemnejšie pôsobí fakt, že Kosztolányiho inšpirovala vlastná životná skúsenosť z rodnej Szabadky, údajne mu ako predloha slúžil osud vlastnej sestry.
Na viacerých miestach v texte nachádzame sprisahaneckú formulku “azda sa niekto nájde”, no i nádeje vložené do potenciálneho nápadníka Gézu Cifru rýchlo vyhasnú.
Nezostáva iné, len sa zmieriť so skutočnosťou.
Rodina je v Škovránčati posvätným územím, rodičia s dcérou tvoria takmer nerozlučný celok, ktorý miestami prechádza do obojstrannej závislosti. Škovránča pasívne akceptuje svoj osud, deficit sa usiluje napraviť dobrosrdečnou a starostlivou povahou, no ťaživá situácia sa stáva pre všetkých neprijateľnou.
V kontraste s domáckym, komorným prostredím nás Kosztolányi sprevádza čulým spoločenským životom mesta a aj naberanie horúcej hovädzej polievky či uvažovanie o pikantnom guláši je v jeho podaní skutočným umeleckým zážitkom. Vytvára pozoruhodnú skicu malomestských figúrok s navonok prívetivou atmosférou blízkosti. Každý vážený občan mesta trpí určitou slabosťou, na ktoré Kozstolányi nahliada s ironickým, no chápavým úsmevom. Príkladom je latinčinár Suňog, ktorý pre notorické požívanie alkoholu prichádza o všeobecný rešpekt obyvateľov mestečka.
Škovránča je podmanivým čítaním aj po takmer sto rokoch, svedčí o tom viac ako 50 vydaní v maďarčine a viac ako 30 vydaní v zahraničí. Je to azda spôsobené autorovým citom pre mieru. Veľmi funkčne pracuje s náznakom, v štylistickej rovine mu na vyjadrenie hlbokých emócií stačia jednoduché, stručné, no pritom úderné vety.
V románe nenachádzame nič nadbytočné. Postavy sú modelované veľmi životaschopne a realisticky, vonkajšie zdanlivo banálne situácie sú len rekvizitami k vnútornému prežívaniu postáv, ktoré je naznačené jadrne a hĺbkovo.
Za najvýraznejšiu kvalitu textu pokladáme jeho univerzálnosť. Kosztolányi na postave Škovránčaťa s nesmiernou empatiou vytvoril obraz nevydatej ženy, ktorá čelí predpísanej spoločenskej norme.
Optikou devätnásteho storočia sa pretláčajú spoločenské predsudky, ktoré majú silnejší základ, než sa zdá. Ostatne, posudzovanie podľa vzhľadu ani dnes ľuďom nie je cudzie a ani pokrokové 21. storočie neznamená zánik utkvelých stereotypov.
Román Škovránča je farbistou a majstrovsky namiešanou zmesou pary kotlíkového guláša, vanilkových rezancov, cigár, pijatiky, ale aj neprekonaných spoločenských stereotypov a trpkosti. Nad (bez)podmienečnou rodičovskou láskou stoja spoločenské konvencie a niektoré vtáčatká majú len obmedzené možnosti lietania.
