Dobrý voyerizmus nie je zlý

Kniha je rozdelená do niekoľkých častí: Od Donatella po Delacroixa, Od Moneta po Mednyánszkeho, Od Picassa po Fridu Kahlo, Od Muchu po Černého, Od Benku po Freša, Od Chagalla po Banksyho. Každá z týchto častí má ešte vysvetľujúci podnadpis, ktorý napríklad v prípade časti Od Muchu po Černého znie Českí umelci od polovice 19. storočia po súčasnosť. Pri písaní o umení platí jednoduchá zásada: ak treba niečo dovysvetľovať, hrozí riziko, že je to, skrátka, napísané zle. Nehovoriac o tom, že takto definované kapitoly vzbudzujú dojem násilnej a neorganickej klasifikácie, ktorej cieľom je umelcov len takpovediac „upratať“ do nejakých kategórií. V poslednom oddiele knihy s podnadpisom Od avantgardy po súčasnosť sa tak vedľa seba ocitajú Chagall, Malevič, Klee, Hopper či Warhol. Pomerne heterogénna skupina autorov je – rovnako ako v celej publikácii – predstavená len drobnými výsekmi z ich života. A tak sa napríklad o Giorgiovi de Chiricovi dozvedáme, že „Napriek tomu, že Giorgio de Chirico svojou metafyzicky-surrealistickou maľbou ovplyvnil celý rad významných maliarov, z nepochopiteľného dôvodu sa jedného dňa rozhodol, že s ňou skoncuje.“ (s. 162) Takto zjednodušiť niekoho umelecké rozhodnutia je už na hranici urážky. 

O významných svetových, ale aj slovenských umelcoch sa niekedy v publikácii hovorí, akoby to boli naši kamaráti z detstva – ich správanie a tvorivé prístupy sa hodnotia subjektívne. Donatello, ktorým sa publikácia otvára, je zachytený takto: „A keď už bol rozbehnutý, zo starého mramorového kvádra, pohodeného v kláštornej záhrade, vytesal prekrásnu Madonu.“ (s. 9) Snaha približovať publiku a laickej verejnosti umelcov často pomyselne umiestňovaných na nedosiahnuteľné piedestály je rozhodne opodstatnená. Na to však vždy treba zvoliť primeraný jazyk a celkový tón takejto prezentácie. Autor Remi Kloos to rozhodne neurobil a redakčná a jazyková úprava, za ktorú zodpovedajú Andrea Harmanová a Peter Obrcian, knihu už nezachránila. Neodpustiteľne chýbajúcim prvkom knihy je zoznam použitej literatúry. Nenájdeme tu žiadne zdroje, z ktorých autor čerpal, ani nijakú odporúčanú literatúru, v ktorej by sme si mohli informácie poskytnuté v diele overiť, prípadne ďalej doplniť. Priamo citované, ale aj parafrázované výroky umelcov zostávajú visieť vo vzduchoprázdne bez jediného bibliografického údaja.

Niektorí čitatelia by sa možno radi dozvedeli viac aj o autorovi skrytom pod prezývkou Remi Kloos. Na webovej stránke Slovenského literárneho centra sa o ňom dozvieme nasledujúce kusé a mystifikujúce informácie: „Kto je vlastne Remi Kloos? Na túto otázku by rád poznal odpoveď i on sám. On sám to však za dôležité nepovažuje. Protestuje totiž proti úzu dneška, keď je čoraz dôležitejšie KTO čo spravil (napísal) a nie ČO kto spravil (napísal).“ V jeho vizitke na spomínanej stránke je však zároveň uvedené aj jeho meno (Peter Volek) či ďalší pseudonym (Vittore de Luca). Tento protest sa teda minul účinku. Žiada sa dodať, že rovnaký osud stretol aj autorovu najnovšiu publikáciu, no aby sme neostali na príliš negatívnej vlne, radšej si položme otázku, na čo sú takéto prehľady umenia z rýchlika predsa len dobré. Ak si počas dlhých zimných večerov chcete trochu oddýchnuť a pri výbere ľahšie čitateľného titulu si zvolíte kritérium témy umenie, je táto kniha dobrou voľbou, lebo vás zaručene nezahltí množstvom nepotrebných informácií a detailov (žiaľ, ani tých potrebných). Ak sa však o umenie zaujímate na odbornejšej úrovni, veľmi pravdepodobne vám titul Od Donatella po Banksyho so svojím voyeristickým prístupom k životu a tvorbe známych osobností nepostačí. Polemizovať o tom, či je takýto spôsob písania o umení cestou, ako vyjsť v ústrety mainstreamovému vkusu čitateľstva, nebolo cieľom tejto recenzie. A tá by rada na rozdiel od písania Remi Kloosa ostala konzistentná a s jasným fokusom, preto sa teraz končí.