Vyhľadávanie
Román Pavla Taussiga Hana zachytáva uplynulé storočie. Autor je však témou socializmu „zaťažený“, tak ako celá jeho generácia, ktorá sa musela po druhej svetovej vojne vo veľmi mladom veku vyrovnávať s vážnymi problémami. Za mnohými z nich bola už skúsenosť blízkosti smrti v koncentrákoch, v povstaní či inde a pred nimi zúrivo sa usmievajúci socializmus. Zmocnil sa mládeže víziou budúcnosti, na ktorej môže participovať tým, že sa zapojí do jej výstavby. Inžinierstvo ľudských duší však nevyhovovalo tvorivým talentovaným intelektuálom, takže netrvalo dlho a v závese za Chruščovovým „otepeľom“ sa aj v Československu uvoľnila situácia. Autor využil uvoľnenie okolo roku 1968, s rodinou opustil Bratislavu a odcestoval do Nemecka. Okrem iného si niesol so sebou pokrytecké praktiky a kamufláže socialistického sveta. Tie ho neopúšťali a tanuli mu na mysli, až kým sa ich nezbavil v písomnej podobe. Vyhovovali jeho intelektu nastavenému vidieť veci v humornej polohe, nasvietiť ich umelecky tak, aby to, čo je v nich chybné, vyniklo ako dobrá karikatúra skutočnosti. Keďže je medzičasom autor známy medzi svetovými karikaturistami ako nositeľ mnohých cien, rozhodol sa „vytiahnuť“ zo „šuflíka“ aj starší text komponovaný princípom karikatúry.
Tak po zbierke humorných príbehov Jedinečná svätá (1985) vyšiel nedávno príbeh bystro a sviežo uvažujúcej gymnazistky Hany, očami ktorej autor vyrozprával absurdity svojej mladosti. Viera mladého človeka – dievčaťa, ktoré v spodnej spoločenskej „šichte“ nájde spojencov a zažije solidaritu, ktorá bola najdôležitejším výsledkom duchovného útlaku tých čias – sa nakoniec pretaví do východiska zo svojej situácie.
Autor zbytočne nefilozofuje. Román je pre široké vrstvy, písaný jednoduchým jazykom a mnohými klišé; tie umožňujú ľahkú a jednoznačnú komunikáciu. Pohľad dievčaťa, jej psychické dospievanie, ktoré sa končí stretnutím so zlomeným človekom, dlho čakaným otcom – toto všetko majstrovsky uchopené tvorí podložie kvality textu. Umelecky najvzácnejší je prístup karikaturistu: mnohovrstevnú pravdu o bývalom režime „vylupuje“ vo zvýraznení paradoxov a kontúrami, ktoré vyludzujú na tvári čitateľa mimovoľný úsmev.
Text románu vhodne dopĺňajú koláže a fotografie Jakuba Dvořáka. Pre nás pamätníkov je táto kniha aj vítaným dokumentom, aj smutným čítaním.
