„Silnou stránkou jeho recepcie diverzných aspektov súčasnosti
je okrem racionality vnímania sarkazmus a ostrá irónia...“
Slovenská literárna verejnosť pozná Iva Pospíšila, profesora, doktora vied, dlhoročného šéfa odboru slavistiky na Masarykovej univerzite v Brne, ako zakladateľskú a tvorivú osobnosť českej l iterárnej vedy, ktorá v odborných monografiách, štúdiách i v mnohých komisiách pomáhala spoluvytvárať aj slovenský l iterárnovedný život. Za sústavnú česko-slovenskú spoluprácu v odbore l iterárna veda a za dlhoročné organizovanie česko-slovenských konferencií (tento rok už 19. ročník) mu k jeho životnému jubileu v roku 2012 udelila Slovenská akadémia vied na návrh vedeckej rady Ústavu svetovej literatúry SAV Čestnú plaketu Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. Okrem spolupráce s Literárnym informačným centrom a s univerzitami, najmä s komparatistickým Kabinetom Dionýza Ďurišina pri Ústave filologických štúdií Pedagogickej fakulty v Bratislave, je spoluzakladateľom Československej komparatistickej spoločnosti pri Ústave svetovej literatúry SAV (2014).
Ivo Pospíšil sa v súčasnosti zaraďuje k najvýznamnejším českým literárnym vedcom etablovaným v medzinárodnom meradle. V širokom spektre jeho vedeckého zamerania, ktoré tematicky siaha od slavistiky, literárnovednej rusistiky, komparatistiky k dejinám a teórii slovanských literatúr, najmä ruského románu, dominuje genologický aspekt a vedomý záujem o morfológiu slovesného tvaru, nahl iadanom nie v statickej synchrónnej deskripcii, ale realizovanom v antropologických horizontoch medzi autorom a čitateľom. V tejto orientácii sa prejavila tradícia brnianskej komparatistickej školy, vychádzajúca z eideologického tvaroslovného aspektu skúmania, ako ho ponímal a v 30. rokoch minulého storočia rozvíjal brniansky štruktural ista a člen Pražského lingvistického krúžku Frank Wollman, ktorý zdôraznením intencionálnej tvarovosti a formového vedomia viedol k vzájomnému prepojeniu jednotlivých zložiek umeleckého tvaru kulturologickým a komunikatívnym smerom. Wollmanova koncepcia sa stala východiskom modernej literárnej histórie ako „porovnávací štrukturalizmus“. Pospíšil už svojím monografickým debutom, ktorého jadro tvori la dizertácia Ruská románová kronika: Příspěvek k historii a teorii žánru (1983), nadväzujúc na svojich predchodcov podal komplexnú systematiku žánru kroniky. V ďalšej syntetizujúcej monografii Labyrint kroniky (1986) podal už vlastné analýzy a určil svoje poňatie kroniky ako kľúčového žánru, neuralgického bodu vo vzťahu tvorcu a ustáleného systému žánru. Podľa Pospíšila patrí kronika k najarchaickejším tvarom a modelom estetického zobrazenia a na druhej strane patrí k najviac sa meniacim žánrom v čase a prostredí pod vplyvom vedy a filozofických konceptov.
Zo slovenskej literárnej vedy recipoval zasvätený znalec modernej genológie Pospíšil diskurzívne a aj kriticky najmä práce D. Ďurišina a J. Hvišča, pričom stále intenzívnejšie akcentoval komunikačno-semiotické prieniky kultúry autora a čitateľa ako hybných síl žánrového vývoja. Začiatkom 90. rokov zaznamenávajú úspech tri práce Iva Pospíšila, v ktorých sa usiloval nájsť styčné plochy medzi umeleckým textom a súvislosťami ľudského správania na pozadí kultúrnych a historických kontextov. Z tejto determinácie vyplynulo aj širšie poňatie žánru, ktorý smeruje k čitateľovi a stáva sa východiskom jeho interpretačného vnímania (Od Bachtina k Solženicynovi, Srovnávací studie, 1992; Proti proudu. Studie, 1992; Rozpětí žánru, 1992). Pozoruhodná a významná je najmä posledná spomenutá práca, v ktorej Pospíšil zachytáva stabilitu a variabilitu žánrových celkov v krízovom momente dejinného a literárneho prelomu, pričom kľúčovým termínom sa tu stáva „rozpätie“ žánru v rovine morfologickej, axiologickej a sémantickej. Bytie žánru podľa autora objektívne determinuje vnútorná štruktúra textu. Do tohto procesu však vstupuje autor aj čitateľ so svojou hrou významov. Ďalší stupeň teoretického myslenia znamená doktorská dizertácia Genologie a tvar literatury (1997). Nasledovala teoretická práca – monografia Genologie a proměny literatury (1998), azda najteoretickejšia práca Iva Pospíšila, ktorá nanovo zhrnula metodologické a teoretické inštrukcie doktorskej dizertácie. Nazdávame sa, že v tomto výskume Pospíšil naďalej pokračuje vo svojich štúdiách. Pospíšil spolupracuje s v Európe doposiaľ najstarším vychádzajúcim literárnym časopisom Slovenské pohľady, kde má svoju rubriku.
Dráha tohto významného a slovenskej kultúre blízkeho človeka sa plne odráža aj v jeho knihe esejí Když se nevyčasí aneb Stmívání (Galium, Brno 2015). V nej ho spoznávame predovšetkýmako angažovaného mysliteľa, ktorý realisticky a diskurzívne vníma našu súčasnosť. Silnou stránkou jeho recepcie diverzných aspektov súčasnosti je okrem racionality vnímania sarkazmus a ostrá irónia, nachádzanie priliehavých anekdot, a tým aj trpkosmiešny ráz istých pohľadov, ich dvojnásobné nasvietenie. Silná melanchólia a smútok vyplývajúci zo skutočnosti sú vyvažované robustnou činnosťou, v ktorej sa skrýva nádej.
Kniha obsahuje päť oddielov, do ktorých sú zaradené krátke glosy, eseje, medailóny osobností, recenzie a kontakty s inými literatúrami. Do piateho oddielu zaradil autor aj vedecké štúdie opatrené bohatým poznámkovým aparátom, ktoré predniesol na medzinárodných komparatistických konferenciách Kabinetu Dionýza Ďurišina – tie sa pravidelne stávajú súčasťou zborníkov novozaloženej edície Komparatistické štúdie.
Kniha esejí Když se nevyčasí aneb Stmívání ukazuje čitateľom inú dimenziu vedca, zaujatú za všeobecné ľudské hodnoty a práva každého človeka na dôstojnú existenciu.
