Holodomor sa neudial náhodou

Nepokoje, revolúcie, občianske vojny a súboje medzi novovzniknutými, resp. staronovými štátmi o územia sprevádzali obdobie, ktoré predchádzalo vypuknutiu najväčšieho konfliktu v ľudských dejinách v roku 1939. Popri tomto všetkom ľudskom utrpení však nad vojnové konflikty vyčnieva udalosť, ktorá nie je spojená so zločinmi vykonanými na frontovej línii, ale na vlastnom, domácom obyvateľstve. Ide o hladomor na Ukrajine z rokov 1932 – 1933. Práve ním sa vo svojej knihe Červený hladomor – Stalinova vojna na Ukrajine zaoberá novinárka a historička Anne Applebaum.

Vzhľadom na nevyprovokovanú inváziu Putinovho Ruska vo februári 2022 do Ukrajiny sa zvýšil záujem o históriu vzájomných vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom. Napriek tomu, že ukrajinské a ruské dejiny sú, v dobrom aj v zlom, prepojené stáročia, máloktorá udalosť ich ovplyvnila, resp. ovplyvňuje tak zásadne ako hladomor v Ukrajine v rokoch 1932 – 1933. Mnohí apologéti stalinského sovietskeho režimu často zneužívajú neznalosť  čitateľov o tejto tragickej udalosti a šíria o nej rôzne dezinformácie. Kniha Červený hladomor z vydavateľstva N Press však poskytuje dôležitý sumár informácií pre každého, koho táto problematika zaujíma.  

Od občianskej vojny k hladomoru

Anne Applebaum sa totiž nevenuje len udalostiam holodomoru, ako sa táto tragická udalosť nazýva v ukrajinčine, ale sleduje vývoj už od prvej svetovej vojny a rozpadu cárskeho Ruska. Čitateľ sa dočíta o tom, ako prebiehala revolúcia v Ukrajine v roku 1917, o priebehu občianskej vojny medzi boľševikmi a belogvardejcami a o tom, akú rolu zohralo pre obe strany v tomto konflikte ukrajinské územie. Napriek prepojeniu svojho súkromného života na poľské politické špičky sa Applebaum nijako nezdržiava  pri kritike dobových poľských predstaviteľov a tento istý prístup uplatňuje aj ku všetkým zainteresovaným stranám pri opise dvadsiatych rokov 20. storočia v Ukrajine. Čitateľ sa dozvie nielen o politike boľševikov, ale aj o tom, aké postoje mali napríklad bývalí cárski dôstojníci k ukrajinskej kultúre. Poukazuje aj na rozdiely medzi časťami ukrajinského územia, ktoré pred prvou svetovou vojnou spadali pod cárske Rusko, resp. pod habsburskú monarchiu.

Cesta od občianskej vojny k hladomoru  v rokoch 1932 až 1933 nebola priama.  V dvadsiatych rokoch je dokonca do istej miery možné zo strany sovietskych orgánov sledovať aj podporu ukrajinskej kultúry a jazyka. Situácia sa však postupom času začala meniť. Applebaum poukazuje na okolnosti, ktoré sprevádzali tento „uvoľnený“ prístup, ale aj na to, prečo sa od neho začalo upúšťať. Jedným z dôvodov bol aj boj o moc v rámci Sovietskeho zväzu a následne politické víťazstvo Josifa Vissarionoviča Stalina. Rozdielny prístup k utrpeniu civilného obyvateľstva zo strany sovietskych predstaviteľov počas období neúrody je viditeľný pri porovnaní nedostatku potravín v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na charakter režimu je zaujímavé, že v počiatočnom období svojej existencie boli predstavitelia Sovietskeho zväzu ochotní, samozrejme, za veľmi špecifických podmienok, prijať pomoc aj od Spojených štátov amerických. Prečo sa táto situácia nezopakovala aj v rokoch 1932 – 1933, keď by pomoc mohla zachrániť ľudské životy?

Odpor voči kolektivizácii

Applebaum na túto otázku odpovedá v niekoľkých rozsiahlych kapitolách, v ktorých zobrazuje nielen vývoj ukrajinskej spoločnosti a štruktúr moci na Ukrajine v dvadsiatych rokoch, ale poukazuje aj na to, ako prebiehala kolektivizácia a aký mala dosah na ukrajinský vidiek. Autorka zdôrazňuje, že jedným z hlavných presadzovateľov myšlienky kolektivizácie nebol nik iný ako Stalin. Tento fakt zároveň znamenal de facto nulovú možnosť kritiky tejto politiky na straníckej úrovni. V realite však kolektivizácia narážala na rozsiahly odpor roľníctva. Mnohí z roľníkov sa cítili podvedení, pretože len nedávno, počas bojov občianskej vojny, sa boľševikom podarilo osloviť ich za prísľub získania pôdy pri jej prerozdeľovaní.

Applebaumová pripomína nielen tieto pocity, ale poukazuje aj na to, aký vplyv mala kolektivizácia na charakter vidieka: mnohí z tých, ktorí boli označovaní za kulakov a nepriateľov štátu, boli úspešnými roľníkmi, ktorí sa aktívne starali o svoju pôdu a mali dobrú úrodu. Zároveň sleduje presun nepriateľských postojov zo strany boľševikov a komunistickej strany na čím ďalej tým väčšiu časť obyvateľstva – obvinenie z kulactva sa čoskoro zneužívalo na potlačenie akejkoľvek opozície v radoch roľníctva.

Kniha sa dobre číta, čomu rozhodne pomáha autorkina novinárska prax a erudícia, ale aj to, že dejiny zaľudnila; vo svojom texte spomína príbehy ľudí a na ich osude ilustruje udalosti, ktoré sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v Ukrajine diali. Kolektivizácia mala, podobne ako o niekoľko desaťročí neskôr na našom území, niekoľko fáz a na vstup do spoločných družstiev bol vyvíjaný pomerne silný tlak zhora. Okrem iného aj tým, že tí, ktorí nevstúpili, museli znášať obrovské daňové zaťaženie a ak nedokázali splniť povinné kvóty, štát im postupne rekviroval zásoby. Tie však boli často nutné na sadenie počas nasledujúcej sezóny. Tieto kroky štátu v kombinácii s očierňujúcou propagandou mali zobraziť roľníkov, ktorí odmietali vstúpiť do kolchozov a nedokázali splniť dodávky potravín, ako sabotérov, ktorí bránia pokroku a chcú pokračovať v predchádzajúcom „vykorisťovaní“ chudobnejšieho obyvateľstva. Zásahy štátu sa však týkali aj samotných kolchozov – ak nesplnili povinné a často nerealistické kvóty, odňali im osivo alebo prístup k technike. Poľnohospodárstvo jednej z najúrodnejších krajín sveta sa vinou tejto politiky dostalo na pokraj katastrofy.

Prečo v Ukrajine?

Napriek tomu, že súčasné európske obyvateľstvo má problémy skôr s civilizačnými chorobami, resp. epidémiou nadváhy, existencia hladomorov, resp. problémov so zásobovaním nie je vecou ďalekej minulosti. V čom je teda ukrajinský hladomor z rokov 1932 – 1933 taký špecifický? Applebaum vo svojom texte poukazuje na viacero faktorov. Jedným z nich je už spomínaná nútená kolektivizácia, ktorú sprevádzali represie štátu. Tým ďalším je však aj špecifickosť toho, na akom území hladomor vypukol. Napriek neúrode sa hladomor neudial na všetkých rozľahlých územiach Sovietskeho zväzu a Applebaum poskytuje čitateľovi pohľad na to, prečo sa udial práve tam, kde sa tak stalo. Podtitul knihy Stalinova vojna proti Ukrajine už jasne čitateľovi napovie, v čom vidí Applebaumová hlavný dôvod vzniku hladomoru  v rokoch 1932 – 1933. Faktom však zostáva, že Sovietsky zväz v čase, keď časť jeho obyvateľstva hynula od hladu, cynicky vyvážal obilie do zahraničia a aktívne sa snažil zabrániť, aby sa informácie o udalostiach v Ukrajine dostali za hranice ZSSR. Vzhľadom na rodinné väzby obyvateľstva a jeho etnickú rozmanitosť na hladomorom zasiahnutom území to však nebolo úplne možné. Snaha Sovietov zamedziť informovaniu svetovej verejnosti o rozsahu hladomoru v Ukrajine ukazuje v zlom svetle aj na západných novinárov, ktorí pôsobili v Sovietskom zväze. Applebaum poukazuje na úlohu novinárov v tom, ako sa o hladomore informovalo a aké boli dobové limity a možnosti získať presné informácie o tom, čo sa deje.

Boj o pamäť

Autorka predstavuje čitateľovi logickú štruktúru toho, čo všetko viedlo k tragédii a utrpeniu miliónov ľudí v rokoch 1932 – 1933. Poukazuje na utrpenie v mestách a na vidieku, zdôrazňuje rozdiely, ale aj to, ako sa dalo zachrániť. Sústreďuje sa aj na extrémne činy, ktoré ľudia vykonali pod tlakom neľudského hladu – na rozdiel od mnohých iných autorov však dané udalosti nebulvarizuje, ale prezentuje ich v kontexte a v prípade excesov zdôrazňuje skôr ich lokálny charakter. Kniha sa neuzatvára skončením hladomoru, naopak. Samotný opis udalostí je dôležitý, ale následná reakcia sovietskej moci je o to výpovednejšia. Likvidácia dokumentov, snaha o utajenie reálnych čísel obetí a následne pokusy znemožniť bádateľov, ktorí sa napriek nepriazni pokúšali zrekonštruovať udalosti, jasne hovoria o tom, že holodomor nebol náhodnou udalosťou. Na to, aby išlo o náhodu, obsahuje tento príbeh  príliš veľa navzájom previazaných rozhodnutí, ktoré vyvrcholili v obrovskej ľudskej tragédii. Práve práca Anne Applebaumovej je dôležitým príspevkom k tomu, aby sa raz a navždy pomenovalo, že boľševický režim je zodpovedný za umelo vyvolaný hladomor vlastného obyvateľstva.

Applebaum skúma nielen jednotlivé rozhodnutia z tridsiatych rokov, ale sleduje aj boj o pamäť holodomoru. Poukazuje na to, prečo táto téma roky na Západe nerezonovala a prečo sa situácia začala meniť. Tento vývoj sleduje aj do pomerne nedávnej minulosti a pripomína zároveň rôzne nepresnosti spojené s politizáciou tragédie holodomoru v súčasnosti.

Kniha Červený hladomor od Anne Applebaumovej prestavuje významnú knihu, ktorá obsahuje mnohé dôležité informácie týkajúce sa moderných dejín nášho východného suseda. Autorka neskĺzava do hagiografického opisu obetí, ponecháva si novinársky štýl a zároveň sa nebojí kritizovať, a to bez ohľadu na to, z akého „tábora“ opisovaná osoba je. Červený hladomor je tak prínosom pre každého, koho zaujímajú dejiny 20. storočia v strednej a východnej Európe a vplyv Sovietskeho zväzu v tomto priestore.