Vyhľadávanie
V širšej spoločnosti je dodnes rozšírená a popkultúrou silno podporovaná predstava o predstaviteľovi nacistických bezpečnostných zložiek ako o brutálnom bitkárovi, ktorý neoplýva veľkou inteligenciou. Tento stereotyp do istej miery nabúral výkon vynikajúceho Christopha Waltza v Tarantinovom filme Nehanební bastardi v role vzdelaného Standartenführera Hansa Landu, ktorý nemal problém vraždiť a zároveň sa zaujímať o umenie či klasickú hudbu. V skutočnosti nacistické bezpečnostné služby vedeli využívať psychologickú vojnu a tlak rovnako účinne ako fyzické násilie.
Príbeh Maximiliana Aueho, hlavného protagonistu knihy Láskavé bohyne, je veľmi podobný nielen tomu Landovmu, ale aj osudom skutočných zločincov z čias druhej svetovej vojny. Aue je fiktívna postava nacistického spravodajského dôstojníka, ktorému sa podarí uniknúť spravodlivosti a po vojne sa stane riaditeľom továrne vo Francúzsku. A to aj vďaka perfektnej znalosti francúzštiny. Po vojne sa môže tváriť, že s nacistami a vraždením, ktoré rozpútali po celej Európe, nemal nič spoločné.
V historiografii, ktorá sa zaoberá predstaviteľmi nacistických bezpečnostných služieb, existuje niekoľko zásadných publikácií, ktoré čitateľovi poskytujú informácie o tom, z akých pomerov pochádzali predstavitelia Sicherheitsdienstu, teda nacistickej spravodajskej služby. Z textov Michaela Wildta (Generation des Unbedingten – Das Führungskorps des Reichssicherheitshauptamtes) alebo Christiana Ingraa (Hitlers Elite) sa čitateľ dozvie, že mnohí nacistickí spravodajcovia dosiahli nadštandardné vzdelanie na svetoznámych univerzitách, obdivovali umenie a klasickú hudbu. Ani to im však nezabránilo aktívne participovať na najväčšom zločine v ľudských dejinách – holokauste. Jonathan Littell sa vo svojom diele v mnohom inšpiruje osudmi týchto dôstojníkov a zosobňuje ich v príbehu Maximiliana Aueho.
Láskavé bohyne je rozsiahle dielo, slovenský preklad má viac ako 700 strán. Kniha – ako uvádza vydavateľ N Press – zožala od svojho vydania v roku 2006 značný úspech. Svedčia o tom státisíce vydaných kusov vo Francúzsku, preklady do rôznych svetových jazykov, ale aj viaceré prestížne ocenenia. Kniha je rozdelená na sedem častí, pričom v každej z nich sa odvíja iné obdobie Aueho činnosti pre nacistický Sicherheitsdienst. Časová linka tak prechádza od kreovania tejto spolupráce v predvojnových časoch až po posledné okamihy Tretej ríše v rozvalinách Berlína na jar 1945.
Od holokaustu guľkou
Rozsah knihy je priamo úmerný tomu, čo všetko Aue zažije počas druhej svetovej vojny. Pre slovenského čitateľa je podľa mňa dôležité aj zobrazenie vraždenia civilného obyvateľstva na východe, teda na území Sovietskeho zväzu. Táto skoršia fáza holokaustu, ktorá predchádzala masovému vraždeniu vo vyhladzovacích táboroch, je širšej verejnosti na Slovensku pomerne neznáma. Práve Littellova kniha, aj pre vskutku rozsiahle opisy rôznych situácií, predstavuje materiál, z ktorého sa čitateľ dozvie viac o fáze označovanej aj ako holokaust guľkou. Littell si v mnohom splnil svoju spisovateľskú povinnosť a evidentne sa venoval odbornému štúdiu problematiky, napr. spôsobov nacistického vraždenia. Čitateľ sa tak dozvie aj o existencii špeciálne upravených vozidiel, v ktorých nacisti zabíjali svoje obete výfukovými plynmi. V dialógoch hlavného protagonistu s ďalšími príslušníkmi Sicherhetsdienstu alebo členov Einsatzgruppen autor zároveň spomína komplikácie, ktoré táto vraždiaca mašinéria riešila. Ilustruje tak, do akej miery boli pre nacistov nevyhnutní vzdelaní byrokrati, ktorí sa neštítili organizovania masových vrážd – napríklad fiktívny Aue. Autor však poukazuje aj na to, čo sa s týmito pseudovzdelancami dialo, keď výsledky svojej činnosti videli v realite a nie od kancelárskeho stola.
Littell sa čiastočne venuje aj iným obdobiam európskych dejín, napríklad 19. storočiu a životnému osudu ruského romantického básnika Lermontova. Miesto jeho osudového súboja navštívi aj hlavná postava, a to počas vraždenia tamojšieho civilného obyvateľstva. Je to zaujímavá ukážka toho, kam sa európska civilizácia dostala od dlhého 19. storočia, ktoré môžeme vnímať ako storočie ideí, až po peklo druhej svetovej vojny, ktorá raz a navždy ukázala, že ľudská brutalita a nenávisť nepozná hraníc.
Zo Stalingradu do Berlína
Littell svoj príbeh nekončí vraždením na východe, ale venuje sa aj jednej zo zlomových bitiek druhej svetovej vojny – bitke pri Stalingrade. V tejto bitke, keď nacistické Nemecko utrpelo porážku, z ktorej sa už nespamätalo a ktorá dnes slúži ako jeden zo základných chronologických momentov druhej svetovej vojny, sa v románe ocitá aj Maximilian Aue. Rozsiahlosť autorových opisov a potreba umiestňovať protagonistu na viaceré zlomové miesta druhej svetovej vojny však pôsobí na čitateľa únavne. Veď hlavný hrdina sa ocitne nielen pri vraždiacich Einsatzgruppen, v Stalingrade, ale vykoná aj kontrolu vo vyhladzovacom tábore Auschwitz, resp. sa ocitne v Hitlerovom bunkri v Berlíne v posledných okamihoch Tretej ríše. Tieto udalosti síce autorovi umožňujú vytvoriť mnohostranové opus magnum, no pre čitateľa môžu svojim rozpätím pôsobiť až „cimrmanovsky“ a nereálne. Hlavne vtedy, keď je Aue ťažko zranený v Stalingrade a podarí sa jeho záchrana s presunom do Berlína. Po priam zázračnom vyzdravení z takmer smrteľného zranenia, ktoré na ňom navonok nezanechalo takmer žiadne stopy, je na vrchole svojej činnosti pre nacistické Nemecko. Po krátkej dovolenke sa ocitá v spore medzi Albertom Speerom a Adolfom Eichmannom, ktorí de facto súperia o to, akým spôsobom majú byť Židia zavraždení – či otrockou prácou, z ktorej bude mať nacistické Nemecko a jeho priemysel ešte aj úžitok, alebo plynom. Stručne povedané, zo svojej hlavnej postavy robí Littell osobu, ktorá sa ocitá pri mnohých zlomových udalostiach, priamo ich však neovplyvňuje, ale agilne prispieva k ich vykonaniu ako aktívny byrokrat a právnik participujúci na vraždení. Napriek tomu, že mám výhrady k rozmanitosti nasadenia hlavnej postavy, Littell zobrazuje úlohu a význam byrokratov Aueho typu v nacistickej mašinérii pomerne presne.
Utajený súkromný život
Pracovné nasadenie hlavnej postavy je však do istej miery len sprievodným príbehom. Tým hlavným, ktorý ovplyvňuje Aueho osobnosť, je jeho problematický rodinný život. Neprítomnosť otca, ktorý sa aktívne zúčastnil bojov v radoch Freikorpsu, pripomína osudy celej generácie mladých mužov v Nemecku. Často prišli o otcov v bojoch prvej svetovej vojny a v následnej atmosfére porážky aj ekonomických problémov sa radikalizovali.
Leitmotívom celej knihy je Aueho nezdravý vzťah so sestrou, ktorá je jeho dvojčaťom. V knihe sú farbisté opisy incestných scén, ktoré zásadne ovplyvnia Aueho sexualitu a negatívne zasiahnu aj do jeho vzťahu s matkou a nevlastným otcom. Incestné scény, resp. neskoršie opisy homosexuálneho styku nacistického spravodajského dôstojníka pôsobia šokujúco a provokatívne. Littell tým však poukazuje na to, že aj v rámci nacistického aparátu pôsobili ľudia s rôznymi tajomstvami, ktoré sa snažili ukryť, aby sa nedali proti nim využiť. Autor tým šikovne opisuje aj boj o moc, ktorý sa dial na každej úrovni nacistickej politickej a administratívnej mašinérie.
Vzhľadom na rozsah atrocít, ktoré nacisti vykonali na civilnom, hlavne židovskom obyvateľstve Európy, je zarážajúca istá autorova snaha zobraziť prepojenie nacistov so Židmi. Od scén, keď má hlavná postava halucinácie a počas prejavu Adolfa Hitlera vidí jeho premenu na rabína, až po citácie rôznych textov, ktoré majú kvázi dokázať túto autorovu, síce nevyslovenú, ale bohužiaľ evidentne prítomnú predstavu. Dôvod, prečo do svojich opisov zahrnul tieto scény, sa však nikde nenachádza.
Láskavé bohyne sú náročným čítaním, a to nielen pre tému, ktorej sa autor venuje. Kniha obsahuje rozsiahle opisy, ktoré po čase môžu pôsobiť unavujúco a vytrhávajú čitateľa z celkového deja. Ak človek opomenie tento faktor a niekoľko historických nepresností, napríklad chronologické chyby – autor najprv prehrá bitku pri Stalingrade (skončila začiatkom februára 1943) a až potom nechá nacistov obsadiť vichystickú časť Francúzska (okupácia sa uskutočnila v novembri 1942) – tak ide o zaujímavú knihu. Predstavuje sondu do zvrátenosti ľudského konania počas druhej svetovej vojny a zároveň pripomína, že mnohí zločinci sa trestu vyhli a nikdy neboli potrestaní.
