V knihe V orechovej škrupinke rozpráva Ian McEwan klasickú príbehovú schému milostného trojuholníka, zrady a pomsty. Príbeh sa jasne odráža od Hamleta (vražda otca iniciovaná strýkom, matka a strýko sú milenci, uvažovanie o zmysle vlastnej existencie, narodiť sa, či nenarodiť...). Kniha sa vymyká z tejto zaužívanej schémy vďaka netradičnému rozprávačovi, nenarodenému plodu v tele svojej matky Trudy: „A tak som tu, hore nohami v tele ženy. Ruky trpezlivo prekrížené na prsiach, čakám a čakám, uvažujem, kto som a načo som tu“ (s. 9). Cíti sa však viac ako väzeň, neschopný konať či vyslobodiť sa.
Všetko, čo vie o svete, sa dozvedel z rozhlasových vysielaní a audiokníh, ktoré jeho matka počúva, aby vyplnila ticho. Plod je filozof, sociológ, politológ, miestami aj historik, a práve to je hlavný problém knihy. Vie toho akosi priveľa. Nepýta sa, nepochybuje, ale sebaisto konštatuje, je si svojimi vedomosťami istý. Plod je jednoducho príliš inteligentný. Tým stráca u čitateľa vierohodnosť.
V niektorých situáciách akoby sa autor nechal až uniesť a hovorí o detailoch, ktoré rozprávač nemá odkiaľ vedieť, keďže nevidí. Sekvencia, keď si predstavuje rozhovor bratov v otcovej pracovni a detailne popisuje miestnosť a secesný stôl v nej, sa síce dá odôvodniť jeho predstavivosťou a počúvaním Joyceových audiokníh, ale pri návšteve otca s poetkou hovorí: „materinské typy nenosia obtiahnuté čierne džínsy a kožené bundy“ (s.61), čo je absurdné, keďže nemá odkiaľ vedieť, čo má žena oblečené. Taktiež, keď prvýkrát objaví svoje prirodzenie, nazve ho „krevetou“ (s. 123) a nie je jasné, ako dokáže vyvodiť túto asociáciu. V takýchto situáciách sa ako čitatelia strácame a prestávame rozprávačovi veriť.
Na druhej strane, Plod je dojímavý a živý v momentoch, keď uvažuje a pochybuje o láske svojej matky, túži po znovunájdení náklonnosti medzi rodičmi, nenávidí strýka, ktorý mu jeho šťastie zničil tým, že sa vmiešal medzi jeho matku a otca. Dokonca sa v určitej chvíli pokúsi o samovraždu: „Ak si mám vziať život, budem potrebovať pupočnú šnúru trikrát obkrútenú okolo krku v smrtonosnej slučke“ (s. 109). V týchto polohách, keď potichu pritlačí ucho k matkinmu bruchu a načúva, alebo naopak, v hneve kope do svojho väzenia, je cítiť jeho zraniteľnosť a tragédiu.
McEwan narúša čitateľské očakávania v momente, keď sa Plod rozhodne vykonať svoju pomstu a prekaziť matke a strýkovi útek. Je logické, že si Plod po pôrode nebude pamätať nič z toho, čo sa stalo, kým bol v maternici. Predpoklad je, že v univerze knihy sú všetky nenarodené deti samostatne mysliace bytosti až do momentu narodenia, kedy o všetky svoje vedomosti prídu a narodia sa ako tabula rasa. Ak by to tak nebolo a v univerze knihy by si všetci ľudia pamätali zážitky spred narodenia, je predsa nemožné, aby jeho matka a strýko nebrali do úvahy, že ich odpočúva, že vie. Hrdina si však po narodení pamätá všetko, čím ostáva koncept knihy neuchopiteľný a nekonzistentný. Je teda jediná výnimka? Ako funguje tento rozprávač? Na žiadnu z týchto otázok nám autor neodpovedá. Emocionálny potenciál knihy tak ostáva nenaplnený, práve pre neurčité uchopenie charakteru rozprávača.
Samozrejme, kniha je vysoko štylizovaná. Plod je skúsený degustátor vín, dokáže ich opísať do najmenších detailov. V knihe prežíva spolu s matkou svoju prvú „opicu“ v živote. Takisto pôsobí komicky aj fakt, že jeho matka a strýko sú aktívni milenci aj napriek ôsmemu mesiacu tehotenstva, čo protagonistu do veľkej miery obťažuje. Bez určitej dávky čitateľského nadhľadu by tieto pasáže neboli ani trochu úsmevné.
Spomína sa aj celková geopolitická situácia, vedľajšie postavy vedú debaty o utečencoch. Aj hlavný hrdina sa zamýšľa, do akého času to prichádza, keďže je vďaka rozhlasu informovaný o všetkom, čo sa deje. Neporiadok v rozpadávajúcom sa dome, kde jeho matka žije, sa dá chápať aj ako metafora na rozklad morálky v modernom svete, o ktorom Plod často kriticky uvažuje. Kniha je vďaka tomu veľmi konkrétne ukotvená v čase, čo ju robí aktuálnou.
Júlia Oreská
