Vyhľadávanie
Nórska autorka Maja Lunde doteraz napísala niekoľko detských kníh a young adult románov. Príbeh včiel je jej prvá kniha pre dospelých a je zároveň prvou zo zamýšľanej tetralógie s environmentálnou tematikou.
Prvý diel sa venuje téme včelárstva a upozorňuje na hrozbu hromadného úhynu včelstiev. Ide o aktuálny problém, pozorovaný aj na území Slovenska. Keďže sa tomuto problému nevenuje dostatočná pozornosť, dá sa vnímať pozitívne, že sa táto kniha stala celosvetovým bestsellerom.
Maja Lunde v knihe skúma vzťah človeka ku včelám cez troch protagonistov žijúcich v rôznych historických obdobiach. William je depresívny vedec, ktorý včely v 19. storočí skúma, George je včelár v roku 2007, kedy sa o hromadnom úhyne včiel začalo po prvý raz diskutovať, opeľovačka Tao žije na konci 21. storočia v dystopickom svete, kde už žiadne včely nie sú. Príbehy hrdinov sú prepletené akousi osudovosťou, ktorá sa dá do určitej miery predvídať už po predstavení hrdinov.
Za knihou evidentne stojí zber materiálu o včelárstve, Lunde v knihe opisuje úle od prvých slamených až po modernejšie, aké poznáme aj dnes. „Bolo ťažké kontrolovať vnútro slameného úľa, a keď bolo treba vyberať med, musel sa vytlačiť z plástov, pričom sa zničili vajíčka aj larvy, takže med nebol čistý. Navyše sa zničili aj plásty. Včelí domov“ (s. 69). Takéto fakty sú organicky vložené do deja, autorka nimi nenútene podsúva svoje vedomosti o včelách, nesnaží sa poúčať.
Takáto rozprávačská stratégia navyše presvedčivo evokuje prostredia, v ktorých sa postavy pohybujú. To možno povedať aj o fiktívnej histórii sveta na konci 21. storočia. Keďže ide o relatívne blízku budúcnosť, autorka sa zrejme opierala o alarmujúce ekologické prognózy. Lunde navyše nemoralizuje, na environmentálnu tematiku sa kniha pozerá celkom vecne. Dej nie je primárne o včelách, no aj tak určujú smerovanie života postáv. Miestami sa však zdá, že je tých včelích podrobností akosi veľa: „Plastová nádobka bola plná zlatého prášku, starostlivo ho navážili a rozdelili na začiatku pracovného dňa, presne rovnako pre každú. Snažila som sa jemne preniesť neviditeľné množstvo z nádobky na rozkvitnuté stromy. Každý kvietok bolo treba opeliť so štetčekom zo slepačích pierok, zo sliepok vyšľachtených presne na tento účel. Pierka z umelých vlákien neboli také vhodné. Testovali ich znova a znova, mali sme na to dosť času, keďže v mojom okrese tradícia ručného opeľovania siahala viac ako sto rokov do minulosti“ (s. 7 – 8). Nehovoriac o tom, že toto sú myšlienky ženy, ktorá balansuje na labilnom strome.
Príbehy postáv sa striedajú takmer pravidelne. To, čo mohlo pomôcť vyváženosti knihy, sa však stalo prekážkou. V druhej polovici knihy končia kapitoly spravidla na dramatickom vrchole a je potrebné prečítať si pokračovanie ďalších dvoch protagonistov, aby sme sa dostali k vyústeniu situácie. Ostatné kapitoly však tiež končia cliffhangerom. Lunde má cit, kedy kapitolu ukončiť, aby bolo čítanie napínavé, pokračovanie situácie však nenapĺňa očakávania, skôr sklame.
Rozprávanie začína v roku 2098 opeľovačkou Tao, zrejme aj preto, že jej línia (keďže sa odohráva v budúcnosti) je najzaujímavejšia. Autorka sa snaží prehlbovať psychológiu postáv kapitolami, kde sa postavy retrospektívne vracajú k udalostiam nepodstatným pre dej. Napríklad Williamova kapitola, v ktorej sa snaží po porazení depresie oholiť. Manželka stojí za ním, pretože má strach, že chce spáchať samovraždu. On pritom zdĺhavo spomína na ich prvé stretnutie. Kniha sa inak vôbec nezaoberá ich manželstvom, toto bolo jediné konštatovanie úpadku ich lásky, vzťah ostáva rovnaký ako na začiatku knihy a nemá ani žiadny súvis so včelami. Naopak, vzťah Georgea a jeho manželky je vykresľovaný bez kapitol navyše a aj napriek tomu, že ide o vzťah komplikovanejší, je prichádzajúca kríza zreteľná.
Prehistóriami postáv odbočuje autorka od „príbehu včiel“ k osobným tragédiám protagonistov, ktoré sú však natoľko komplexné, že by si každá z nich zaslúžila osobitnú knihu (nešťastné vzťahy medzi otcami a synmi) alebo sú pre dej nepodstatné (Thomasov strach z medveďov). V určitých situáciách, ako v Georgeovej ceste na univerzitu, ktorú navštevuje jeho syn, sa autorka sústredí na ich zložitý vzťah. Avšak ani dej, ani vzťah nikam neposunie, nedozvieme sa nič nové (ani profesora, s ktorým sa George stretne už nespomenú). Kapitola by sa dala vyškrtnúť. Oveľa zaujímavejšie pôsobí tento vzťah počas výjazdu s včelami, keď sú „uväznení“ v hotelovej izbe kvôli dažďu a nevedia si k sebe nájsť cestu.
Zúfalstvo Tao po odvedení jej malého syna je zreteľné. Odchod do Pekingu, kde míňa peniaze, ktoré si s manželom Kchuanom šetria na ďalšie dieťa, je silný motív a nepotrebuje hlboké ponory do protagonistkinej duše ani dodatočné vysvetľovanie.
Tao necestuje do hlavného mesta len kvôli synovi, ale aj kvôli sebe samej, aby na chvíľu utiekla od pocitu viny. Autorka sa zdĺhavo venuje opakujúcim sa myšlienkam na zmiznutého syna. Aj keď by mohli byť pasáže výrazne zredukované, aspoň v texte nepôsobia neprirodzene. Zaujímavejšie by bolo, keby sa jej vnútorný svet odhaľoval postupne a nie prvoplánovo. „Túžba v hrudi. Cnelo sa mi? Takmer nikdy som nemyslela na Kchuana, vyhýbala som sa tomu, udržiavala som si od neho odstup, zakaždým, keď sa mi v mozgu vynorila jeho tvár, zahnala som jej obraz. Nútila som sa myslieť iba na Wei-Wena, iba na to, že chcem nájsť svoje dieťa“ (s. 246). Nehovoriac o tom, že celý „únos“ ich syna nedáva zmysel, od začiatku je jasné, čo sa chlapčekovi stalo. Je pochopiteľné, že to postavy hneď nevedia, no čitateľ nepotrebuje dve kapitoly detektívneho pátrania po príčine. Lunde sa snaží dať postavám hĺbku, namiesto náznakového podania podlieha potrebe všetky motivácie vysvetľovať do poslednej bodky.
V časti, kde sa William v nešťastí zatúla hlboko do lesa, ostane ležať na zemi celú noc a ľutuje sa. „Možno nikomu nechýbam. Možno si už zvykli, že občas odídem, možno si vôbec nelámu hlavu nad tým, že nie som doma“ (s. 254). Hneď nato ho nájde jeho dcéra a zistíme, že celý čas bol len pár metrov od domu. William je pritom presvedčený, že cestu domov už nenájde: „Nestratil som sa v hlbokom lese. Nezablúdil som ďaleko. Môj dom bol nadohľad“ (s. 255). Celá situácia je vlastne gag, pravdepodobne na odľahčenie ťaživej situácie, no vyznieva trochu absurdne.
Postavám sa darí prekonávať prekážky vďaka náhodám, ktoré sa stanú presne vo chvíli, keď ich potrebujú. Keď sa Tao potrebuje dostať cez prísne strážený plot. Chvíľu ho obchádza, až narazí na strážnika, ktorý zaspí presne v momente, keď Tao prejde okolo. Spí dokonca tak tvrdo, že môže Tao plot preliezť, desiatky minút sa neodhalená nešikovne obšmietať po prísne stráženom území a potom preliezť okolo toho istého strážnika späť na druhú stranu. Na začiatku knihy opisuje, aká je neohrabaná, následne ju takú zažijeme v niekoľkých situáciách, no aj napriek tomu ho nezobudí.
Kniha Príbeh včiel teda nie je len o včelách, ale aj o otcoch a synoch, nenaplnených očakávaniach, ktoré majú rodičia od svojich potomkov, krachujúcich manželstvách a aj nepravdepodobných náhodách. Stavia oproti sebe osobné tragédie, zlyhania a túžby spolu s udalosťami, ktoré zmenia svet. V konečnom dôsledku osudy „malých“ hrdinov podliehajú globálnym udalostiam, ktoré nikto z nich neovplyvní, no sú pripravení všetko pre ne obetovať. Maja Lunde čitateľom ponúka priemerne napísaný príbeh o veľmi dôležitej téme.
