Pieseň s otvoreným koncom

Piesne, Básne, Omrvinky – takto rozčlenil texty svojej knihy lekár, publicista, básnik, hudobník a pesničkár Pavel Malovič. Dlhoročná publicistická činnosť z oblasti medicíny, literatúry a hudby vyústila do desiatky vedeckých a populárno-vedeckých kníh. Ako hudobník (gitara, ústna harmonika, kazoo, husle), folkový pesničkár (texty i spev) a teoretik hudby je autorom troch kníh i niekoľkých LP či CD nosičov.

Spočiatku hrával sólovo, v roku 1979 sa stal členom bratislavského voľného združenia pesničkárov s názvom Slnovrat, ktoré pôsobilo v legendárnom podzemnom priestore Divadla u Rolanda, ako uvádza Miloš Janoušek v doslove tejto knihy. Spomína na prvé stretnutie s týmto spočiatku „osamelým“ pesničkárom: „... vytiahol husle a ústnu harmoniku a začal hrať. Husle v terchovskom držaní na bruchu sprevádzala ‘dylanovská’ ústna harmonika a do toho zneli piesne“. A už nie ako osamelý pesničkár, ale ako sólista vystupoval na viacerých významných podujatiach slovenskej a českej folkovej scény. „Predtým som zhudobňoval texty iných autorov, nemal som vlastné, akosi mi to nešlo. V Slnovrate si však každý z členov písal hudbu a texty sám, čo sa postupne začalo dariť aj mne.“ A naopak, Malovičove texty už v 80. rokoch zhudobňovali iní, napríklad Zuzana Homolová či Janko Lehotský.

Ako teda chápať Malovičovu knihu Tvar mojej tváre – ako texty k piesňam či básne? Marián Andričík vo svojej knihe Aspekty piesňového textu hovorí, že piesňový text sa niekedy oddelí od zložky hudobnej a interpretačnej a „žije si svojím vlastným životom na stránkach knihy“. Vtedy sa stáva súčasťou „širšieho kontextu poézie, s ktorou má spoločný prienik“. Aj z tohto dôvodu možno o tejto Malovičovej knihe i o jej prvej časti, ktorú nazval Piesne, hovoriť ako o poézii. Tak by sa tieto texty mohli aj posudzovať. Sú však predsa len iné, než je druhá časť knihy Básne. Piesňové texty majú vždy dvojakého adresáta: čitateľa a poslucháča. Pravda, pri posudzovaní takýchto textov treba brať do úvahy, či text bol v prvom pláne básňou, neurčenou na spev, alebo išlo od začiatku o text piesne. Tá druhá alternatíva platí pre Pavla Maloviča, dokonca v jeho prípade ide o tvorbu, ktorú sám interpretuje.

Piesne – prvá časť knihy – sú básne vystavané s rytmom a rýmom a ten je podriadený melódii. Verbálne a syntakticky jednoduché obsahujú vážne myšlienky (napríklad „Zabili, zabili / myšlienku dejiny“) a súčasne si priam svoju melódiu žiadajú, ako, povedzme, strofa – refrén: „Som to ja / som to stále ja / ibaže som zo seba / kúsok predal.“ Aj opakovanie slôh (či len veršov) svedčí o tom, že „básne“ boli napísané ako texty k melódiám. Verše sú bez interpunkcie, čo umožňuje myšlienkový i melodický pohyb. Autor miestami experimentuje s formou svojich textov, a to rovnako v tejto časti, ako aj v časti nazvanej Básne. Popri absencii interpunkcie je to i nápaditá „hra“ s veľkými písmenami. O mnohých textoch tejto časti možno v intenciách Andričíka povedať, že sú výbornou poéziou ako svojbytné básne (napríklad Tak na zbláznenie sám, Asi tak). Mnohé majú zaujímavé metafory, analógie, symboly (Mám strach, Priebeh, (Aj) dnes). Zvláštnosťou Malovičových veršov je, že sú lexikou, prvoplánovou sémantikou napohľad jednoduché, ale v skutočnosti majú svoj druhý plán (Videl som ako). Platí to aj pre verše nadpísané ako Básne – a pritom z nich cítiť melodickosť, ktorá ich „robí“ textami pre piesne.

PiesneBásne majú spoločnú tematickú a motivickú základňu. Texty sú zväčša osobné, vážne, fázy dňa sú fázami života (Už je to tu), obsahujú tiež aktuálne spoločenské a sociálne problémy (Až po krk). Vážne problémy, základné otázky (život a smrť) vyjadruje cez úplne obyčajné veci („Tak sa dohodnime / Ešte jednu rolu, pán režisér, / takú stručnú a pre mňa / kde nestratím slobodu (a vy kontrolu) / v sebe aj vo svojom okolí...“). Malovičov lyrický hrdina prežíva niečo ťaživé (rozchod, opustenosť), no napriek vážnosti (napríklad Zatiaľ to beží) až smútku nájdeme v jeho veršoch aj témy erotické, humorné a ironické. („V hlave nemám na texty viac miesta / Zrkadlo v kúte vrhá môj tieň“, „Postupne odkladám nástroje / a / nechávam si iba hlas...“) Lyrický hrdina potrebuje istoty, hľadá nové opory, vzťahy – „Skúsim to ešte raz?“ Psychické stavy – príjemné i nepríjemné, ťažké i radostné nie sú vyslovované priamo, ale cez nejaké podobenstvo („Som akýsi zvláštne nudný / navliekam rýchlo ku dňu deň / Lepím záplaty...“), chce sa od toho odpútať príjemnými spomienkami (Prečo) alebo naopak – aktuálnou iróniou, sarkazmom, podráždenosťou i humorom (Balans na ostrí kosy); napokon podlieha beznádeji a rezignácii („Zvykám si na to / že som iba vzduch / že je jedno či som a či dýcham //... som vlastne popol...“).

Útle Omrvinky tretej časti tejto Malovičovej knihy predstavujú tiež svojskú poéziu v podobe sentencií, aforizmov i, možno povedať, riekaniek, navyše je v nej veľmi zreteľné grafické experimentovanie a typický rytmus.

Aký je tvar tváre Pavla Maloviča? „Ticho / mi / kýva / rukou // podáva / prázdny / pohár // zvyšky / zabudnutej / viery // prijímam / a / znovu / hľadám // svoju tvár.“ A ešte raz Marián Andričík: „Piesňový text je dôležitou súčasťou medziľudskej komunikácie s potenciálom prinášať ľuďom nielen relax a zábavu, ale aj závažnejšie posolstvá a estetické zážitky.“ A tomuto poézia a piesňové texty Pavla Maloviča v plnej miere zodpovedajú.
 
Gabriela Rakúsová