Vyhľadávanie
O šťastí...
Bohuš Bodacz: Polnočná žena
Bratislava, Ikar 2004
Bohuš Bodacz sa v svojich prózach umelecky prezentuje zväčša dvomi spôsobmi: jeho rozprávanie má buď magický, stajomnený či mysteriózny charakter, alebo sa uberá k pólu popisného, kritického a sociologizujúceho realizmu. Oba spôsoby videnia majú vo svetovej i v našej literatúre svojich majstrovských predchodcov, v tomto zmysle si autor vybral vďačné a mohutné pramene vlastnej inšpirácie a tvorivého zobrazenia. V jeho prípade má byť zrejme výsledným efektom skĺbenie týchto protikladov, využitie priestoru, ktorý vzájomným odstupom ponúkajú, inými slovami aj estetický pokus o komplexné, širšie prozaické vyjadrenie; to odzrkadľuje žánrové určenie Polnočnej ženy – románová novela. Smerom k mladším generáciám prozaikov uzavretých v hĺbkových až maniakálne prepracovaných analýzach užšie vymedzených tém pôsobí Bodaczov otvorený, syntetizujúci hlas navonok sviežo a zaujímavo. Objektívne má však tiež svoje nedostatky, no predsa zachytáva v našej literatúre silnejúcu tendenciu spisovateľsky sa vyrovnávať so súčasnými otázkami človeka a spoločnosti.
Dve spomenuté rozprávačské stratégie vo vzájomnom striedaní vytvárajú v štruktúre diela základné kompozičné napätie. A tak vstupujeme do textu v tajomnej atmosfére Lynchovho filmu, v ktorej idylický výjav pokojnej izby a nerušenej prírody pretne chladný opis dvoch zavraždených, aby sme v nasledujúcich riadkoch padli „na dlažbu“ Bratislavy, každodennej reality naštrbených medziľudských vzťahov, nefungujúcej rodiny, alkoholizmu, hrubosti atď. Bodacz si pre svoj mestský kriminálny príbeh zvolil dvoch paralelných rozprávačov: vyšetrovateľa vrážd, ktorý tvorí aktuálnu časovú líniu a Janu Neuschlovú, respektíve jej zápisky, v ktorých si kriminalista listuje. Z nich sa dozvedáme o jej osude a o osudoch jej rodiny, nuž a prostredníctvom nich autor postihuje realitu posledných rokov, vracia sa napríklad k Nežnej revolúcii, naznačuje niektoré politické a mafiánske postavy a praktiky. Jeho odvážny časový a problémový záber spája Jana ako hlavná postava, dievča po maturite – túžiace po bohatstve. Táto túžba ju spája s ostatnými postavami, medzi ktorými neexistuje úprimný alebo normálny vzťah, ale egoistická sieť, cez ktorú prepadne každý, kto (už) nemá peniaze, vplyv a silu alebo jednoducho ten, ktorý naštve bossa. V tejto novele existujú len vyleštení mafiáni, podvodníci, pekné kurvy a bohatá Janina svokra alebo totálne trosky. No a Jana je raz tam, raz tam až napokon nie je nikde, ale o tom nájdete viac v knihe.
Každopádne, ako vyplýva už zo zloženia postáv, nie je v nej núdza o expresívne situácie násilia a sexu. Životné rozhodnutia sa opierajú o plytké skúsenosti, hlúpe múdrosti a naturalistický strach o život, takže Bodaczove panoptikum niekedy vyznieva i naivne, neobsahuje totiž korekčnú protisilu, plátno, na ktorom by to naozaj vyznelo (čiastočne ním mohla byť postava Mareka, básnika so správnymi hodnotami, ale tá patrí významovo k margináliám). Toto „sploštenie“ niekedy rozptyľujú autorove textové avantúrky: do deja vplieta kuchársky recept, sprievodcovský výklad, etymológiu mien, prednášku o gilotíne či vtip, ktorý poznáme z internetu. Samotná postava Jany niekedy neunesie nároky výpovede, a tak je kontaminovaná autorom – pôsobí len ako filter istých názorov: v emocionálne vypätej situácii, keď jej nastávajúci Rudo sa od nej dozvedá, že je v tom, napríklad hovorí: „Dážď nás zastihol pri filmových ateliéroch. Ich okná boli rovnako tmavé ako súčasnosť slovenského filmu.“ (s. 77). A toto hovorí tá istá Jana, ktorá svoju vagínu rada nazýva šušulka či jaskynka, no neohrdne ani takouto metaforou: „Noc sa vyzliekla do hviezd“ (s. 19). Patronát autora je v erotických a striptízových pasážach najzjavnejší...
Svet podľa Bodacza je drsný a neúprosný, šťastie v ňom znamená mať peniaze a dobre si zapichať. Ktovie ako je to v tomto svete, čo poviete?
Radoslav Matejov
