Vyhľadávanie
O slovenskej katolíckej moderne a jej význame v dejinách domácej literatúry už bolo popísaného veľa. V posledných tridsiatich rokoch sa téme intenzívne venoval napríklad Jozef Brunclík, Ján Gallik, Jozef Melicher, Július Pašteka alebo Edita Príhodová. Paradoxom však je, že až do terajšieho roka nevyšla žiadna ucelenejšia práca o Pavlovi Gašparovičovi Hlbinovi (1909 – 1977), ktorý mal pre katolícku modernu ako osobité zoskupenie spisovateľov s podobnými umeleckými preferenciami a svetonázorovými postojmi zásadný význam. Tento problém sa podarilo vyriešiť monografiou Petra Tollaroviča s názvom Pavol Gašparovič Hlbina a slovenská katolícka moderna.
Monografia je primárne venovaná Hlbinovmu básnickému dielu z tridsiatych rokov 20. storočia. Autor odôvodnil tento výber slovami, že ide o kľúčovú časť básnikovej tvorby. Kým v prvej časti opísal Hlbinove básnické začiatky vrátane časopiseckých juvenílií, v nasledujúcich oddieloch titulu podal charakteristiku všetkých jeho kníh z vybraného obdobia. Ide o básnické zbierky Začarovaný kruh (1932), Cesta do raja (1933), Harmonika (1935), Dúha (1937) a Belasé výšky (1939).
Z metodologického hľadiska tvorí ťažisko monografie podrobný rozbor Hlbinovej poézie v jej vývinových súvislostiach. S cieľom ozrejmiť aj širšie okolnosti tejto poézie využil Tollarovič rôzne historické dokumenty, medzi inými dobovú korešpondenciu. Zvlášť sympatická je snaha predstaviť tvorbu básnika v spojení s jeho životnými skúsenosťami i celkovým historickým kontextom. Z tohto dôvodu neprekvapujú ani presahy do biografistiky či textológie. S absenciou dôkladne rozpracovanej bibliografie Hlbinovho diela sa autor vyrovnal vlastným heuristickým výskumom.
V nadväznosti na rozbor Hlbinovej tvorby z literárnohistorického hľadiska podal autor jej interpretáciu (poznámky o využitých prostriedkoch, žánrová a slohovo-typologická špecifikácia Hlbinových textov vo vývine modernej spirituálnej poézie). Zvolený typ interpretácie čerpá metodologicky hlavne zo semiopoetiky, ako ju v našom prostredí predstavil literárny vedec Ján Zambor. Vzhľadom na kvalitatívne premeny Hlbinovej poézie v medzivojnovom období neprekvapuje, že Tollarovič včlenil do interpretačného výkladu neraz aj hodnotiace stanovisko, posudzujúc napríklad estetickú presvedčivosť toho-ktorého výrazu alebo postupu. Medzi hlavné prínosy skúmaného básnika zaradil uplatnenie novej formy spirituality, ktorá vznikla osobitým kreovaním básnickej modlitby a v dotyku s avantgardnou poetikou. Okrem iného v knihe zaujíma dôležité miesto komparácia Hlbinovho diela s tvorbou iných básnikov (Paul Claudel, Rudolf Dilong, Miroslav Válek).
Napriek tomu, že autor prejavil vo výklade mnohých problémov široký rozhľad, nevyhol sa chybám. Ako príklad možno uviesť pasáž venovanú Hlbinovmu úmyslu publikovať na jar 1935 kritický článok o básnikovi Rudolfovi Fabrym. Autor nesprávne uviedol, že touto kritikou chcel Pavol Gašparovič Hlbina vyjadriť antipatie k Fabryho tvorbe (s. 108). V skutočnosti to mala byť polemická reakcia na jeho stať Surrealizmus a kresťanstvo?, ktorá vyšla v marci 1935. Išlo o to, že Rudolf Fabry vyjadril na tomto mieste nesúhlas s Hlbinovými predstavami o surrealizme, uverejnenými dva mesiace predtým v článku Bretonov surrealizmus a kresťanstvo v časopise Elán. Trochu unáhlene zas pôsobia niektoré zovšeobecňujúce charakteristiky, ktorými zachytil literárne dianie na Slovensku v uvedenom období. Zaradiť sem možno napríklad označenie básnika Rudolfa Dilonga za člena slovenskej nadrealistickej skupiny (s. 109) alebo tvrdenie, že Postup a Prameň boli avantgarde naklonené časopisy (s. 68).
Za autorovým výskumom možno vidieť entuziazmus, zároveň je zrejmé, že si utvoril na Hlbinovo dielo pomerne jasný názor. To všetko vysvetľuje aj dôvod, prečo časť doterajších reflexií zhodnotil kriticky, neobávajúc sa zaujať ani polemický postoj. Vzniká len otázka, či nebolo potrebné viac problematizovať Hlbinovo pôsobenie z kvalitatívneho hľadiska. Možno sa napríklad pýtať, čo presne stálo za premenami jeho umeleckých postojov v medzivojnovom období. Bol za tým prirodzený osobnostný vývoj alebo to zapríčinil neujasnený a možno aj povrchný vzťah k vybraným otázkam umenia? Minimálne jeho premenlivý pomer k avantgarde, špeciálne k surrealizmu, naznačuje takúto povrchnosť, no bolo by práve užitočné preskúmať, či to tak naozaj bolo. Potom by sa azda dala aj ľahšie vysvetliť situácia, do ktorej sa básnik dostal po roku 1948 so svojou angažovanou tvorbou.
Prínos publikácie spočíva tak v skĺbení viacerých možných prístupov k Hlbinovmu básnickému dielu. Tollarovič dokázal organicky spojiť základný literárnohistorický výskum s interpretáciou diela na pozadí jeho ideovo-estetických charakteristík. Toto spojenie sa ukázalo ako nevyhnutné pre objasnenie Hlbinovho miesta vo vývine spirituálne orientovanej poézie na Slovensku.
