Vyhľadávanie
Najviac nahá báseň môjho života
Bol Štedrý večer
Lov na mamuty prerušili
Sedela v parku nahá ako katedrála
Z lona vyťahovala apokalypsy
Bola to koniec koncov žena a všade
žiarili stromčeky
Šiel som náhodou okolo
Nikde neznela hudba a nemrzlo
Ponúkol som jej svoj zreštaurovaný kožuch starý
päťdesiattisíc rokov
Odmietla
Necivilizovane zrazila nohy k sebe ako kružidlo
pohodené na stole v niektorej farebnej jaskyni
Vzal som ju na ruky a niesol ako ochrnutú
sneh umieral a koledy stekali do kanálov
Nikde sa neozval výkrik náhodnej úzkosti
Semeno padlo do bieleho
Slzy za všetkých ktorí mali chuť narodiť sa a nesmeli
Vyniesol som svoj náklad po schodoch domov
Naši mali reči a hanbili sa za taký
malý oheň
Otec odložil pazúrik a kyjak a vliezol do kožušín
Mama veslovala do Švédska za čudným vojakom
Yossarianom
čistá a s nálepkou že potajomky nasáva
Nahá neznáma si sadla na posteľ
Svetlám z ulice preskakovalo z toho že ešte nie je všetko
na bojiskách
Susedia prosili o papier na poslednú vôľu
možno v mene dávnych predkov
Prezerala si obrazy zvierat na mojich stenách
Raz z toho bude jaskyňa vo Francúzsku a my
nebudeme vyzerať až takí primitívni
Potom potichu roztiahla nohy
kružidlo presne kresliace bludný kruh našej existencie
Cez okno jaskyne vyhodila poslednú apokalypsu
Dávno nebola panna mali ju toľkí
Trochu vzdychala ako keď tečieme do kanálov
Topila sa
Otec chrápal a kože v obývačke nemohli volať o pomoc
Topila sa
ako snehuliaci z čias keď ešte zvyklo snežiť
Topila sa
Ráno som sa neprebudil a v rádiu nehlásili
že je sedem hodín
Nič viac, nič menej
balada pre Martinu, (úryvok)
VI.
Duša je Halleyova kométa.
Keď zasvieti, vždy veští.
Keď kat sa chytá klieští,
ona už nie je. Ona odlieta.
No vďaka Bohu, aspoň bola tu.
Žiarovka chladne. Hlava embrya.
Vykrútim ju, nech inde zabíja.
Rodím sa, ale spejem k potratu.
„Fiat lux!“ riekol Boh a konal.
Vznikol som ja a vznikla ona.
Vesmír to aj tak nevytrhlo z biedy.
Teraz už viem, že ten, kto hľadá,
vždy niekde nájde nášho hada.
Zjaví sa vždy tak trocha naposledy.
VII.
Zjaví sa vždy tak trocha naposledy.
Vždy, keď už chýba chvíľa do rána.
A povie: „Deti, strácate sa v šedi.
To nie je láska, to je sekaná.
Niekto vás zomlel, ale nevie pomer.
A takto to už bude naveky.
Mali ste radšej zostať na tom strome.
Bolo by jasné, kto je vlastne kým.“
Odchádzaš ako kostol. Vysvätená.
Moja sviečka ti v rukách dohára. Si žena.
Nevieš, kam ideš, ale práve tam.
A na spálených prstoch sa ti trasú
kvapky vosku. Cháron ich vráti času
a zvyšky mňa ti z tváre zametá.
VIII.
A zvyšky mňa ti z tváre zametá
môj duch. On chce mať pokoj v ríši duchov.
A vyrieši to fackou. Jednoducho.
Iba mňa za to čaká paleta.
Pokojne celú obžalobu prežeň.
Moje dni aj tak hnijú ako povaľači.
Je vo mne toľko kostí, že to stačí
na celkom spoľahlivé mreže.
V tom vzduchu medzi nami budem väzeň.
Budem ho vŕtať, píliť, pľuvať cezeň.
A napokon sa aj tak vrátim za ním.
Afrodita sa rodí z peny piva.
A niekto iný z teba svoje stopy zmýva.
Tiež chvostom. Ako ja, len vlani.
Koncom minulého roka vyšiel výber z poézie Jozefa Urbana pod názvom Život je frajer, ale ja som väčší (VSSS 2016). Zostavovateľ publikácie Ondrej Kalamár (tiež básnik, ale aj aforista) prostredníctvom interpretácie Urbanovej básne Najviac nahá báseň môjho života a časti sonetového cyklu Nič viac, nič menej nielen spomína na svojho kamaráta, ale i aktualizuje poetický odkaz jedného z najzaujímavejších básnikov 80. a 90. rokov minulého storočia.
I Jozef Urban bol pravým bardom svojej doby. Písal presne tak, ako žil – pravdivo, surovo, miestami až kruto a pritom láskavo nežne. A hlavne, nechýbal mu zmysel pre humor, nadhľad, sarkazmus a irónia, ktorou nešetril nikoho – ani seba, čo robí jeho tvorbu ešte príťažlivejšou. Písal úplne autenticky – každý jeho čitateľ či poslucháč mal a má dojem, že Urban píše nielen zaňho, ale tak trochu aj o ňom. Preto bol tento básnik predurčený k tomu, aby tvoril aj piesňové texty, ktoré dokážu osloviť niekoľko generácií (Voda čo ma drží nad vodou, Vráť trochu lásky medzi nás a ďalšie), ktorým je venovaná tretia časť publikácie Život je frajer, ale ja som väčší a obsahuje aj dvanásť doteraz nepublikovaných textov.
Urbanova poézia je výnimočná nielen svojou údernosťou a iskrivými metaforami, ale aj bravúrnym zvládnutím formy, čo sa podarí len skutočne málokomu. Dokonca zvládol aj také náročné party, akými sú sonetové vence, ktoré po všetkých stránkach patria k vrcholu jeho tvorby, preto im je vo výbere venovaná samostatná kapitola. Názov knihy je pritom modifikáciou verša z básne Karlov most po všetkých tých rokoch: „,Pripáľ si od môjho tela, povedala si. Život je / frajer, ale my sme väčší. Je smiešne ďakovať / za stvorenie. Je trápne ďakovať za lásku / a za oheň. // Pripáľ si od môjho tela.“ Modifikácia je ale autentická, pretože ju občas použil aj autor. Kniha je chronologickým zhrnutím Urbanovej básnickej tvorby a snaží sa ukázať všetky jeho poetické stránky na jednej platforme.
Najviac nahá báseň môjho života
Báseň je ukážkou slovnej ekvilibristiky a mnohovrstevnosti metafor, ktoré sú autorovi také blízke. Na základnom podklade predstavy úplného pokoja a pohody („Bol Štedrý večer / Lov na mamuty prerušili“) sa rozvíja akoby primárny príbeh nielen života, ale samotného stvorenia. Hlavní aktéri tohto príbehu zosobňujú všetko podstatné, o čo v živote ide – túžbu, lásku, i skrytý, ale všadeprítomný motív prvopočiatkov akéhokoľvek vzťahu – polohu lovca a koristi, ktorá je zdanlivo úplne jasná a predsa minimálne dvojznačná. Zreteľne navodzuje atmosféru prastarého archetypu, kde muž-lovec má síce prestávku v zháňaní obživy, ale prestávku v love ženy nemá nikdy.
„Sedela v parku nahá ako katedrála / Z lona vyťahovala apokalypsy / Bola to koniec koncov žena a všade / žiarili stromčeky“. Prvý verš je jednou z najkrajších ukážok poetickej stavby textu i mnohovrstvovej metafory, pretože každému je okamžite jasné, že v parku nesedela naozaj nahá, ale „nahá ako katedrála“. Katedrálu, by niekto nenazval nahou, môže byť – a aj je – dominantná, majestátna, monumentálna, vznešená, ohromná, veľkolepá, grandiózna, impozantná... ale nahá? A práve v tom tkvie majstrovstvo génia, žena v parku nesedela nahá ako olúpané jablko, ako vylúskaný orech, alebo dokonca ako mozog, nie, ona bola „nahá ako katedrála“! Myslím si, že grandióznejšie už žiadna oblečená žena nahou nemôže byť, pretože vo svojej majestátnej nahote ukrýva všetko, čo sa len ukryť dá – dokonalú stavbu, dokonalý sloh, tajomno, mysteriózne vnútro, pokryté freskami Michelangela, s oltárom Majstra Pavla z Levoče a organom, ktorý dokáže v rukách virtuóza roztopiť škrupinu až na dušu alebo rozbíjať porcelán. „Nahá ako katedrála“ nemôže byť obyčajná žena, len tá jediná, ku ktorej sa muž dokáže modliť, ktorej sa dokáže spovedať aj z najväčších hriechov a do ktorej vstupuje len s pokornou úctou.
V ďalšej časti autor nadväzuje na archetypový mód – „Ponúkol som jej svoj zreštaurovaný kožuch starý / päťdesiattisíc rokov“. Následne sa „lov na mamuty“ stupňuje a spodobuje do paródie na pohlavný akt – „Semeno padlo do bieleho / Slzy za všetkých ktorí mali chuť narodiť sa / a nesmeli“ – streľba do bieleho znamená minutý terč a tým pádom vlastne „slepý výstrel“. Nasleduje studené teplo (ne)vlastnej „jaskyne“ u rodičov – „Naši mali reči a hanbili sa za taký / malý oheň / Otec odložil pazúrik a kyjak a vliezol do kožušín / Mama veslovala do Švédska za čudným vojakom / Yossarianom / čistá a s nálepkou že potajomky nasáva“ – a priznanie domácej absurdity a beznádejných pokusov o únik, ktorý skončil v alkohole.
„Cez okno jaskyne vyhodila poslednú apokalypsu“ – apokalypsy, ktoré si vyťahovala z lona a poslednú vyhodila von oknom, to sú predpovede konca sveta a vlastne každý orgazmus je malým koncom sveta, lebo pri ňom sa vždy niečo skončí a niečo nové začína. Ale pre mnohých prapôvodných lovcov je jednoducho len koncom – lovu.
„Topila sa / ako snehuliaci z čias keď ešte zvyklo snežiť / Topila sa / Ráno som sa neprebudil a v / rádiu nehlásili / že je sedem hodín“ – záver básne jednoznačne odkazuje na vysnenosť „nahej katedrály“ a prebudenie do reality, o ktorú nikto nestojí.
Nič viac, nič menej
Úryvok zo sonetového venca s označením balada pre Martinu jasne poukazuje na to, ako Jozef Urban majstrovsky zvládol túto veľmi náročnú formu viazaného verša, bez toho, aby jeho poetika stratila čokoľvek zo svojej razancie a brilantnosti, ba práve akoby tu dokonca ešte vygradovala. Sonetový veniec má presne pätnásť sonetov, prvých štrnásť z nich je spojených tak, že každý ďalší začína veršom, ktorým končí predchádzajúci, aby na seba nadväzovali. Pätnásty sonet, zvaný majstrovský, je vytvorený z prvých veršov predchádzajúcich štrnástich a poskladaný tak, aby dával zmysel.
Balada pre Martinu je akousi bilanciou jednej lásky, ktorá dohorela, ale zároveň aj bádaním v sebe a hľadaním toho, čo je podstatné v nás i medzi nami – „Duša je Halleyova kométa“ ktorá sa zjaví „vždy tak trocha naposledy“. Je o tom, čo strácame a pritom sme nikdy vlastne nemali – „Odchádzaš ako kostol. Vysvätená. / Moja sviečka ti v rukách dohára. Si žena. / Nevieš, kam ideš, ale práve tam. // A na spálených prstoch sa ti trasú / kvapky vosku. Cháron ich vráti času / a zvyšky mňa ti z tváre zametá.“ Ťažko by bolo možné lepšie popísať smútok a frustráciu zo skončeného vzťahu. Napriek tomu dominujú celému cyklu dva verše – „Láska je to, čo sa už neodstane“ a „Miluje sa v nás to, čo nevieme“.
Je veľmi ťažké vybrať z poetickej tvorby Jozefa Urbana dve charakteristické básne, pretože každý text vo výbere Život je frajer, ale ja som väčší je podľa mňa samostatným príbehom, ktorý si zaslúži čitateľskú pozornosť. A čo je hlavné, každého si nájde práve tá jeho naj-báseň, ako hovoria aj moje skúsenosti z besied so študentmi, na ktorých som Urbanove básne čítal a kde tieto dokazovali svoju nadčasovosť tým, že vyvolávali nadšené reakcie. Preto som presvedčený, že táto kniha zaujme a získa si milovníkov literatúry.
Ondrej Kalamár
