Spisovateľ Marek Va-
das sa vo svojej v po-
radí druhej detskej
knihe venuje veľmi
aktuálnemu a nalie-
havému problému
utečencov. Téme,
ktorá traumatizuje
a rozdeľuje európsku
i našu spoločnosť,
a bolo len otázkou
času, kedy sa z priestoru literatúry pre dospe-
lých dostane aj do literatúry pre deti a mládež.
Prirodzene, v rámci svetovej literárnej produk-
cie rezonuje táto problematika už dlhší čas, no
v slovenskej detskej literatúre prvý takýto počin
predstavuje práve Vadasova kniha Útek.
Ústredným motívom celej knihy, ako napovedá
už samotný názov, je útek. Chlapec, hlavná postava
príbehu, je v prvej kapitole konfrontovaný s ne-
bezpečenstvom transformovaným do podoby psa.
Nedokáže mu uniknúť, nevie totiž „behať“. Preto sa
to – podľa rady svojho otca, ktorý tvrdí, že každé
dieťa musí vedieť utekať – začína učiť. Najprv beží
pomaly, na krátke vzdialenosti, no postupne sa
jeho výkon zlepšuje. Beh spočiatku pôsobí len ako
zábava, je súčasťou detskej hry, vzápätí sa však
stáva chlapcovým životným údelom. Po tom, ako
v dedine vypukne choroba pažravosti, sa chlapec
s otcom vydajú na útek, a pri ňom prechádzajú
množstvom zvláštnych krajín.
Jednotlivé krajiny vo Vadasovej knihe predsta-
vujú alegórie na súčasnú sociálnu, spoločenskú či
politickú situáciu. Chorobná pažravosť pripomína
dravý kapitalizmus, ktorý často funguje na úkor
tých najchudobnejších a spôsobuje migračné po-
hyby v krajinách tretieho sveta. Dedina rybárov,
kde nik nerozpráva, je zas symbolom dnešnej neko-
munikatívnej spoločnosti. Mestečko s obyvateľmi,
ktoré má množstvo rúk, predstavuje hrabivosť a la-
komstvo. Okrem Mesta tanca, ktoré je však zničené
príchodom vojakov, sú všetky lokality v príbehu
vykreslené ako nepriateľské voči utekajúcemu
chlapcovi, a teda i voči utečencom všeobecne.
Niektoré priestory, ktoré chlapec navštívi,
výrazne pripomínajú či reprezentujú postoje
Európanov k migrantom. Napríklad v Meste vý-
hovoriek ľudia nie sú ochotní prichádzajúcim
a utekajúcim pomôcť. Sú vyhýbaví a skrývajú
sa za rôzne zákazy a príkazy. Toto mesto možno
zároveň vnímať aj ako metaforu xenofóbie: „Každý
mal strach pred cudzími ľuďmi aj susedmi a aj
pred samým sebou. Vyhováral sa, že vec nevybaví
preto a preto, alebo že nie je možné pre hento
a tamto“ (s. 22). Strach a nevraživosť sa objavujú
aj v Meste plnom nepriateľov. Jeho obyvatelia sú
ozbrojení, domy majú pozamykané brány a všet-
ci očakávajú príchod akéhosi nedefi novaného
protivníka. Paranoja, ktorá v meste vládne, je na
jednej strane orientovaná proti cudzincom, hoci
sa tu žiadni nevyskytujú, no zároveň ochromuje aj
samotných obyvateľov mesta. Chlapca ako špióna
uvrhnú do väzenia a paradoxom je, že tam sa
k nemu, na rozdiel od ľudí, priateľsky správajú
potkany. Tie mu dokonca pomôžu uniknúť a chla-
pec tak môže bežať ďalej.
Krajina, kde sa nikoho nič netýka je zas symbo-
lom totálneho egoizmu. Ľudia nikoho nepočúvajú
– nemajú dokonca ani uši – a starajú sa len o seba
a svoje záležitosti. Problémy iných ich nezaujíma-
jú. Kráľovstvo veľkej pečiatky zasa predstavuje
prebujnenú, administratívu, ktorá panuje v Eu-
rópe. Obyvatelia veľkomesta majú namiesto hláv
okrúhle pečiatky a riadia sa len potvrdeniami,
overenými kópiami, dobrozdaniami, pozvaniami
a inými byrokratickými opatreniami. Hoci by
teoreticky mohli utekajúcemu chlapcovi pomôcť,
majú zviazané ruky, pretože nemá „papier“, na
ktorý by mu mohli dať pečiatku.
Príbeh chlapca vrcholí jeho príchodom do ute-
čeneckého tábora. Chlapec je sám, pretože sa mu
po ceste stratil otec a teraz nevie, čo má robiť – či
počkať otca v tábore alebo vybrať sa ho hľadať.
Tábor symbolizuje miesto absolútnej rezignácie
a beznádeje: „Toľko ľudí som pokope nikdy ne-
videl. Boli z rôznych kútov krajiny a všetci mali
za sebou podobnú cestu ako ja. Žili vo veľkých
stanoch usporiadaných do nekonečných ulíc. Ich
úlohou a jedinou prácou bolo čakať. Na pokoj, na
príbuzných, na dobré správy“ (s. 38).
Koniec príbehu ponúka vďaka svojej iluzórnos-
ti niekoľko možných interpretácií. Chlapec v ho-
rúčkovitom sne už nebeží po zemi, ale – podobne
ako lastovičky – vzlietne do vzduchu. Z výšky
pozoruje všetko, čo sa na zemi deje a keď opäť
pristane, stretáva sa so svojím otcom. Chlapcov
let a zvítanie sa s otcom možno podľa vzoru
Andersenovho Dievčatka so zápalkami na jednej
strane dešifrovať ako smrť, no zároveň tu rezo-
nuje aj optimistický motív, obsiahnutý v slovách
chlapcovho otca: „Nikdy som ťa neopustil. Patrí-
me predsa k sebe“ (s. 43).
Okrem ústrednej utečeneckej témy autor vo
svojom dielku načrtáva i potrebu spolupatričnos-
ti, ktorá modeluje v motíve fi ktívnych priateľov.
Vadasova kniha Útek je svojou formou, jednodu-
chými vetami a relatívne lineárnym príbehom
určená hlavne mladším čitateľom. Krátke prí-
behy v spojení s pôvabnými ilustráciami Daniely
Olejníkovej vytvárajú kvalitnú lektúru, ktorá
obohacuje dnešnú slovenskú produkciu kníh pre
deti o novú, aktuálnu a nástojčivú tému. Vďaka
ja-rozprávaniu sa kniha – hoci je vybudovaná
na alegórii – stáva priamou a krutou výpoveďou
dieťaťa bez domova.
Napriek veľmi pozitívnemu hodnoteniu však
predsa len vyvstáva otázka, či detský čitateľ do-
káže dešifrovať všetky spoločenské, politické
a sociálne inotaje, ktoré autor do textu zakompo-
noval. Ak by však aj nie, kniha mu i tak ponúkne
príbeh plný ľudskosti a tolerancie.
