Vyhľadávanie
Spomedzi všetkých žánrov písaného slova, do ktorých Eugen Gindl zabŕdol, sú jeho novinové komentáre na rozličné kultúrno-politické témy zo sveta aj z domova možno tie najucelenejšie. Výber z nich, ktorý vyšiel pod názvom Proti srsti vo vydavateľstve Absynt, ponúka kaleidoskop tém, ktorým sa venoval od roku 2006.
Kniha je rokmi 2006 až 2021 rozdelená do šestnástich celkov. Do každého roku zvolili zostavovatelia niekoľko textov (štyri až sedem), ktoré boli v drvivej väčšine publikované v denníku SME, niektoré z posledných v denníku Pravda, Denníku N či mesačníku Kapitál.
Svojím spôsobom sú tak aj obrazom toho, čím žila v tom období naša spoločnosť. No čitateľovi nemôže ujsť, ako vytrvalo a pritom rozprávačsky nenútene prinášal do pomerne jednostranných vôd slovenskej publicistiky témy s univerzálnym geopolitickým dosahom. Pokrýva tak otázky a problémy dvoch desaťročí storočia, v ktorom žijeme, no najmä nimi nadväzuje a dáva zmysel otázkam, ktoré tvorilo storočie predchádzajúce. A niekedy z textov priam presvitá, ako dobre si to uvedomuje.
... čia nočná mora?
Ťažko povedať, či úmyselným alebo zámerným, rozhodne však veľmi šikovným krokom bolo zo strany zostavovateľov na prvé miesto umiestniť text s názvom Darwinova nočná mora z roku 2006. Nedlho predtým bol svetovo ocenený dokumentárny film pôvodom rakúskeho režiséra Huberta Saupera s týmto názvom. Dovoliac si malé osobné intermezzo – napadlo mi vtedy, že tento film by mal byť zaradený do povinného vzdelávania ktoréhokoľvek stredoškoláka na ktoromkoľvek kontinente a krajine vrátane Slovenska. Na Slovensko ho však nepriniesli ani distribučné spoločnosti: vraj by, ako spomína Gindl, nepritiahol „dostatočný počet divákov“. To je v mnohom symptomatické. Rozprávanie je situované na brehy Viktóriinho jazera v Tanzánii, kde nadnárodný kapitál industrializuje lov rýb, ktoré v európskych supermarketoch kupujeme medzi najlacnejšími, čo však devastuje ekosystémy, miestne hospodárstvo a spôsobuje sociálnu katastrofu, kriminalitu a exodus za „moderným životom“ do miest. Tam sa z pôvodných rybárov stávajú (moderným slovníkom) „dezoláti“ a z ich dcér „štetky“, opovrhovaná sociálna vrstva, ktorej sa pripisuje vina za všetky novovyvolané problémy. Príležitosť komentovať film slúži Gindlovi predovšetkým na to, aby aj do slovenského prostredia, kde sa kritika ekonomického „kolonializmu 21. storočia, negatívneho efektu globalizácie vo svete, kde všetko súvisí so všetkým, no nikto nie je za nič zodpovedný“, považovala a považuje za prejav „boľševických tendencií“, vniesol prehliadaný, hoci neprehliadnuteľný a pre neho mimoriadne zásadný kontext reality tretieho sveta, ktorému celý život venoval veľa zo svojej pozornosti. Prostredníctvom citovania Saupera nám odkazuje, že nejde o lokálnu štúdiu, že ten príbeh sa odohráva kdekoľvek v Afrike, Latinskej Amerike či Ázii a týka sa aj postsovietskej východnej Európy. Nakoľko rozhodujúci vplyv bude mať v súčasných geopolitických dôsledkoch, bolo Gindlovi dávno zrejmé; to, aké široko prezieravé a pravdivé boli jeho zdanlivo okrajové postrehy, sa teraz už aj na Slovensku ukazuje jasnejšie, ako v čase, keď ich písal.
Umenie povedať veci
Témy nadhodené v Darwinovej nočnej more – Sauperovej či Gindlovej – boli hodnotené ako „vysoko kontroverzné“, a presne tak môžu pôsobiť Gindlove komentáre. Jeho výhodou však bol zvolený spôsob rozprávania. Napríklad, aby v čase prepuknutia hospodárskej krízy priveľmi nedráždil na nekonečný rast zatvrdilo upriamený diskurz o demokratickej spoločnosti, volil si aj v pre neho veľmi osobných témach ako ekológia, klimatická kríza, extraktivizmus v treťom svete či udržiavanie demokratických hodnôt a verejného priestoru vo východnom bloku po páde železnej opony nekonfliktný, opisný spôsob. Nemá v úmysle poúčať a svoje prenikavé poznanie sa neusiluje nanútiť; skôr možno chce, nenútene, zasiahnuť čitateľovu pozornosť práve na tom citlivom mieste, kadiaľ by bol jeho uhol pohľadu prístupný aj na inak nedostupné územia názorových oponentov. Tak, ako mu na odovzdanie posolstva poslúžil Sauper, slúžia mu na sprostredkovanie vážnych spoločenských tém mnohé iné osobnosti: K zásadnému, nevyhnutnému popretiu kapitalistického rastu ako podmienke zdravého sociálneho a ekologického rozvoja mu napríklad na pomoc prichádza francúzsky politológ Serge Latouche a jeho slávna veta: „Kto si myslí, že v konečnom svete je možný nekonečný rast, je buď blázon, alebo ekonóm.“ (Ne-rast ako podmienka rozvoja, str. 92); pri kritike korupčných rošád, privatizácií a prehlbujúcich sa sociálnych rozdielov na Slovensku sa odpichne od filmu Socializmus Jeana-Luca Godarda a zavŕši ho odpočutým múdrom slovenského voliča „upadnuvšieho do defenzívy a naježenej letargie“ (Dobre si rozmysli, za čo bojuješ, lebo..., str. 73); tragickú politiku voči Blízkemu východu začiatkom 21. storočia komprimuje do citátu Zbigniewa Brzezinského v rozhovore pre Le Nouvel Observateur z roku 1998, hodnotiaceho podporu Talibanu proti Sovietom: „Hlavné je, že sa rozpadlo sovietske impérium. S niekoľkými podráždenými islamistami si hravo poradíme.“
V textoch z posledných rokov získavajú staršie Gindlove texty na novej aktuálnosti. Covid, ideologická „čalamáda novej pravice“ (Trump, hnutie Qanon, Bolsonaro...), vesmírny turizmus Elona Muska, oligarchické čachre v Rusku a na Ukrajine vedno so stupňujúcim sa kultom osobnosti ruského prezidenta, ekologická katastrofa a neochota pripustiť jej najhlbšiu príčinu – k tomu všetkému by mohol Eugen Gindl na záver knihy zvolať slovami svojich liptovských rodákov: Vidíte, nevravel som?
