Pamätám si ten deň, ako by to bolo včera, hoci ma od neho delí zdanlivo hlboká priepasť dvadsiatky rokov. V historickej prvej budove Matice odovzdávali v roku 1992 ocenenia literárnej súťaže Svetového festivalu slovenskej mládeže. Pre mimoriadnu cenu poroty si na vyvýšené pódium sťažka, opierajúc sa o barly, vystúpal drobný, detskou obrnou celoživotne postihnutý tridsiatnik Ivan Šobáň. Odvtedy som sa s ním stretol už neraz, vždy v súvislosti s literatúrou (vydal päť básnických zbierok, stal sa členom Spolku slovenských spisovateľov), poväčšine jeho vlastnou tvorbou. Aj vo svojej aktuálnej šiestej zbierke, vydanej k životnému jubileu (narodil sa 20. 5. 1962), s názvom Zo života života (ozaj, existuje niečo prirodzenejšie?, to už dodávam ja) sympatickou a priam ruku podávajúcou poéziou, ktorá svojím civilizmom, úprimnosťou a nevyumelkovanosťou prekonáva kánony učebníc poetiky a ponúka čitateľovi priestor. Na pochopenie hĺbok a výšok ľudských radostí, ale aj túžob a sklamaní. Ako píše v doslove iný básnik z Liptova Jaroslav Rezník: „(Šobáň) vie udržať na uzde spontaneitu dynamiky slova a zbaviť ho všetkých nefunkčných ozdôb… ide za holou kožou myšlienky.“ Patrí sa dodať, myšlienky hodnej zapamätania si. „Slovo slovu / slovo dalo. A čakalo, / či ho dodrží?“, pýta sa poet v jednej zo svojich básní. Sám dané slovo dodržal a ponúkol ho ako vieru v silu človeka, ktorý víťazí, lebo sa nevzdáva. Lebo vie, že zo života života treba čerpať silu a šíriť ju dobrým slovom ďalej.
