haiku, haiečku, haiku zelený

  • Recenzované dielo

    Haiku, haiečku, haiku zelený. Sedemnásťslabičná antológia
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2012/4
  • Autor recenzie

    Gabriela Rakúsová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Vstupné strany knihy s  pod­titulom Sedemnásťslabičná antológia prinášajú dve haiku: jedno od Ivana Laučíka a  au­torom druhého je najznámejší japonský básnik, zakladateľ a  majster haiku Macuo Bašó. Ďalej sa už predstavuje trinásť slovenských autorov, ktorým editor Oleg Pastier položil tú istú otázku: Prečo píšete hai­ku? Čím vás zaujala táto klasic­ká básnická forma sedemnás­tich slabík úspornosti? Čo všet­ko sa dá na takomto minimál­nom priestore nájsť a napísať?

    Daniel Hevier má „rád minimalizmus každého druhu“. Jeho verše predstavujú tichú krajinu so svetlom a  pohybom a s hu­dobnými motívmi:

    Slabiky haiku
    na bielom snehu stránky
    jak vtáčie stopy

    Karol Chmel hovorí o „ohromnej slobode v sedemnásťslabičnej ohraničenosti,“ tu sú senten­cie s  motívmi typickými pre jeho  poéziu. „Málo slovami je v  ňom možné vyjadriť nesmiernosť,“ kde je „presne vyvážená miera medzi mlčaním a  hovorením,“ odpovedá Rudolf Jurolek, ktorý predstavil haiku s  prí­rodnými motívmi, charakte­ristickými pre jeho najlepšiu lyriku. Haiku Ivana Kadlečíka obsahujú neobyčajné metafory, hru so slovami a hláskami, ne­odmysliteľné hudobné motívy a témy o zrode a zániku, o tra­díciách a  súčasnosti, o  dobre a zle. Preň ho „drobnosť haiku je obrovská vo výhodách“:

    Stratiť sa v texte
    iná sloboda nie je
    len v okovách slov

    Valerij Kupka vníma všedné i  pozoruhodné veci surrealis­ticky; o forme haiku hovorí: „je natoľko klasická, že bude, zdá sa, vždy moderná“ a „napriek putám sedemnástich slabík... veľmi slobodná a oslobodzujúca“. Zdanli­vo samozrejmé pravdy, vypove­dajúce o zákonitostiach života – to sú haiku Jána Litváka, ­ lebo „ak má človek čo povedať, zvyčajne to povie pár slovami“. Prírodné impresie a  symbolis­tické prvky sú vo veršoch Igora Nuska, ktorému je haiku „už pridlhé...“. Oleg Pastier zasvätil svoje haiku prevažne známym osobnostiam a znakom ich tvorby (Ajgiovské haiku):

    A duše ako
    sviece v bdelej tme aj po
    zhasnutí horia

    Racionálne, s trochou didaktiz­mu vníma skutočnosť Ján F. Pú­ček v haiku – „najtenšej hranici medzi povzdychom a  mlčaním“. Hra s hláskami, objavné meta­fory a prírodné motívy – to sú „haiku úsporné, slová ticho hľadané“ u Petra Repku. „V sieťach haiku sa dá zachytiť celý svet,“ odpovedá Angela Repka, ktorej haiku inklinujú často k  afo­rizmom. Podobne ako u  Jána Štrassera, ktorého verše obsa­hujú aj sarkazmus:

    Už celkom slušne
    vieš zaobchádzať nožom.
    Ešte vidličkou.

    Ivan Štrpka editorovi o  haiku píše: „Japonci hovoria, že má štruktúru blesku. Aj jeho tvar a rýchlosť. Aj jeho svetlo...“:

    Je to plachý vták,
    veď sotva znesie jedno
    ľahké tlesknutie.

    Veľmi zaujímavý je doslov – mi­niesej I. Kadlečíka. A pred do­slovom prázdna strana s nadpi­som Prázdne haiku. Ako výzva k napísaniu?