Hovor k nám skôr, než odídeš

  • Recenzované dielo

    Prorok, Prorokova záhrada
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Štefan Kuzma
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Al-Mustafá, vyvolený a milovaný, ktorý bol zmrákaním vlastného dňa... Škoda, že takto sa nemôžeme začítať aj do poslednej časti zamýšľanej trilógie Chalíla Džibrána, že zomrel skôr, než sa odhodlal svoju literárnu Giocondu zavŕšiť. Ešteže sa jeho poeticko-brilantné texty ProrokProrokova záhrada vďaka prekladateľovi Milanovi Richterovi a jeho vydavateľstvu MilaniuM opäť objavili na knižnom trhu.
     
    Pôvodne boli súčasťou viacerých Džibránových textov, ktoré vyšli v roku 2008 v SPN – Mladé letá pod názvom Prorok a umenie pokoja, Richter za ne dostal Cenu Jána Hollého 2009 za básnický preklad. Chalíl Džibrán našiel v básnikovi Richterovi spriaznenú dušu a Milan Richter v Džibránovi priateľa. Texty v tejto knihe aj v slovenčine spievajú, hlbiny sa menia na hádanku a sloboda na hmlu. Aj v tomto preklade je súzvuk dokonalý, pravdy a poetika nesmrteľné.
     
    Hľadať a pochopiť Boha
    Chalíl Džibrán mal všetky predpoklady pretaviť svoje nadanie do večného posolstva. Tento syn vyberača daní, hazardného hráča a alkoholika z horskej obce Bšarré v údolí Qádíšá v severnom Libanone (hoci veľkú časť svojho života žil v USA) odmlada vdychoval ovzdušie Tóry, Biblie a Koránu, imagináciu a realitu, odchody a návraty, túžbu po jednote a naplnení. A lásku k svojej matke, ku všetkému a všetkým. Celkom prirodzene smeroval ku konceptu univerzálnej lásky a hlbokého pochopenia, k presvedčeniu, že jediným náboženstvom je Duch. Stal sa významným kritikom náboženských inštitúcií, odsudzoval ich túžbu po moci a pokrytectvo, skostnatené názory a pomery. Tento maronitský kresťan však po celý svoj život hľadal Boha a chcel ho pochopiť. Hľadal ho v človeku, vo všetkom, čo človek robí, v prírode, ktorá ho obklopuje. Preto píše: „Váš všedný život je vaším chrámom a vaším náboženstvom“ (s. 66).

    Džibrán sa nemienil stať prorokom, pri každej príležitosti pripomínal, že je iba básnikom: Prorok je al-Mustafá. Chcel sa však nezmazateľne zapísať do tváre sveta, a to sa mu ako básnikovi aj podarilo. A chcel rozprávať o podstatných veciach. V Prorokovi začal loďou, ktorú čakáme, láskou, manželstvom a deťmi... A pokračoval o všetkom, čo nás formuje a drží pri živote, čo nás robí ľuďmi a vedie k zodpovednosti. Záver ponechal náboženstvu, pripomenutiu si smrti a najmä rozlúčke pred odchodom na svoj rodný ostrov: „Majte na pamäti, že sa k vám raz vrátim. Už iba chvíľu, a moja túžba zhrnie prach a penu pre iné telo. Už iba chvíľu, okamih odpočinku vo vetre, a iná žena ma porodí“ (s. 77 – 78). Prorok vie, že sa vráti, aj keď príde ako niekto iný...
     
    Hlas z údolia Qádíšá
    „Al-Mustafá, vyvolený a milovaný, ktorý bol poludním vlastného dňa, sa vrátil na svoj rodný ostrov v mesiaci tišrín, ktorý je mesiacom spomínania“ (s. 81). Takto sa začína Prorokova záhrada, hoci spomienky zostali zamknuté v čase štyridsiatich dní, po ktoré al-Mustafá zostal sám za zatvorenou bránou záhrady, kde jeho rodičia a ich predkovia spali večným spánkom. Aj Prorokova záhrada je plná odpovedí na naše otázky, oázou múdrych rád: „Žijeme na úkor iných – tak nám to káže starobylý a večný zákon. Buďme preto jeden k druhému láskaví“ (s. 94 – 95). Je prežiarená životom, prírodou odetou do príjemných slov a obrazov. A tieňom záhrady, v ktorom dramaticky vyznie priznanie básnika: „Al-Mustafá dohovoril a na jeho deväť učeníkov doľahla hlboká skľúčenosť. Ich srdcia sa od učiteľa odvrátili, lebo nerozumeli jeho slovám“ (s. 104). Učeníci odišli; traja k moru, traja do svätyne „a tí, čo boli jeho kamarátmi z detstva, sa chceli vrátiť na trhovisko“ (s. 104). Sedem dní a nocí bol al-Mustafá v záhrade sám; len s hrobom matky pod cédrom, s bielymi topoľmi a bolesťou v duši. Tá pramenila zo zbytočnosti, ktorú pociťoval. Až potom prišla Karíma, „ktorá sa s ním v detstve hrávala v záhrade jeho matky“ (s. 84), jediná verná; najskôr s jedlom a potom s učeníkmi. Ale to sa už v očiach al-Mustafu „zrkadlila ďaleká krajina a putovanie“ (s. 108). Už nastal čas na odovzdanie úrody al-Mustafovho srdca. Aj tu je vidno, ako dobre Džibrán zúročil roky v Bejrúte, Školu múdrosti (Madrasat al-hikma), ktorú tam navštevoval, aj život v Bostone; literatúru rôznych kultúr, pestrosť duchovna, ktoré prijal, tvorbu mystikov.

    V celosvetovo čítaných knihách hľadáme dôvody, pre ktoré sa takými stali. Niekedy úspešne, inokedy nie. Pri začítaní sa do textov Chalíla Džibrána však na takýto cieľ rýchlo zabúdame. Možno aj preto, že nečítame poému či lyrizovanú prózu, ale poéziu pravdy, získavame univerzálnu, výstižnú a zrozumiteľnú ekumenickú platformu Boha a človeka, základ pre všetkých. Dokonca aj pre tých, ktorí veria len tomu, čo vidia: „Uvidíte Ho, ako sa usmieva z kvetov, ako sa potom vznesie a ako vám máva konármi stromov“ (s. 66), píše Džibrán z údolia Qádíšá. Už len tam, vo vánku pod libanonskými cédrami, sa dá začuť chýbajúci text jeho zamýšľanej trilógie. Ešteže k nám prehovoril skôr, než odišiel...
     
    Štefan Kuzma