Kolyma ako Osvienčim bez pecí

  • Recenzované dielo

    Kolymské denníky
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Oľga Gluštíková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    „Kolyma? Išiel som tam, lebo už samotný názov znel fatálne. Prechádza mi mráz po chrbte. To isté ako pri slove Osvienčim – keď ho počujem, vidím hustý dym valiaci sa z komína. Kolyma je najstrašnejšie miesto na svete,“ povedal poľský reportér Jacek Hugo-Bader pre webovú stránku kulturaliberalna.pl. V sobotu 18. septembra 2010 sa vybral stopom na dlhú púť naprieč Kolymou, inšpirovaný Jackom Kerouacom a jeho kultovou knihou Na ceste. Výsledkom je dobrodružný reportážny cestopis s názvom Kolymské denníky.

    Kolyma je oblasť na severovýchode Ruska, na ďalekej Sibíri. Na rozdiel od nacistických táborov smrti kremačné pece na ľudí nikdy nepotrebovala. Ako veľký cintorín poslúžila jej rozľahlá zamrznutá zem. Transporty miliónov ľudí do 160 kolymských gulagov prebiehali od jari 1932 do leta 1956. Mlynčekom na ľudské mäso sa stali miestne zlaté a uhoľné bane a stavba cesty. „Aortou, hlavnou tepnou Kolymy [...] je viac ako 2 000 kilometrov dlhá cesta vydláždená ľudskými životmi. Je položená na kostiach,“ píše Hugo-Bader. „Pól surovosti, najväčšia hrôza 20. storočia, biele krematórium, arktické peklo...“ To je iba zlomok z prívlastkov, ktoré autor používa pre lágre na Kolyme. Krvavé a mrazivé historické pozadie je pre neho iba odrazovým mostíkom. Pýta sa, aká bola Kolyma predtým a aká je dnes. Jeho cestopis má dynamiku aj vďaka neustálemu prelínaniu opisov desivej minulosti a bizarnej prítomnosti. Knihu rozdelil na tri celky: Syndróm mlčania, Syndróm bojového poľaSyndróm poputčika (prievozníka). Jednotlivé kapitoly majú v názve deň, mesto/miesto a číslo, ktoré označuje prejdené kilometre na Kolymskej ceste.

    Na jednej strane obrovské nerastné bohatstvo: zlato, najväčšie ložiská striebra na svete, platina, urán, kobalt, železo, meď, molybdén, volfrám, uhlie, ropa a plyn. Na strane druhej krutá príroda – extrémne mrazy, ľudožravé medvede a zdivočená rozľahlá, len riedko obývaná krajina. A uprostred toho všetkého človek. Jacek Hugo-Bader ako reportér miluje extrémy. „Chcel som si obzrieť ten normálny život na nenormálnom mieste.“ Knihu dopĺňajú fotografie zachytávajúce ľudí, ktorých stretol počas svojej cesty z Magadanu do Jakutska. Portfólio postáv a ich pohnutých osudov je pestré, čítame desiatky príbehov bývalých väzňov, ich potomkov, zlatokopov, prievozníkov i ďalších miestnych ľudí. Čo všetko prežila Ježovova dcéra, redaktorka Tamara narodená v lágri či ruská aristokratka Veriginová? Aký je život oligarchu Basanského či bývalej väzenkyne, 83-ročnej Marije? Najvýraznejším a najtragickejším je príbeh spisovateľa Varlama Šalamova, autora knihy Kolymské poviedky, ktorý strávil v lágroch až 18 rokov. Práve po jeho stopách ide Hugo-Bader. Dozvedáme sa, ako vyzerá bežný deň súčasných zlatokopov, čo sa deje v miestnej nemocnici či v hoteli. Podľa autora je Kolyma miestom, kde všetko stroskotáva na človeku. Napriek obrovskému nerastnému bohatstvu je spustošená, vydolovaná a chudobná. A čoho je dostatok? Napríklad absurdných momentov počas cesty, príležitostí na pitie vodky či zážitkov, medzi ktoré patrí aj objavenie latríny, z ktorej je krásny výhľad na tajgu.

    Nielen Európa veľmi rýchlo zabúda na svoju minulosť s koncentračnými tábormi, naznačuje nám medzi riadkami autor. Na zverstvá, ktoré sa viac ako dve desaťročia diali v gulagoch, sa zabúda aj na Kolyme. Napríklad v Miaundži a Kadykčane, kde bol obrovský gulag na kopanie uhlia. „Ako je možné, že miestni nevedia, kde bol láger? Prečo ich to vôbec nezaujíma?“ kladie Hugo-Bader zásadnú otázku. Nové generácie nemyslia na to, čo bolo. Život ide bezhlavo ďalej. Ak sa pýtate, čím sa Kolymské denníky líšia od Solženicynovho Súostrovia Gulag a ďalších kníh na túto tému, odpoveď je jednoduchá. Kolymské denníky sú knihou 21. storočia, napísanou súčasným človekom a najsúčasnejším hovorovým jazykom. Ukazujú, ako ľahko možno prekročiť desivú minulosť na strašnom mieste. Sú svedectvom toho, že v súčasnosti kapitalizmus, štát a oligarchovia nedbajú na krvavú históriu a dolujú zlato na veľkom ľudskom cintoríne. Opisujú, ako príroda zakonzervovala telá obetí lágrov, možno pre ďalšie generácie, ktoré tam raz nepošlú zlatokopov, ale archeológov, v snahe konečne zmapovať zverstvá komunizmu. Pretože v kolónke „počet obetí Kolymských lágrov“ je stále nakreslený veľký otáznik.

    Dobrodruh, novodobý beatnik, provokatér. Taký je Jacek Hugo-Bader, označovaný za enfant terrible poľskej reportáže. Tento novinár poľského denníka Gazeta Wyborcza má na konte mnohé dobrodružstvá a nevšedné reportáže. Neváha vykročiť zo svojej komfortnej zóny a jeho cieľom je najčastejšie Rusko. Kedysi navštívil napríklad Michaila Kalašnikova, konštruktéra legendárnej ruskej pušky AK-47. Na bicykli prešiel celú Strednú Áziu, púšť Gobi, Čínu, Tibet a kajakom preplával jazero Bajkal. V roku 2007 sa sám vybral na starom ruskom aute z Moskvy do Vladivostoku. A napokon, v roku 2010 podnikol cestu naprieč Kolymou. Málokto by veril, že hovoríme o človeku, ktorý začiatkom marca 2017 oslávil svoje 60. narodeniny.
     
    Oľga Gluštíková