Mitanovská mätež

  • Recenzované dielo

    Hľadanie strateného autora
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Jaroslava Šaková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Čo robiť, keď sa knihe stratí autor? Vymyslieť jej nového. Alebo to nejako zakamuflovať? Nie, nie, radšej dobre opísať príbeh tej straty s množstvom detailov! No a ono potom... Nič nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá, že áno. Kniha Hľadanie strateného autora, ktorá býva označovaná ako „antiromán“, sa tak pohybuje na viacerých úrovniach existencie. Povedala by som rovno, že aj neexistencie. Nie náhodou sa dočítame vyznanie protagonistu (dobre no, tak jednej z verzií protagonistu): „Lebo ja vôbec neexistujem“ (s. 148). Keď sa autor stratil, tí, ktorí ho majú zastupovať, neexistujú, možno zapochybovať aj o samotnej existencii diela.

    Ale zhodnime sa na tom, že knižka existuje, bude sa nám ľahšie pokračovať v recenzii. V akej podobe však existuje? Beletria vybavená poznámkovým aparátom a prílohami (Dokumenty, MEM – Malý encyklopedický metaslovník), bizarná mätež žánrov (rozhovor – podtitul knihy znie Rozhovory s Luciferom, denníkové, resp. mitanovský novotvar: nočníkové záznamy, korešpondencia), etymologické a historické exkurzy. To všetko zapísané svojským jazykom, ktorý je expresívny presne vtedy, keď je to na mieste, bez toho, aby pôsobil prvoplánovo („Kašlal si na to, či zostaneme sprostými otrokmi“, s. 11). Vďaka poznámkam, ktoré sú umiestnené za textom kapitol, vzniká dokonca zážitok nelineárneho čítania knihy. U Mitanu aj tak skrátka všetko funguje, koľkokoľvek bizarností tento autor k sebe naskladá, stále mu vznikne koherentný celok. Jeho kontradikcie sú zmysluplné („Vyliečiť som sa mohol iba tak, že zostanem bláznom“, s. 38), svet je bizarný, a tak text, ktorý ho opisuje, je mu homologický.

    Ponúka sa teda otázka, či je to celé len vtip, dobre narafičená pasca na čitateľa, test toho, koľko nezvyčajností znesie, kde sú hranice čitateľskej tolerancie pri modernej literatúre (viď citát v úvode tejto recenzie). Ono totiž „to, čo sme považovali za Tomášovu fikciu, bolo vlastne dokumentárnym záznamom“ (s. 29) a „románová pravda je trochu iná ako skutočná“ (s. 128), to si treba zapamätať, a počas čítania Mitanu v pravidelných intervaloch pripomínať. Hľadanie strateného autora sa venuje viacerým otázkam, veľkým a večným témam: jazyku, slobode, náboženstvu, identite, atď. Rozbor týchto tém prebieha na báze princípu „vysvetlime si veci, ktoré nechápeme“; tento princíp sa tu neustále opakuje, pričom toto opakovanie anticipuje dve roviny textu: pri čítaní rozhovorov s Luciferom môžeme rozmýšľať o ich obsahu – o dedičnom hriechu, prípadne o tom, či sa Biblia začína a končí slovom amen, alebo o ich forme. Predstavujú istý druh heretizmu, ale aký? Opäť mozaikovitý a podivný. Od obrazu kľačania na kolenách, lebo postava hľadá kocky domina, až po sugestívne príbehové podanie a dôraz na akciu, ktorým sa tu robí z Biblie a iných náboženských kníh tak trochu komiks s bohmi prilietajúcimi z Marsu.

    Do tohto myšlienkového rámca je zasadený vlastný dej príbehu. Nastáva situácia, v ktorej sa autor vzdáva svojej identity v prospech postavy, nesúcej jeho meno. Dušan Mitana zmizol a svoju pozostalosť zanechal Tomášovi Eliášovi. Popri ostatných členoch oboch rodín (Tomášova žena Viera a dcéra Mária, Dušanova žena Eva K. a syn Gabriel) tu ešte kolorit dotvára aj postava Štefana Abraháma, ktorý sa stal jehovistom. Rozpravy o najrôznejších podobách viery tak nadobúdajú ozaj všestranný charakter. Na pozadí opisu rodinných aj spoločenských problémov sa však rozvíjajú nielen už spomenuté diskusie, ale sugeruje sa napríklad aj autentická vízia spisovateľského života: „Budeš trpieť, okrem chvíľ tvorby, keď sa, nakrátko, ocitneš v eufórii“ (s. 9), doplnená praktickými radami (nielen pre spisovateľov): „Hovor ľudsky! Nepíšeš úvodník!“ (s. 211).

    Čas neexistuje, priestor plynie, rozhovory s Luciferom pokračujú... A všetky veľké veci sa dejú sprevádzané záľahou detailov. Napriek zamotanosti a komplexnosti textu v ňom však napokon na povrch presvitá to ozajstné a podstatné. Dozviete sa napríklad, že literatúra prežije aj koniec sveta. Nielen pre takéto posolstvá sa do mitanovskej mäteže oplatí vždy znovu ponárať.
     
    Jaroslava Šaková