Mlynári a mlynárky z Novohradu

  • Recenzované dielo

    Mlynárske povesti
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/09
  • Autor recenzie

    Dana Podracká
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Tradičné mlynárske remeslo vymrelo rovnako ako modrotlačiarstvo. V Novohrade bolo za čias mlynárskej expanzie, ako to uvádza poetka a spisovateľka pre deti a mládež Hana Košková, okolo 240 činných mlynov. To, čo zostalo po mlynároch a ich tovarišoch, sú príbehy staré niekoľko generácií. Autorka ich zapísala a literárne spracovala podľa rozprávaní starej mamy z Tuhára, ktorá chodievala na žatvy do Maďarska a okrem malého zárobku prinášala aj skelety budúcich povestí pre literárne pero svojej vnučky. Hana Košková okrem autentických zápisov siahla aj do archívov a cechových kníh. Vytvorila dohromady tridsaťtri povestí, v ktorých sa prelínajú historické skutočnosti s poverami, skutočné postavy so strašidlami či vodníkmi, nechýbajú ani anjeli, utopenci či diabol. Reálne i vyfantazírované bytosti nanovo zaplnili mlyny, aby mlynári a mlynárky z Novohradu spolu so svojimi rodinami, tovarišmi, zvieratami či klientmi ešte raz prežili výnimočné udalosti svojich životov pri oboch brehoch rieky Ipeľ. Mlynárske histórie siahajú až do roku 1660, keď Imrich Balaša z Divínskeho panstva zaviedol práva a povinnosti mlynárov. Dozvieme sa aj množstvo zaujímavostí ešte staršieho dáta, napríklad o stavbe kostola v Lučenci (1117) či kláštora v Bzovíku (1124), ktoré dala postaviť Žofia Lampertová z rodu Huntovcov, ako to uvádza listina panovníka Bela II. loco molendini anno 1131.

    Košková včleňuje do deja aj tajomné riekanky („vo mlyne na kline červivý pes, kto slovko prerečie, ten ho musí zjesť“) či osudové okolnosti, napríklad stretnutie mlynára Miša s včelou kráľovnou v podobe dievčaťa. Pozoruhodná je napríklad postava mlynárskeho pomocníka Ikonojeda, ktorý sa narodil zo ženy, čo vedela lietať ako vták. Ako malého chlapca ho naučili prepisovať ikony, ale nepáčili sa mu matné farby. Primiešaval do nich jed z durmanu a iných jedovatých rastlín, aby aj v noci žiarili ako slnko. Tieto a podobné obrazy, neraz i drastické, sú aj poetické. To dodáva povestiam magickú príťažlivosť, vyvierajúcu zo skutočnosti, že povery a čary patrili k životu našich predkov a sama viera v ne dotvárala ich predstavy niekedy až do reálnych vidín, vyvolaných šuchotom lístia či vírom na vode. Tak je celkom prirodzenou súčasťou Koškovej povestí, že Lucifer chodieva mlieť do mlyna síru, vodník sa dokáže zaľúbiť a pomocník z potočného mlyna najradšej šteklí smrť pod hrdlom.

    Nad celou textúrou sa rozprestiera anima mundi, duša sveta, do ktorej patria aj dochované ľudské príbehy. Neskutočné sa prelína so skutočným, logické s nelogickým, ale nikdy nie pravdivé s lživým, pretože fantázia, nech by bola akokoľvek výstredná, má podiel na formovaní človeka a jeho rovnako reálneho ako aj imaginárneho osudu. Spolu vytvárajú mozaiku životaschopnej proveniencie, schopnú oslovovať súčasníkov svojimi nečakanými zvratmi, nedopovedanými tajomstvami a poetizmami, ako napríklad replika: „Dokážem sa zahriať dymom a oholiť hmlou“.

    V povesti o Mlynárovi Tivadarovi a nečistých silách sa mlynár ocitol na mieste, ktoré bolo zakliate. Bola polnoc. Mal pri sebe uzlík pre šťastie s úlomkom mlynárskeho kameňa. Vytiahol ho z vrecka, a keď ho odhodil do trávy, kotúľal sa do rieky a zostávala za ním svietiaca čiara. Čosi podobné by „zviedlo“ každého z nás, ale nikto by nechcel skončiť ako Tivadar, s prerazenou hlavou, utopený. Nedozvieme sa do konca, čo sa presne stalo, podrobnosti autorka necháva na čitateľa a jeho fantáziu. Tak sa pri zanietenom čítaní stávame svedkami udalostí, o ktorých môže naše nevedomie vedieť viac ako vedomie. Nevdojak „ohmatávame“ archetypy starej skúsenosti predkov, aby sa stávali čímsi ako moderným sudoku kultúrnej identity.

    Princíp nedokončenosti a zároveň jednoznačnej konečnosti vytvára oblúky napätia, rozostavané v celom texte ako neviditeľné brány medzi dvoma svetmi. Atmosfére knihy výrazne napomáhajú skvelé ilustrácie Miroslava Regitka, ktoré sú taktiež na jednej strane realisticky presné, na strane druhej však dotvárajú príbehy s nezvyčajnou obrazovou nápaditosťou a vytvárajú tak čosi ako spojené nádoby obrazu a slova. Ukazuje sa, že každý mlyn, rovnako ako každý dom, má svoj vlastný príbeh, viac či menej šťastný, viac či menej poučný. Niektoré príbehy sú plné krehkej krásy, iné obsahujú prvky hororu. Taká je aj povesť Prosba k svätej Kristíne, kde sa stretávame so sériovým vrahom Bélom Kissom, ktorý zavraždil dvadsaťtri žien.

    Nič sa neopakuje – v zmysle „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“, ani do toho istého mlyna, ani do Ipľa. To, čo náš môže inšpirovať na našej vlastnej duchovnej ceste, je ukryté aj v mlynárskych povestiach Hany Koškovej, ktorá napísala dobrú knihu.
     
    Dana Podracká