Mýtus a báseň (7 úvah o poézii) - Marián Milčák

  • Recenzované dielo

    Mýtus a báseň (7 úvah o poézii)
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/8
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Marián Milčák: Mýtus a báseň (7 úvah o poézii), Levoča, Modrý Peter 2010

      Nezrozumiteľnosť, neprístupnosť a nekomunikatívnosť básne ako výsledok legitímnych básnických postupov, pri ktorých autor nevyhnutne rezignuje na logickú možnosť zobrazenia skutočnosti alebo na zrejmú a racionálnu vyjadriteľnosť istých vnútorne komplikovaných obsahov, predstavujú fenomény, o ktoré sa Marián Milčák zaujíma už nejeden rok. Neprekvapuje teda, že kniha O nezrozumiteľnosti básnického textu (2004) nezostala poslednou, ktorá sa touto problematikou zaoberá. Monografia Mýtus a báseň (7 úvah o poézii) je jej revidovaním, doplnením, pokračovaním, ale aj relatívnym popretím.

      Interpretácia je zážitkom. Predpokladom jeho zrodu je interpretova tvorivosť. Jej hranice, limity interpretácie, sú dané hranicami textu. Autor prijíma túto Ecovu formuláciu, aby zdôraznil, že pri interpretácii ide o dialektiku vernosti a invenčnej slobody. Platí to najmä pri apercepcii nemimetického gesta, majúceho ambíciu byť nezávislým a sebestačným. Eco hrá prím vo všetkých úvahách o procese literárnej komunikácie, teda aj pri autorskej stratégii a ňou generovanej predstave empirického autora o čitateľskom vedomí: „S istým zjednodušením môžeme povedať, že text sa realizuje ako sledovanie vnútorného projektu autora, pričom sa jeho smerovanie špecificky buď približuje, alebo vzďaľuje od očakávania, ktoré je niekedy, aj ako dôsledok lektúry, hlboko zakorenené vo vedomí čitateľa“.

      Pozoruhodným je tu pokus o interpretáciu spirituálnej básne, ktorej umelecká úroveň je nulová. Kritika takéhoto textu je náročná pre neschopnosť jeho pôvodcu uvedomiť si rozdiel medzi fiktívnym a skutočným. Milčákova interpretácia ukazuje, v čom väzí pahodnota takéhoto typu textu. Súčasne ale ukazuje, že spirituálna báseň môže byť aj umelecky hodnotná, musí ale predostrieť extatický zážitok ako prežitie vyjadrované na hrane komunikatívnosti (poézia španielskeho barokového básnika Sv. Jána z Kríža). Spiritualita takýchto textov je prirodzenou súčasťou jej kvalít, a napriek tomu neašpiruje stať sa ich dominantným cieľom.

      Spiritualitu obsahuje aj poézia Milana Rúfusa. V súvislosti s jeho tvorbou zaujme Milčákovo konštatovanie, že „ak by sme pripustili, že sa Rúfus predtým odmietnutý ideál socialistického človeka pokúša v priebehu svojej tvorby nahradiť ideálom jednoduchého vidiečana, či presnejšie sedliaka, mali by sme po skúsenosti s tzv. socialistickou dedinou, ktorú predsa len s istou obľubou tematizovala časť slovenskej literatúry, uvažovať i nad tým, či je tento ideál (pri najvyšších mravných nárokoch autora na človeka) vôbec udržateľný a či táto predstava definitívne nepatrí mýtickej minulosti“.

    Mýtus, ktorý stojí aj v názve monografie, je fenoménom s interdisciplinárnym presahom. Jeho interpretácia je kľúčovou časťou tejto práce a jej odkrytie ponecháme na čitateľa... Milčákova monografia odhaľuje zahalené. Neradi by sme obrali jej príjemcu o pôžitok zo spolupráce na tomto akte.

    Peter Mráz