Odkaz Pianistu: aby sa nezabudlo

  • Recenzované dielo

    Pianista
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Daniel Hevier ml.
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Melancholické tóny Nokturna cis mol sa niesli zničeným varšavským getom. Jeho autor Fryderyk Chopin zažil Varšavu v čase jej najväčšieho rozkvetu. Jeho interpret Władysław Szpilman zasa v čase jej najväčšieho úpadku.

    Vstávaj, je vojna! Udalosti v živote mladého poľského klaviristu Władysława Szpilmana nabrali rýchly spád a rýchle tempo nabral aj príbeh v jeho slávnych spomienkach. Pritom kniha Pianista, ktorá v poľskom origináli vyšla pod názvom Smrť mesta, mala veľmi zložitý osud. Ako v predslove spomína Szpilmanov syn Andrzej, ideológia ju zmrzačila a skrátila, najmä pre odhalenie kolaborovania sovietskych satelitov s nacistami. Na istý čas ju stiahli z verejného života a až po takmer piatich desaťročiach vyšla v pôvodnom znení. Symbolicky najprv v Nemecku, neskôr vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch amerických, kde sa stala bestsellerom. K jej spopularizovaniu a statusu ikonického diela o druhej svetovej vojne prispelo aj sfilmovanie režisérom Romanom Polanským s vynikajúcim Adrienom Brodym. Kým filmové spracovanie približuje pocity samoty v sugestívnych obrazoch, knižný román je v mnohých smeroch intímnym vnútorným monológom človeka, ktorý pociťoval silnú interakciu s tými, čo mu pomáhali, i s tými, čo sa usilovali o jeho život.

    K pochopeniu pohnútok autora pomôže aj komentár Andrzeja Szpilmana: „Domnievam sa, že ju písal predovšetkým pre seba, až potom pre čitateľské publikum – písanie mu pomáhalo spracovať otrasné zážitky z vojny, aby sa jeho hlava a srdce uvoľnili pre ďalší život.“ Tá absolútna bezmocnosť premenila dovtedy silné pulzujúce mesto na ruiny a z plnohodnotného života sa stalo prežívanie. Pre Szpilmana bolo písanie terapiou – chcel ňou zároveň povzbudiť zachránených, ktorí pociťovali hanbu za to, že ich blízki to šťastie nemali. Ide o viac, než sociologický fenomén, o viac, než „iba“ príbeh. Sú to dejiny. História strachu, smrti a bezcitnosti. Szpilman sa ukazuje ako vnímavý pozorovateľ. Jazyk, ktorý používa, je zdržanlivý, ale nechýba mu pozorovateľský cit. Namiesto prozaických filmových obrazov tu nachádzame jednoduché, no trefné postrehy.

    Neuveriteľný príbeh šťastných náhod v nešťastnej dobe napísal autor krátko po vojne a napriek sugestívnosti si zachováva určitý odstup. Nevťahuje čitateľa do problémov svojej rodiny, hoci často na jej členov intenzívne myslí, je skôr všadeprítomným pozorovateľom situácie vo varšavskom gete. Necítime zaslepený hnev, ani rozsievanie výčitiek na všetky strany. Namiesto náreku sa pod kožu zarýva tichý vzlyk utláčaných. Život pokračoval aj po tom, čo medzi Poliakmi a Nemcami narástla stena nenávisti. Musel. Ľudia potrebovali jesť, šatiť sa a v neľahkých časoch nestratili ani potrebu zabávať sa. Talentovaný klavirista videl jedinú možnosť, ako pomôcť svojej rodine – zarábal si ako salónny hudobník. Čím viac však v gete vznikalo zdanie slobodného života, tým bola situácia neznesiteľnejšia. Szpilman nepodľahol fatamorgáne, naopak, videl obraz geta takého, aké skutočne bolo. Prekvitalo v ňom udavačstvo, darilo sa čiernemu obchodu, ľudia odhaľovali svoje najtemnejšie stránky, také, aké v nich dokázali prebudiť len hraničné situácie. Napriek tomu – a to je nesmierne dôležité – aj v konfidentoch, kápoch či udavačoch videl obete.

    Atmosféra knihy je v permanentnom napätí, pokoj je len zdanlivý a čitateľa ubíja. Chvíľkový optimizmus prichádzajúci po informáciách o blížiacej sa pomoci zo strany spojencov sa razom stráca, bezmocnosť sa nakoniec mení na pudový boj o holý život s konštatovaním: nech sa stane, čo sa má stať. V tej chvíli je už klavirista bez hudby, rodiny, priateľov, bez jedla, vody, tepla a slobody – premenený na stĺp bezmocnosti. No vôľa prežiť je silnejšia.

    Dôležitým dodatkom Szpilmanovho príbehu sa stali priložené denníky kapitána Wehrmachtu Wilhelma Hosenfelda. Sú jednak dôkazom toho, že Nemci museli vedieť, čo sa dialo za hranicami ich krajiny, od pocitu hanby z kolektívnej viny ich zároveň zachránilo konanie podobných jedincov, akým bol Hosenfeld – teda takých, ktorí odmietali páchať vojnové zverstvá a často riskovali život, aby Židov ochránili. Ich hrdinské činy sa stali súčasťou povojnového dialógu, ktorý napokon mohol viesť k odpusteniu. Vrásky židovského národa nič nevyhladí, no napriek poníženiu, ktoré ľudia zažili, sú dôstojné. Nevolajú po pomste, iba naliehavo prosia, aby sa nezabudlo. Taký je aj odkaz Władysława Szpilmana a jeho knihy Pianista.
     
    Daniel Hevier ml.