Piata loď - Monika Kompaníková

  • Recenzované dielo

    Piata loď
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/26
  • Autor recenzie

    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Monika Kompaníková

    Piata loď

    Bratislava, Koloman Kertesz Bagala 2010. Ilustroval Svatopluk Mikyta

    Tretia kniha Moniky Kompaníkovej (1979), román Piata
    loď, nie je len o deťoch, hoci jej aktérmi sú naozaj deti, dokonca
    batoľatá. Je však rovnako o láske, smrti a iných podstatných
    veciach človeka, napríklad o rodine, ktorej suverenitu nahlodali
    generácie 20. storočia snami o novom poriadku sveta, totálnom
    oslobodení triedy či jednotlivca. Preto je Kompaníkovej
    román o babke, ktorá sa nechce dať volať babkou, o matke, ktorej
    sa protiví byť matkou, o dcére, ktorú deficit materinskosti
    zaženie do takej existenciálnej úzkosti, že je schopná hazardovať
    s osudom nepoškvrnených ľudských bytostí. Jeho postavy
    musia prekonať všetky normy, aby sa dostali k sebe, a výpovedi
    o nesmiernej opustenosti každého, kto zanedbal prirodzenú
    kultúru vzťahov, bez ohľadu na to, či je obeťou alebo strojcom.
    V takomto nasvietení je Kompaníkovej próza neopakovateľnou
    autenticitou, najmä keď do jej výbavy prirátame presné štylizácie,
    konkrétne videnie a neskutočnú jemnosť cítenia problematiky
    civilizácie, ktorú treba ochraňovať aj písaním, o hĺbkach
    a výškach jej ctižiadostí. Na prípadnú otázku, prečo sa autorka
    brodí po temných svetoch temných existencií, existuje zrejme
    jediná odpoveď: pretože jej písanie o deťoch je písaním o svete,
    ktorý im je od začiatku cudzí, pretože jej písanie o dospelých
    a ich prekliatiach je písaním, ktorému nechýba detská nevinnosť,
    lebo bez nej aj písanie stráca zmysel.
    Kompaníkovej román, založený na striedmom striedaní
    časových rovín a na jedinom rozprávačovi v prvej osobe, vnímame
    od začiatku do konca ako drámu. Jeho rozprávačským
    jadrom je príbeh dvanásťročnej Jarky, dcéry bez otca, s matkou
    traumatizovanou svojím predčasným materstvom a ambicióznou
    babkou traumatizovanou politickou emigráciou manžela.
    Príbeh ako vyšitý podľa zvykoslovia slovenskej prózy druhej
    polovice minulého storočia je tu však len sémantickým
    rámcom drámy, ktorá sa odohráva v samom rozprávaní. O jeho
    oslabenej úlohe svedčí viacero nedokončených motívov,
    ktoré by iné autorky s radosťou dokončili, ba urobili by z nich
    prvotný nástroj dramatickosti.
    Dramatickosť Kompaníkovej románu však spočíva v niečom
    inom: v takmer strojovom zvecňovaní pocitov opustenej
    hrdinky, v presnom zhmotňovaní snov i životnej skúsenosti
    dievčaťa vrhnutého do pekla najbezvýchodiskovejšej ľudskej
    samoty na bratislavskom proletárskom sídlisku, vo vnímaní
    sveta hrdinky snívajúcej o piatej lodi smerujúcej niekam mimo
    priestoru zdevastovaného inými ľudskými samotami a pochovaným
    kocúrikom, a napriek tomu tráviacej svoje najplnšie
    chvíle v samote zanedbanej záhrady medzi vinicami, zdedenej
    po ľahtikárskom dedovi. A práve táto najzmysluplnejšia záhrada
    sa stane najdramatickejšou zápletkou rozprávania, keď sa
    nedospelá hrdinka pokúsi zaľudniť jej básnický potenciál skutočnou
    človečinou a prinesie do nej pármesačné ľudské mláďatá,
    opustené matkou na železničnej stanici, z ktorej práve odchádzal
    vlak, a ona musela naň z neznámych dôvodov neodkladne
    nastúpiť. A nielen to: prinesie do nej aj neduživého prváka
    utekajúceho z domova pred prehnanou rodičovskou láskou,
    vyháňajúcou chlapca do rovnako neznesiteľnej samoty.
    Odvrhnutí a rebeli zrazu v opustenej záhrade naplnia jej osamotený
    život, porodia zvláštnu krásu s prazvláštnymi prísadami.
    Pocity a neradostné spomienky nedospelého dievčaťa tu
    napĺňajú príbeh, a nie naopak. S neomylnou presnosťou zachytené,
    s neomylnou istotou zvecnené do konkrétnych viet, neomylne
    hotových, ale zároveň čakajúcich na svoje pokračovanie:
    napätie a gradácia. Vecný pátos rozprávania premenený na
    neúprosný epický tok. To sa v tejto próze naozaj stalo a je to
    malý zázrak. Čo sa v tejto pasáži vyslovilo o deťoch a ich sémantike
    pre život, sa v takejto rýdzosti nepodarilo vari v nijakej
    slovenskej próze. Kompaníkovú väčšmi zaujíma detská
    koncepcia východiska z ľudskej samoty než nejaká príbehová
    katarzia. Podľa nej je šťastie možné a všetky tie zlyhané existencie
    sa v porovnaní s mravným, ale hlavne estetickým vypätím
    rozprávačky splývajúcej s hlavnou hrdinkou zdajú malicherné
    a najmä odpustiteľné. Nejde však o nijaký generálny
    pardon, ide o náznak východiska, o načrtnutie svojskej koncepcie
    filozofovania i o zmysluplný pokus o obrodenie literatúry.
    Alexander Halvoník

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013