Podoby skrytého sveta

  • Recenzované dielo

    Neviditeľné mestá
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Autor recenzie

    František Hruška
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Na jednom z portrétov Itala Calvina mu autor prikreslil čertove rožky ako symbol jeho nepokojného a zvedavého ducha, ktorý nenechá svojich čitateľov na pokoji a stále ich provokuje novými otázkami a nápadmi. Po druhej svetovej vojne sa v talianskej literatúre ustálil kánon sociálne a ideologicky orientovaného realizmu, no viacerí autori hľadali nové cesty, ktoré by literatúru priblížili k tomu, čo sa dialo v ostatnom svete. Calvino bol jeden z nich.

    Uvedomoval si, že vo svete slov sa veci dejú podľa zákonov fantázie, ktoré nemusia rešpektovať pravidlá sociálnej a fyzickej skutočnosti okolo nás. Priťahoval ho svet rozprávok a neskutočných príbehov, ako editor pripravil vydanie Talianskych rozprávok a napísal tri historicko-fantastické knižky o možných spôsoboch, ako sa môže realizovať ľudská bytosť: Rozpolený vikomt, Stromový barón a Nejestvujúci rytier.

    V 60. a 70. rokoch minulého storočia sa v Taliansku, ale aj v ostatnom svete, teoretické úvahy o literatúre inšpirovali výsledkami skúmania v semiotike a štrukturalizme. Calvino sa do tohto diania zapojil teoretickými príspevkami i literárnymi dielami. Pri skúmaní znakovej povahy umeleckého textu sa analyzujú všetky zložky literárnej komunikácie, autor, dielo, čitateľ a interpretačný kód. Postupne sa pozornosť, aj v Calvinovom prípade, sústredila na čitateľa a na jeho podiel pri aktualizácii napísaného textu. Najvýraznejším príkladom takejto Calvinovej orientácie je román Keď cestujúci jednej zimnej noci..., kde sa hľadá pôvodný text, jeho autor i čitateľ. Do tejto línie zapadá aj súbor krátkych textov, ktoré potom vydal pod názvom Neviditeľné mestá.
     
    Čítať ich treba ako zbierku básní
    Písal ich postupne, často s veľkými prestávka­mi, inšpiráciu čerpal z rôznych zdrojov a keď Neviditeľné mestá vydal, napísal o nich aj nie­koľko článkov. Celkom v súlade s jeho účinko­vaním v literatúre, ktoré nikdy jednoznačne nečlenil na písanie beletrie, esejí či teoretických príspevkov do novín alebo na konferencie. Knihu si predstavoval ako priestor, do ktorého by mal mať človek možnosť vojsť, pochodiť si po ňom, azda sa aj stratiť, no po čase by mal nájsť východ, alebo aj viac, mal by dostať možnosť urobiť si cestu von. Pripúšťal, že jeho zbierku treba čítať podobne ako zbierku básní, esejí alebo aspoň poviedok, ale keďže bol presvedčený o tom, že každá kniha, nielen román, musí mať svoju stavbu, začiatok a koniec, a že sa v nej musí dať odhaliť zápletka, príbeh, rozuzlenie, hľadal pre svoje postrehy zjednocujúci model a našiel ho v archetypálnom modeli rozprávania Marca Pola o ceste do Číny. Benátsky kupec referuje Veľkému Chánovi o tom, čo videl počas svojich ciest po jeho ríši. Nie je to však jednostranné informovanie, ale dialóg medzi panovníkom a cestovateľom, pričom základnou metaforou, pomocou ktorej odvíjajú svoje úvahy, je mesto.

    Mesto je predovšetkým príležitosť na zamyslenie. Ako v prípade Zory, ktorá má tú zvláštnu vlastnosť, že človeku utkvie v pamäti bod po bode a hoci sa už nedá navštíviť, lebo sa rozpadla a zanikla, nevytratí sa z pamäti, lebo toto mesto „je ako prázdny rám, mriežka, a do jej jednotlivých okienok si každý môže zasadiť to, čo si chce zapamätať: mená významných dejateľov, cnosti, čísla, zoznamy rastlín a kameňov, dátumy bitiek, súhvezdia, citáty z prejavu“. Keď si spomenieme, akú dôležitosť prisudzovali štrukturalisti modelom poznania, neprekvapí nás veta, že „najmúdrejší ľudia na svete sú tí, ktorí spamäti poznajú Zoru“.
     
    Vízia, z ktorej sme sa nepoučili
    Svoju zbierku reflexií Calvino bral aj ako „poslednú ľúbostnú skladbu na mestá vo chvíli, keď je stále ťažšie žiť v nich ako mestách“. Hovorí o tom Oktávia, mesto-pavučina. Visí nad hlbokou priepasťou, zavesená na lanách a reťaziach. Základňu mesta tvorí sieť, po ktorej sa možno premiestňovať, a zároveň slúži ako opora. „Život obyvateľov Oktávie visiaci nad priepasťou je menej neistý ako život v iných mestách. Vedia totiž, že väčšiu záťaž sieť neunesie.“ My sieť napíname stále viac. Neviditeľné mestá vyšli v roku 1972 – Mexiko vtedy malo 4,5 milióna obyvateľov. V roku 2000, keď sa knižka objavila v slovenskom preklade, to bolo 15,6 milióna obyvateľov a v roku 2016 v čase vydania v Artfore až 21,3 milióna. Podobne rástli aj ostatné svetové metropoly a počínali si pritom ako obyvatelia Leónie, lebo „blahobyt Leónie sa väčšmi než predmetmi deň čo deň vyrábanými, predávanými, kupovanými meria predmetmi, čo sa deň čo deň vyhadzujú, aby urobili miesto novým“.

    Vydanie Neviditeľných miest z roku 2016 venuje veľkú pozornosť všetkým stránkam knihy, počnúc výberom papiera, typom písma, prebalom a ilustráciami. Vďaka skúsenému prekladateľovi Stanislavovi Vallovi, „ktorý od roku 1991 pracuje v diplomatických službách a z času na čas preloží niečo z taliančiny“, s prispením ilustrácií Daniely Olejníkovej a práce vydavateľstva Artforum sa dostala do rúk slovenských čitateľov naozaj pekná knižka, ktorú sa oplatí kúpiť i darovať.
     
    František Hruška