Skeptické vízie doby v neošúchanom žánrovom ruchu

  • Recenzované dielo

    Som Paula
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Ivana Taranenková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Hoci Michal Havran ani Ondrej Štefánik nie sú v súčasnej slovenskej próze žiadnymi nováčikmi, nepatria ani k autorom začleneným do epicentra domácej intenzívnej literárnej prevádzky. Túto situovanosť mimo hlavný prúd môžeme považovať za jeden z charakteristických momentov ich písania. Vo svojich aktuálnych románoch – AnalfabetSom Paula – sa neuspokojujú s diapazónom tém a postupov prítomných v súčasnej slovenskej próze a obaja siahajú po žánrových postupoch pôsobiacich v aktuálnom domácom kontexte netradične.

    Tieto žánrové postupy sa stávajú východiskom pre to, aby dôverne známy svet, našu aktuálnu realitu, kontaminovali prvkami fantaskna a transformovali ju na svojskú podobu minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Michal Havran využíva, a to až na hranu exploatácie, žánrovú štruktúru iniciačného a frenetického románu, aby prostredníctvom mystického príbehu o záhadnom rukopise podal deziluzívnu správu o tejto krajine a jej zatratenom hlavnom meste. Ondrej Štefánik zasa mixuje svoj psychologický román o rozpade vzťahov postupmi sci-fi a píše, ako vo svojom texte formuluje, „rodinnú dystópiu“. Prvý z autorov sa obracia k minulosti, aby vytvoril alternatívne dejiny s apokalyptickou koncovkou, a druhý dovádza podobu súčasnej doby ovládanej sociálnymi sieťami a pseudokomunikáciou do akejsi futuristickej vízie „hyperreality“.

    Havranovi hrdinovia chcú rekonštrukciou zabudnutého jazyka preniknúť k podstate sveta a tvoriť ho ako Boh, pričom sa konfrontujú s pochmúrnou realitou našskej ponovembrovej spoločenskej tranzície. Štefánikovi protagonisti – frustrovaná žena v najlepších rokoch a úspešný marketingový pracovník, ktorý chce byť spisovateľom – túžia „diať sa“, vrátiť sa k tomu, čo je „naozaj“. Obaja autori nechávajú svoje postavy realizovať ich zámer prostredníctvom vykoľajenia sa z toho, čo je „normálne“.

    Frenetizmus na Dunaji
    Román Michala Havrana Analfabet predstavuje prienik niekoľkých románových typov – generačný a spoločenský román sa tu napája na štruktúru iniciačného a frenetického románu, ktoré sa v kontexte európskej literatúry etablovali v 19. storočí. Udalosti ponovembrového diania tu rámcujú rozprávanie o záhadnej knihe schopnej transformovať stvorený svet, tajných spoločnostiach a záhadných vraždách.

    Dej prózy je umiestnený do „novej“ doby, éry spoločenskej transformácie, do momentu, keď spoločenská energia uvoľnená pádom jedného spoločenského zriadenia definitívne stráca konštruktívny charakter a vedie k nivelizácii hodnôt minulosti a prítomnosti. Nie je to žiadny víťazný príbeh o úspešnej transformácii. Motivácia ľudí po lepšom živote, ktorá viedla k zmene režimu, nie je vonkoncom ušľachtilá. Nie je to túžba po slobode a duchovných hodnotách, ale po materiálnom blahu, po možnosti participovať na konzumnom kolobehu. Skeptickému prehodnoteniu tu podliehajú i tie „vyššie“ hodnoty a spiritualita – stávajú sa predmetom kšeftovania a podvodov, pôsobia ako falošný idol bezradných ľudí túžiacich dať svojmu životu zmysel a potvrdiť svoje ego.

    Symbolom tejto spoločenskej duchovnej vyprahnutosti, doby bez vízie, sa stáva hlavné mesto Slovenska. Román Analfabet je totiž okrem generačného obrazu aj pamfletom o Bratislave, nenávistným vyznaním rodnému mestu, ktoré nechce a ani nemôže naplniť svoj potenciál. Úsilie nájsť jej tajomstvá, „skrytú identitu“, urobiť z nej miesto zasvätenia, končia v poznaní, že Bratislava je mesto-omyl, mesto v závetrí dejín bez ambície byť pre svojich obyvateľom priestorom, s ktorým sa možno emocionálne stotožniť. Symptóm tejto nezavŕšenosti mesta, jeho provizórnosti, tu reprezentujú rozkopané chodby metra pod historickým centrom, ktoré sa stávajú východiskom pre jednu z fantaskných línií románu.

    Spoločnosť ovládaná úspešnými predátormi, kde „stratené existencie“, neschopné sa aklimatizovať na nové pomery, len prežívajú, Bratislava plná mafiánov, prostitútok, feťákov, pofidérnych existencií, „obchodníkov s dažďom“ a šarlatánov, Slovensko plné agresívnych a primitívnych obyvateľov v mnohom pripomenie prózy Petra Pišťanka, Máriusa Kopcsaya, ale aj Jany Beňovej, prípadne román Naďa má čas Viliama Klimáčka, a to konkrétne pokusom dodať Bratislave akýsi fantaskný rozmer a ukázať jej alternatívne dejiny v spojení s kritickým glosovaním aktuálnych spoločenských problémov.

    Vnímať román Analfabet však len ako variáciu na Pišťanka s pridanou, „ezoterickou hodnotou“ by nebolo adekvátne. To, čo dodáva Havranovmu textu na špecifickosti a vlastne na originalite, je napĺňanie štruktúr románu zasvätenia. Nachádzame tu sujetotvorné postavy charakterizujúce tento žáner – adepta iniciácie, ktorým je postava Michala, a niekoľko nedôveryhodných zasvätiteľov – Kalmana a Dworkina, ako aj pochybnú „pannu“ Martu. Máme tu zlovestného kňaza, strážcu kozmogonického tajomstva, člena sekty, „slobodného pána Rochátscheka“ a napokon je tu tajomstvo, do ktorého chcú postavy preniknúť.

    Havran však neakceptuje „vznešenosť“, ktorú mu toto žánrové východisko predurčuje. Zasvätenie je prestúpené znesvätením a modifikované profánnosťou. Pokus preniknúť z pochmúrnej každodennosti k vyšším sféram nekončí uspokojivo, ale zlyhaním, rozčarovaním a skepsou.

    Prvky iniciačného románu však nepredstavujú jediný moment, ktorý spája román Analfabet s literárnou tradíciou. Okrem nich tu nachádzame výrazné vlastnosti literárneho frenetizmu, ktorý sa v prvých desaťročiach 19. storočia prejavoval vo francúzskej literatúre a tvoril súčasť romantického umeleckého gesta. Vychádzal z dobovo exponovaného gotického románu či „čierneho romantizmu“ (jeho základným dielom je román Julesa Janina Mŕtvy osol a gilotinovaná žena z roku 1827) a do veľkej miery podnietil a inšpiroval mnohé texty literárnej moderny. Práve toto frenetické ladenie Havranovho románu spôsobuje aj excesívnosť, manierizmus a heterogénnosť jeho štýlu a motivuje kopenie scén drsnej sexuality, morbidity, mučenia a vrážd, ich prepojenie s extravagantnými religióznymi a kozmogonickými traktátmi. Rovnako na tento typ literatúry môžu odkazovať toposy podzemných chodieb, konšpirácií, rúhania, ale aj prvky irónie a mystifikácie. Práve tu by sme mohli nájsť pôvod naliehavého až hysterického rozprávania – frenetická literatúra sa zvykne charakterizovať ako „diskurz výkrikov“. A aj Havranov frenetizmus a s ním súvisiaca skeptická vízia súčasnosti, tak ako v ére rodiaceho sa romantizmu, vyvierajú z dejinného momentu krachu jednotného obrazu sveta a spochybnenia všetkých hodnôt.

    Prízrak „najhlbšieho vnútra“
    Základná situácia životov dvoch protagonistov Štefánikovho románu Som Paula – titulnej hrdinky a bezmenného spisovateľa – v mnohom pripomenie animovaný film pre dospelých amerického režiséra Charlieho Kaufmana Anomalisa (2015), ktorého hlavný hrdina, úspešný motivačný tréner, trpí psychickou poruchou, pre ktorú ľudí zo svojho okolia, vrátane tých najbližších, vníma ako stále tú istú tvár staršieho muža, prehovárajúcu rovnakým hlasom. Táto porucha má za následok jeho úplné „odpojenie sa“ od sveta a striedajúcu sa ľahostajnosť a podráždenie voči všetkým. Jediný moment vytrhnutia z tohto stavu predstavuje stretnutie s mladou ženou, ktorú vníma ako jedinečnú bytosť. Je to však len na chvíľu, kým aj ona nepodľahne protagonistovmu nivelizujúcemu pohľadu na svet.

    Takýto životný stav spolu so skepsou k možnosti o autentické spojenie sa s druhým, ako aj k možnosti preniknúť k sebe, sú prítomné i v Štefánikovom príbehu. Aj jeho postavy existujú v akomsi nezúčastnenom moduse. Ľudia im pripadajú rovnakí, fádni a strojení, vzťahy zmechanizované. Uvedomujú si, že z ich životov niečo podstatné uniká, že sa stratili sami sebe.

    Autor ukazuje svojich hrdinov v situácii životnej krízy, ktorú riešia prekročením kolobehu každodenného života. Neuroticky narúšajú normované, dôveryhodného zmyslu zbavené štandardy medziľudských vzťahov. Paula i „spisovateľ“ sa postupne zbavujú svojich emocionálnych väzieb na partnerov či prácu, a skúšajú byť „naozaj“. Uchyľujú sa k výstrednému správaniu, zakúšajú letmé momenty oslobodenia v negácii doterajšieho spôsobu fungovania. „Byť nepotrebná je oslobodzujúce,“ (s. 150) konštatuje napríklad Paula v momente, keď vyhodí muža z bytu a pre svoje výstredné správanie príde o prácu.

    Možnosti plnohodnotného ľudského kontaktu napokon nájdu jeden v druhom, vo vzájomných stretnutiach, ale podobne, ako v prípade hrdinu Kaufmanovho filmu, je to len na chvíľu, pretože pod tlakom doby i vzťahy podliehajú imperatívu neustálej „aktualizácie“. Vzniká otázka, či túžba po autentickej existencii nie je len akýmsi nerealizovateľným prízrakom, či snaha hrdinov preniknúť do svojho „najhlbšieho vnútra“ nie je len ďalším prejavom bezbrehého narcizmu súčasnosti. Štefánikov futuristický záver románu, v ktorom moderné komunikačné technológie ovládnu i najskrytejšie úrovne ľudského vedomia, túto skepsu len potvrdzuje.

    Dobre už bolo
    Spoločnou témou oboch románov sa stáva túžba odhaliť to podstatné, pravdivé, preniknúť k skrytému zmyslu či už sveta alebo seba. Vízia sveta, ktorú nám ich autori prezentujú, je však mizantropická a skeptická. Túžba ich hrdinov po autenticite a skrytej pravde je iluzórna či v lepšom prípade prchavá. A keďže najvľúdnejšie momenty života Havranových postáv sú spojené s minulosťou a Štefánikove v nej hľadajú a možno nachádzajú únik z bezobsažnej prítomnosti a skľučujúcej budúcnosti, pridáva sa k dezilúzii a skepse nostalgický tón, ktorý nenápadne vyjadruje presvedčenie, že dobre už bolo.

    Ivana Taranenková