Slávik

  • Recenzované dielo

    Slávik
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Autor recenzie

    Marián Gazdík
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Už na obálke románu úspešnej americkej autorky bestsellerov Kristin Hannah je uvedená zaujímavá myšlienka: „V láske zistíme, kým by sme naozaj chceli byť, vo vojne, kým naozaj sme.“ Zdá sa, že táto všeobecne uznávaná maxima sa potvrdzuje aj v hodnotenom historickom románe venovanom osudu neznámych ženských hrdiniek vo Francúzsku okupovanom fašistickým Nemeckom počas druhej svetovej vojny.

    Autorka sa vo svojom románe sústredila na osudy dvoch sestier, Vianne a Isabelle Rossignolových, ktoré sa snažia vyrovnávať a naprávať krivdy páchané okupantmi. Každá to robí podľa vlastných povahových dispozícií. Mladšia Isabelle sa nechce prispôsobovať prísnym nariadeniam okupačných orgánov, zapojí sa do hnutia odporu a čoskoro odíde do Paríža. Tu príde na myšlienku prevádzať spojeneckých letcov cez Pyreneje do Španielska. Spolu s ďalšími prevádzačmi vybuduje ilegálnu sieť a zachráni vyše stovku letcov, ktorých dostane do Anglicka. Isabelle dostane ako agentka krycie meno Slávik (preklad priezviska Rossignol vo francúzštine). Jej postava je založená na konkrétnej historickej osobnosti – devätnásťročnej Belgičanke Andrée de Jongh, ktorá zachránila mnoho pilotov rovnakým prechodom cez hory ako v knihe. Staršia sestra Vianne Mauriacová je vydatá, má malú dcérku a jej manžel Antoine sa ako vojak dostáva do zajatia v Nemecku. Vianne vyhľadáva a odvádza do bezpečnej skrýše v kláštore deti židovských rodičov ešte skôr, ako si po ne prídu nemeckí vojaci či francúzski kolaboranti. Takto sa jej podarí zachrániť devätnásť detí a odovzdať ich rodičom alebo ostatným príbuzným.

    Zvolená optika autorky je veľmi prínosná, lebo pomáha narúšať klišé o druhej svetovej vojne, keď sa spomínajú len príklady hrdinstva vojakov bojujúcich na rôznych frontoch proti fašistickým silám, prípadne partizánov, ktorí bojom proti armáde či narúšaním dopravnej infraštruktúry sťažovali presun vojsk a výzbroje v týchto krajinách. Román ukazuje aj na postave Isabelle, spurnej, niekedy ľahkomyseľnej, ale hlavne tvrdohlavej a hrdej mladej ženy, že to často boli ženy, bez ktorých pomoci a účasti by nijaké partizánske hnutie odporu proti fašizmu nemohlo byť úspešné. V románe je to zdôraznené aj pohŕdavým postojom otca sestier Juliena či milenca Isabelle Gaëtana k jej rozhodnutiu bojovať proti nacistickým okupantom.

    Odborná kritika ako aj priaznivci románu kladne hodnotia napínavosť diela, ale i majstrovstvo v evokovaní atmosféry aj dejovo vypätých scén. Ako príklad by som vyzdvihol veľmi účinný opis emocionálnej scény nemeckého bombardovania francúzskych utečencov: „Svet sa scvrkol, zostali iba zvuky: guľometné ra-ta-ta, tlkot jej srdca, výkriky ľudí. Guľky vyhrýzali pásy z trávy, ľudia kričali a vrieskali. Isabelle videla ženu, ktorá ako handrová bábika vyletela do vzduchu a vzápätí ju šmarilo o zem“ (s. 51).

    Silným prvkom románu je jeho formálna stránka. Rozprávačské pásma oboch sestier paralelne prebiehajú celým dielom a sú rámcované spomínaním jednej z nich. Tá sa na začiatku románu sťahuje do domova pre seniorov, ale dostane tiež pozvánku na stretnutie bývalých prevádzačov a ich príbuzných pri príležitosti výročia konca vojny. Autorka aj týmto spôsobom zaujímavo zvýšila atraktívnosť diela.

    Popri nesporných kladoch má román aj jeden veľký zápor, a tým je silný sklon využívať melodramatické sentimentálne motívy. Prozaička sa vybudovaním príbehu a úpornou snahou dojímať čitateľov dostáva nebezpečne blízko ku klišé telenoviel a dielam tzv. červenej knižnice. V úvode románu venovala pomerne rozsiahly priestor detstvu a dospievaniu oboch hrdiniek, ktorých sa otec po smrti manželky zriekol a dal ich do starostlivosti pestúnky. Tento motív silne pripomína známe Dickensove melodramatické opisy ťažkého detstva, napríklad v románoch Oliver Twist či David Copperfield. Myslím, že v tomto diele to nebolo epicky nevyhnutné a na pochopenie vzťahu oboch sestier k otcovi stačilo ich dospievanie len načrtnúť. Autorka by tým ušetrila na rozsahu. Podobne „telenovelistické“ vyznenie má aj vzťah milencov Isabelle a Gaëtana. Na začiatku sa úplne odcudzia, aby napokon našli cestu k sebe a opäť sa zaľúbili. Z estetického hľadiska nie je problémom vývin ich vzťahu. Vysokú úroveň prózy znižujú len ošúchané klišé, ako napríklad v scéne ich opätovného stretnutia: „Nezáležalo na tom, že bola zlomená, nepekná a chorá. Ľúbil ju a ona ľúbila jeho. Celý život čakala... aby ju ľudia milovali. Teraz však spoznala, na čom skutočne záleží. Spoznala lásku a požehnanie.“ (s. 434).

    Napriek tejto kritike musím uznať, že v románe nájdeme takéto miesta len občas. Človek na to však rád zabudne pri vnímaní kongeniálneho a veľmi citlivého prekladu Evy Budjačovej. Prekladateľka si poradila s náročnou syntaxou originálu a mnohými reáliami francúzskej krajiny. Niekedy som však mal pocit, že to prekladateľka preháňa (výraz Arc de Triomphe nepreložila ako Víťazný oblúk, ale ako Eiffelova veža). V jej preklade sa nachádzajú aj celé vety vo francúzštine. Čitateľ bez znalosti jazyka tak môže mať problém. Miestami sa nájdu i problematickejšie pasáže. Keď pominieme štylistické chyby: „na menovke, ktorú držím v mojej ruke“ (v akej inej by ju postava držala?, s. 440), tak sporné miesto predstavuje aj výraz „zrakový kontakt“ (s. 139) – je neprirodzený a dal by som prednosť výrazu „očný kontakt“. No toto sú len drobnosti. V prevažnej väčšine znie preklad prirodzene, ľahko a na vysokej úrovni vyjadruje aj náročné miesta originálu.

    Napínavý historický román s témou holokaustu Slávik odporúčam všetkým. Dnes, keď’ ožívajú v istých skupinách obyvateľstva rasistické a xenofóbne nálady, je takáto literatúra veľmi potrebná na to, aby si každý uvedomil, že podobné názory vedú do záhuby.

    Marián Gazdík