Vyhľadávanie
Rozhovor s básnikom, prozaikom, publicistom a prekladateľom Mariánom Hatalom
Jitka Rožňová
Literatúra je preňho hrou. Sofistikovanou, autentickou hrou, v ktorej sa nestráca zmysel. Práve naopak, preniká na povrch, zhmotňuje sa vo veršoch, v príbehoch – v slovách. Marián Hatala to s nimi vie. A presviedča o tom aj vo svojej najnovšej knihe – zbierke fejtónov Sviatočne obyčajné dni.
Autorsky sa prezentujete v rôznych lyrických, epických i publicistických žánroch – píšete básne, aforizmy, poviedky, recenzie, eseje i fejtóny. Cítite sa rovnako doma v každom z nich, alebo vás zavše ovládne pocit akejsi rozpoltenosti?
Ja sa cítim doma v každom žánri. A ako na príjemnej, primerane dlhej návšteve, ktorá mne prospieva a žánru hádam neubližuje. Ak však nadobudnem dojem, že sa ma môj hostiteľ nasýtil, alebo ak hrozí, že by som sa mu mohol zunovať, priateľsky sa rozlúčim a idem na ďalšiu návštevu. Takto samopašne prebieham od žánru k žánru. Podľa toho, ako sa mi v ňom práve darí či nedarí. Keby som bol jednodomý autor, určite by som si niekedy zúfal a šľak by ma triafal pred dlhodobo čistou alebo nenáležite popísanou stranou wordového dokumentu. Ja však mám záložný plán B, C, D, E... Skrátka, mne sa môže nedariť ako chce, nevyplývajú z toho pre mňa žiadne trúchlivé chvíle a už vôbec nie dramatické obdobia.
Na pomedzí dvoch žánrov osciluje aj vaša (zatiaľ) posledná kniha – zbierka fejtónov Sviatočne obyčajné dni (2020), kde fejtónový „skelet“ vypĺňate mikropríbehmi z každodenného života, poetickými medzihrami, citátmi a parafrázami obľúbených autorov...
Sviatočne obyčajné dni sú sčasti literárnou montážou, mozaikou, hrou s motívmi, s citátmi z obľúbenej lektúry, so situáciami a s epizódami, ktoré sa buď stali, alebo som si ich vymyslel, aby sa stali. Zjednodušene povedané – tie malé príhody a príbehy som trochu prekrúcal a uvádzal do rôznych súvislostí, vzťahov i kontextov. A tak vznikli ďalšie možnosti, príčiny a podmienky nových skutočností, mnoho ráz odvodených z pocitu, že my ľudia si hovieme v márnotratnej nadradenosti a čoraz väčšmi sa vzďaľujeme od zákonov a pravidiel, vďaka ktorým tento Svet vôbec ešte existuje. Naše pechorenie a pachtenie v ňom je smiešne i tristné. Pre mňa to znamená jedným okom sa smiať a v druhom oku občas slzu... potlačiť. Chcel som, aby práve takýto pohľad bol poznávacím znakom mojej novej knihy, nech už je jej žánrová príslušnosť akákoľvek.
Joe Palaščák o vás píše: „Hatala robí slovám schválnosti.“, Dušan Dušek zasa: „Mariánovo písmo má sklon k životu.“ Oba tieto momenty – schválnosti i prirodzená životaschopnosť a živelnosť v textoch – prechádzajú celou vašou tvorbou (spomeňme napr. zbierku nonsensovej poézie Dva vorvane na dne vane z roku 2019). Kde sa u vás berie tá neutíchajúca inklinácia k sofistikovanej hre so slovom?
Možno v neochote prijímať veci a javy v živote ako čosi nemenné a navždy dané. Mne takéto prívlastky pripomínajú komunisticky sivú farbu a všetky jej dobové odtiene. Obľubujem pestrosť a invenčnosť, a hoci mám zmysel pre neškodné starosvetské cnosti, v podstate som konzervatívny trkvas, ktorý nesmie prísť o svoje každodenné stereotypy a rituály. K spomínanej pestrosti a invenčnosti patrí aj schopnosť improvizovať – ďaleko od hlučného davu viet, napísaných ako predloha, bez ktorej rečník dostane horko-ťažko zo seba „Dobrý večer, milé dámy a vážení páni“. Ale ktovie, možno tá moja sústredenosť na hru, tá zaujatosť slovesnou zábavou súvisí s poznaním, že deti, ktoré sa hrajú, nemôžu ublížiť.
O tvojej záľube v slovných hrách svedčí aj zbierka básní Neni dňa, aby sis ani neťukel (2019) s pôvabnými ilustráciami Jara Jeleneka, ktorú ste napísali v rodnom holíčskom nárečí. Ako „holíčska poetika“ ovplyvňovala vaše básnické uvažovanie, v čom bola iná oproti básňam písaným v spisovnej slovenčine?
Moja rodná reč je väčšmi pomoravským variantom záhoráčtiny, než záhoráčtinou, ako ju poznáme z Malaciek. Vďaka úrodnej lexike a množstvu fonických zvláštností má bližšie k brnianskemu hantecu i k viedenskej nemčine, než k slovenčine, ktorú plnokrvný Holíčan považuje za neohybnú. Ja som sa usiloval čo najviac čerpať zo zemitosti a zvláštnej emocionality svojho nárečia, no občas sa ukázalo, že takáto expresivita niektorým motívom škodí, nuž som od „prekladov“ upustil. V knihe je však dostatok viazaných i voľných veršov s výraznou spevnosťou, melodickosťou, hoci na niekoho možno pôsobí ako nezrozumiteľná zadŕhavosť tvrdých spoluhlások. Navyše, s ortografickými pravidlami, ktoré som si sám stanovil, keďže tie všeobecné sa nestihli ustáliť, lebo u nás sa v nárečiach publikuje málo. Prosto, „ťukal sem s vypjatú hruďú do teho mizeráckého konzula, s pocitem, že to bude kór dobrá báseň, a s práznú gebulú v prázných dlaňách sem nakŕkal na mezery mezi slovama...“
V literatúre ste dlhodobo prítomný nielen ako autor, ale aj prekladateľ z nemčiny. Slovenským čitateľom ste už priblížili diela literátov ako R. D. Brinkmann, R. Kunze, E. Fried, I. Schulze, R. Schami, F. Saul a ďalší. V posledných rokoch sa prekladateľsky opakovanie vraciate k Hermannovi Hessemu. Prečo?
Je v tom osudovosť i prekladateľská trúfanlivosť. Osudovosťou mám na mysli svoje prvé stretnutie s vydavateľom Petrom Chalupom, ktorý si nadovšetko cení Hesseho dielo. Má ho vo veľkej úcte a autorovi ju preukazuje ďalším vydávaním jeho kníh. A tak prvou ponukou, ktorú som prijal, a to s pocitom úzkostnej zodpovednosti, bol preklad básní do knihy Stepný vlk. Neskôr som už prijímal „pod žánrovým obojím“, čiže prekladal som verše i prozaické fragmenty zo spisovateľovej pozostalosti a verzie rukopisov. Kníh pozvoľna pribúdalo (Hermann Lauscher, Cesta do Orientu, Knulp, Hesseho ženy, Gertrúda) a bude pribúdať. Už prekladám novelu Klein und Wagner. Módne povedané: je to výzva. Presnejšie vyjadrené: ochota a odvaha dobrovoľne sa pomeriavať s takou bohatou lexikou a prísnou, zložitou syntaxou, s takou dôslednou slabičnosťou veršov. V mojom prípade ide – veď nie som neomylný prekladateľ – aj o postupné zdvíhanie pomyselných latiek umeleckého prekladu, hoci „len“ o centimetre a ešte k tomu na dlhých tratiach. A – samozrejme, uvedomujem si, že výsledku môže prospieť aj istá dávka prekladateľovej empatie, jeho kontrolovanej pripravenosti stať sa počas onoho transpozičného aktu súčasťou Hesseho sveta, ktorý bol plný osamenia, neistôt, pochybností, obsesií a neuróz. Aby som už toľko nekrúžil okolo tvojej otázky: je to krásna drina.
Popri preklade novely Klein und Wagner pracujete aj na novej knihe pre deti. Od vydania vašich Kratochvíľ (pre väčšie deti a menších dospelých, 2010) a Spovede záškoláka (2014) ubehol nejaký ten čas. Ako sa vám opätovne nadväzoval kontakt s detským čitateľom?
Ten kontakt sa neprerušil, ja sa totiž rád zúčastňujem na podujatiach venovaných detským čitateľom. Pred Vianocami som sa prostredníctvom zoomu stretol s dvoma triedami Základnej umeleckej školy Jána Albrechta a bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Okrem toho stále obrábam nielen políčko poézie tradičného chápania, ale i roľu (ako latifundista!) zvanú poézia nonsensu. A k tej majú geneticky blízko ctitelia limerikov, no aj expresionisti, dadaisti, surrealisti... najmä však deti, ktorým sú ukradnuté všetky izmy, schémy a korzety. To, o čo nám ide, je oslobodzujúci proces hry, ktorá vo svojej písanej, akustickej a vizualizovanej podobe uvoľňuje energiu paradoxného, absurdného a humorného. Proti sémantickým a syntaktickým vykĺbeniam sotva možno niečo namietať, ak nepodliehajú exhibicionizmu, samoúčelnosti či nihilizmu. To, že „vymknuta ze svých kloubů doba šílí,“ je iná vec...
Téma novej detskej knihy je trochu netradičná, čo naznačuje aj jej pracovný názov: Môj priateľ Futbal. Hoci – ako konštatoval Bertold Brecht – futbal je „najplodnejšia forma umenia 20. storočia“... Akú rolu naplní vo vašom príbehu?
A napríklad Peter Handke kedysi písal o Úzkosti brankára pri penalte! Obávam sa, že futbal a šport onezdravel. Je v ňom priveľa nevraživého až nepriateľského súperenia. Športovci sa stávajú strojmi na sériovú výrobu víťazstiev a futbalové hviezdy majú „trhovú hodnotu“, ktorá sa denne prepiera v médiách a šermuje sa s ňou na prestupovom trhu. To znie prinajmenšom negustiózne. Protagonistom môjho rozpísaného príbehu je chlapec, ktorý spozná futbalové prostredie zblízka, no napokon získa od neho odstup a v zlomovej situácii si uvedomí, že v živote je okrem futbalu ešte mnoho iných krásnych i užitočnejších vecí, napríklad priateľstvo. A začne si ich väčšmi všímať, majúc na pamäti poučenia od svojho originálneho trénera: 1. Prehier má byť toľko, aby ťa posilnili. Nie toľko, aby si si na ne zvykol. 2. Dva body za mizerný výkon sú menej, než nula bodov za oku lahodiacu hru. Z dobre informovaných kruhov sa šíri vraj zaručene pravdivá informácia, že by som mal prekladať poviedku Horský krištáľ od Adalberta Stiftera, ale i rozprávku, ktorú po nemecky napísal náš majstrovský mím Milan Sládek.
Marián Hatala (1958)
Za uplynulé tri desaťročia vydal 20 autorských kníh a 13 knižných prekladov z nemčiny. Najnovšie mu vyšli vo vydavateľstve Petrus básnické zbierky Dva vorvane na dne vane (2019) a Neni dňa, aby sis ani neťukel (2019), zbierka fejtónov Sviatočne obyčajné dni (2020) a preklad románu Hermanna Hesseho Gertrúda (2020). Je členom najväčšej rakúskej spisovateľskej organizácie Grazer Autorenversammlung a aktívne sa podieľa na popularizácii rakúskych, nemeckých a švajčiarskych básnikov a prozaikov na Slovensku.
Zdroj foto: archív M. H.
Jitka Rožňová (1976)
Poetka, prekladateľka, VŠ pedagogička. Vyučuje na Katedre žurnalistiky FF UKF v Nitre. Je laureátkou niekoľkých ocenení za preklad z maďarského jazyka a autorkou dvoch dvojjazyčných básnických zbierok Zhasínanie svetiel / Lámpaoltás (AB-ART, 2010) a Spriadanie slov / Helyrerakott szavak (AB-ART, 2013).
