Beáta Mihalkovičová
Beáta Mihalkovičová

Marek Mihalkovič


  • Životopis autora

    Boris Mihalkovič sa narodil 1. septembra 1961 v Modre. Vyštudoval odbor slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako

    Boris Mihalkovič sa narodil 1. septembra 1961 v Modre. Vyštudoval odbor slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa prekladom z francúzštiny a recenzovaniu. Žije v Modre.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Boris Mihalkovič vstúpil do literatúry dielom Kocky ľadu v roku 1988, predtým časopisecky publikoval okrem svojich pôvodných textov aj preklady

         Boris Mihalkovič vstúpil do literatúry dielom Kocky ľadu v roku 1988, predtým časopisecky publikoval okrem svojich pôvodných textov aj preklady z francúzštiny. Verše a krátke eseje uverejňoval v časopisoch Fragment, Romboid, Literární měsíčník, v literárnej prílohe Nové slovo mladých, v zborníkoch Na večeru budú štvorlístky (1984), Doska na kolesách (1985) a Druhý dych (1985), v antológii slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách (2002). Z literárnovedného hľadiska sa dlhodobo venoval životu a dielu Jonáša Záborského. V poradí ďalšia zbierka jeho kubicky presných slovných útvarov Milovať (1999) sa začína, ako inak, textom Milované Francúzsko a odkazuje nás na silné zdroje charakteristického Mihalkovičovho pátosu. Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlhšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou (2011). V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánieSvetlo dňa sú už zreteľné výrazné posuny k novému básnickému výrazu a k neprehliadnuteľnej bravúre.

    Ján Litvák

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Knižne vydal preklady Françoisa de La Rochefoucaulda: Maximy (1999).

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008. Bielik, R.: Nijaký kov neodolá čistému plameňu lásky. In:

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Bielik, R.: Nijaký kov neodolá čistému plameňu lásky. In: Knižná revue, 9, 1999, č. 16 – 17, s. 5.

    Vlnka, J.: Chytený v krehkej sieti. In: Slovenské pohľady, IV+115, 1999, č. 9, s. 96 – 97.

    Bodacz, B. – Šikula, B.: Generačné portréty I. Premeny ohňa. Bratislava: Národné literárne centrum 1997, s. 104 – 114.

    Bajusová, Z.: Kocky sú roztopené... In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 5, s. 135 – 136.

    Hajko, D.: Kaleidoskop momentov ľudského života. In: Romboid, 24, 1989, č. 1, s. 78 – 80.

    Urban, J.: Poézia bez rizika. In: Dotyky, 1, 1989, č. 2, s. 42 – 43.

    Chrobáková, S.: Kocka – svetlo a tvar. In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 5, s. 4.

    Mikula, V.: 5x5 (B. M: Kocky ľadu). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 7, s. 147.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Súpis poetiek, básnikov a prozaikov inšpirovaných Modrou a magickým malokarpatským mikrokozmom by zďaleka nebol úplný, keby sme opomenuli akvizíciu Borisa Mihalkoviča. Ako

    Súpis poetiek, básnikov a prozaikov inšpirovaných Modrou a magickým malokarpatským mikrokozmom by zďaleka nebol úplný, keby sme opomenuli akvizíciu Borisa Mihalkoviča. Ako každý z originálnych tvorcov z tohto prostredia má dar reči, vie veci povedať inak, zrozumiteľnejšie, hĺbavejšie, chápavejšie, a pritom stále vysoko umelecky. Senzibilita je ostrov, na ktorý sa nedá dostať a z ktorého sa nedá uniknúť. Buď tam človek je, alebo nie je. Málokto v slovenskej literatúre zrejme pozná kánony barda Jozefa Mihalkoviča lepšie ako Boris, a málokto musel vyvinúť toľko vynachádzavosti, aby objavil a potvrdil postuláty vlastné, lebo básnik musí prísť s niečím sám, s niečím iným, čo tu doteraz nebolo a čo tu odteraz bude navždy. V prípade Borisa Mihalkoviča to budú šperkárske práce na vlastnej identite a rozpisovanie okamihov ako keby ustavične v bezpečnej vzdialenosti od spoločnosti, ktorá sa z nedostatku fantázie tvári, že každý človek, nadčlovek aj podčlovek je jej plnohodnotným členom. Pri čítaní Borisa Mihalkoviča okamžite chápeme, koľko vžitých lží sa nám dnes ponúka dobre že nie ako smerodajné pravidlo. Vo svojich najnovších básnických prácach Boris Mihalkovič anuloval mýtus o rastúcom význame koketných mašlí na prebaloch kníh pre súčasnú pôvodnú slovesnú tvorbu. Tiež rúca mýtus neokrôchanosti a donchuanstva a ponúka celkom iné východiská, vychádzajúce z pôvodnej kultúrnej tradície, ktorú už takmer nikto nepozná. Zároveň je to jeden z posledných mohykánov, ktorý ustavične pozorne sleduje pôvodnú slovesnú tvorbu, ktorú už v úplnosti nepozná nikto. Boris Mihalkovič patrí k hŕstke tých, ktorí odmietli považovať vynucovanie si úspechu za tvorivý princíp a vymenili ho za každodennú umeleckú prácu.

    Ján Litvák

    Kocky ľadu sú (...) zbierkou poetických miniatúrnych impresií, ktorých obraznosť im dáva v nejednom prípade charakter nežných lyricko-epických skladbičiek, približujúcich sa k básňam, prinajmenšom k básňam v próze. (...) Je len pochopiteľné, že niektoré z nich majú charakter začiatočníckych etúd (pars pro toto Nebudem iný, menej Bachova fúga), kým iné punc zrelých skladbičiek (pars pro toto Videnie, viac Neznáma žena).

    Bystrík Šikula

    Mihalkovičova výpoveď tak nie je sladkobôľne spomínanie, navrávanie si minulosti v prítomnosti, vzdychanie nad zašlým so slzami nad súčasným. Mihalkovičova výpoveď je predovšetkým uvažovanie, sprístupnenie svojho kozmu, jeho zakrivenia a konštát, kozmu, kde je relativita veľmi relatívna, tu sú fundamentálne otvorené oči mysle a pocitu.

    Bohuš Bodacz

    Sú haldy kníh, ktoré sa riadia neúprosne praktickým materializmom trhu, usilujúce sa ihneď zaujať a ohúriť potenciálneho čitateľa. Ich účinok trvá rovnako dlho ako pocit z dobrého jedla. Najnovšie Mihalkovičovo dielo Milovať nie je tento prípad. (...) Mihalkovičov tichý rozprávač sa dožaduje pochopenia, za ktoré ako protiváhu núka obeť najčistejšieho elementu vlastnej bytosti.

    Jaroslav Vlnka

    Borisa Mihalkoviča mám už dávno „zatriedeného“ do neveľkej skupiny autorov, pri ktorých ma vždy mrzí iba jedno: že nepíšu viac. Určite by mali o čom a len málokoho nechávajú na pochybách, že vedia aj ako.

    Robert Bielik

    Jeho meditácie vznikli z nebadateľných, no hlboko prenikajúcich stretnutí so svetom, možno z nutnosti vyrovnať sa s intenzitou zážitku, so silou svojej vnímavosti, z potreby usporiadať náhodné epizódy do čohosi prehľadného, čo by v ďalšom usporadúvalo nás.

    Valér Mikula

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Charakterizovať samého seba nie je pre každého ľahké. Lebo všetko to, čím sme boli v detstve, sa nám v dospelosti v istej fáze vývoja môže stať buď bremenom, ktoré sa
    Charakterizovať samého seba nie je pre každého ľahké. Lebo všetko to, čím sme boli v detstve, sa nám v dospelosti v istej fáze vývoja môže stať buď bremenom, ktoré sa nám nechce nosiť, tak aby sme si to zjednodušili, odložíme to alebo pošliapeme; alebo sa nám to môže stať iskrou, z ktorej sa pokúsime rozdúchať plamienok a ten ustavične udržiavať pri živote, aby nám svietil na cestu, aby sme vedeli rozoznať, čo je dobré a čo je zlé, čo si už nesmieme dovoliť a kam máme alebo nemáme zájsť. Moje písanie je, dúfam, výrazom tohto detského plameňa. Chcem, aby bolo autentické, prirodzené a aby bolo výrazom ducha. Verím, že ak dodržím nároky a kritériá, ktoré ma formovali od detstva, bude mať moje písanie čo ponúknuť aj ostatným ľuďom.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia vydavateľstva Smena za zbierku Kocky ľadu (1988)

  • Ukážka z tvorby

    KOCKY ĽADU   Predkovia   Zakaždým sa chvejem, keď skúmam nite, vedúce k dávnym predkom, k zákopom starej vojny, to ja sám strieľam z ťažkého

    KOCKY ĽADU

     

    Predkovia

     

    Zakaždým sa chvejem, keď skúmam nite, vedúce k dávnym predkom, k zákopom starej vojny, to ja sám strieľam z ťažkého kveru, usínam na zavšivenom lôžku, nevyberám si; v kláštornej záhrade vyznávam lásku svojej prababičke a chodím s vedrom na vodu.

    Pozerám na svoje tetky, bujaré bakchantky s krásnymi prsiami a hlavami, rozjasanými listom viniča, do žíl si lejem víno ich úsmevov; z diaľky prichádza otec, keď nad prahom mu láska kriví krok, počujem sladký a dobrý matkin hlas v čistučkej izbe vykúpanej v ráne, chce sa mi zostať, odchádzam...

    Ach, stále sa rozpukajú boky mladých dievčat, to iba ja nevládzem byť rovnaký; ruky mi necitlivejú, aby vydržali byť mostom pre druhých, a len dnu, v jaskyni, kde sa všetky dávne ozveny splietli v jeden naozajstný hlas, ja, unavený, ako z mora vyplavený Odysseus, na prahu novej mladosti, precitám túžbou zachytiť sa života, keď žičlivo mnou preteká.

     

     

    MILOVAŤ

     

    Autoportrét ´93

     

    Boris Mihalkovič je vŕtavé rozkošnícke stvorenie: veľa vecí mu nie je vôbec dožičených, ale ohromné dary, ktoré má, premrháva s tou najväčšou samozrejmosťou.

    Keďže je slepý ako krt, zabára kovové nechty len do najbezprostrednejšieho okolia a nešetrí najmä vlastné telo.

    Keď mu z času na čas niekto otvorí oči, uvrháva ho to do najbezuzdnejšieho zúfalstva a nedá sa s ním pohnúť.

    Už dávno by padol za obeť spravodlivému hnevu božiemu, nebyť úzkeho vysočizného komína, ktorý jeho srdce spája so svetelným vesmírom.

    Chce robiť všetko a preto sa mu nedarí takmer nič. Jeho lahkomyseľnosť by ho bola už dávno priviedla do nešťastia, keby ho nezachraňovala holá skutočnosť jeho neprestajného utrpenia a sizyfovskej práce. Aj anjeli si nad ním zúfajú a on sa tvári, ako by im preukazoval láskavosť, keď im dovolí pozhovárať sa s ním.

    Poetiku neuznáva iba preto, že ju dobre nevidí. Inak by písal tým najviazanejším veršom, aký si možno predstaviť.

    Miluje svoju ženu a je pyšný na svoje deti: ani to ho však nezachraňuje pred pokušeniami, ktorým sa snaží čeliť zaťatou zodpovednosťou.

    Verí, že sa to všetko raz zmení.

     

     

    SLNKO NAD MODROU

     

    Snímanie viniča

     

    Neviem sa dopiť toho zeleného mora viniča, ktorého výhonky natiahnutou, trocha už pobolievajúcou rukou snímam, šibrinkujúc a cvakajúc svojimi talianskymi nožnicami. Z neba závrat, slnko nám do červena rozhorúčuje tváre a ja žasnem, čo nás to spája, rozostavených medzi riadkami.

    Hrboľatá cesta osudu? Osud pracuje nenápadne, pomaly a nerozpakuje sa posielať nám znamenia, na ktoré však nie sme vždy dosť vnímaví. Za ženou ma kedysi na bicykli hnal osudový vietor, naše deti poznám odmalička: teraz už sami, aj keď rodičovský zrak ich nespúšťa z očí, skutkami si dláždia vlastnú cestu.

    Život je ako ten vinič: na jar ho striháme, tvarujeme, aby bol taký, ako chceme, potom zas kopeme, odorávame, v lete snímame, aby na jeseň vydal úrodu: stačí však chybný rez, zanedbanie, opomenutie čohosi a všetko môže byť inak. Úrodu pozbierame takú, aká bude a ak nepredáme, ale oprešujeme, na čisté víno si ešte počkáme.

     

     

    Proust, Saint-Saëns a strom

     

    Z platne, prehrávanej na takmer tridsaťročnom gramofóne, som počúval Organovú symfóniu Camilla Saint-Saënsa. A náhle som uvidel Prousta, ktorý ku mne prevrával slovami svojich dvoch esejí o Saint-Saënsovi, ktoré som nedávno prekladal.

    Zatiaľ čo sa v priestore izby nado mnou vyklenúvalo nebo velebného organu, sviežeho i hravého klavíra a presné ťahy sláčikového vojska, za oknom najvyššie vetvy stromu na úrovni môjho poschodia dali sa do tanca, pred mojimi očami dobiedzali do seba, v opojení mohutnou a záhadnou prírodnou silou navidomoči rástli ako v krásnom podobenstve o strome v inej Proustovej eseji, so slovami ostrými ako lekárske náčinie Marcelovho otca a hlbokými ako oči jeho „maman“, vnárajúcimi sa rezom do matérie skutočnosti.

    Prísny Proust, s mravčou dôslednosťou rozpracúvajúci svoje inštinkty a s božskou intuíciou veliaci armáde slov, ktorá, vysádzaná a pripravená na čítanie, pripomína paličkovanú čipku alebo krásnu, plnú, ušľachtilú sakuru v kvete, kde má svoje miesto každá jemná vráska kôry, konáre od najväčších po tie najmenšie, či každý lupienok voňavého okvetia: skloniť sa nad Proustom nie je stratený čas, ale znovunachádzanie intímneho, nuansovaného priestoru v čase každého z nás.

     

     

    Ako milujem

     

    Milujem ťa zo všetkých síl,

    milujem ťa ako sa umýva vo vode,

    ako sa dvíha tvár k čistému svetlu.

    Milujem ťa povznesený nad každú nízkosť

    ako dobrý oráč rozsievajúci svoje semeno;

    milujem ťa ako samohlásku,

    ako sýkorka belasá,

    ako druid z pohanských čias

    aj ako kresťan velebiaci Máriu;

    milujem ťa nepomýlený dlhými vlasmi

    a bez zmätku v pocitoch,

    milujem ťa čistý ako skala,

    ako vytrysknutý prameň

    a ako zlatý prút.

    Milujem ťa ako lišiak

    ovoniavajúci čerstvú stupaj,

    ako hriešnik skláňajúci smutnú tvár,

    vedomý si svojich prestúpení,

    milujem ťa plný ohňa,

    ako kriesiteľ večného plameňa

    a ako holohlavý pelikán.

    Milujem ťa ako sa tancuje,

    ako sa spieva

    a ako sa dvíhajú

    stredne ťažké bremená.

    Milujem ťa ako snehobielu prikrývku

    v „teplom pachu nemocnice“

    ako Samson svoju Dalilu,

    ako odmietaný nápadník,

    ako milovník slobody

    a čistej vody s vyzrnenými mineráliami,

    ako kanec v temnom konci lesa

    a ako zlatá priadka morušová.

    Milujem ťa ako sa píše veľké A,

    čistý a vzpriamený,

    ako zapálená pochodeň

    a ako kvet z tvojej záhrady.

    Milujem ťa ako narkoman,

    ľaliovočistý hráč,

    čo nikdy nevylúči náhodu

    a ako rozkošník,

    voľkajúci si na lôžku z lotosových kvetov.

     

    Pinelova nemocnica, Pezinok 19. 1. 1997

     

     

    Slová ľudí a kvetín

     

    Slová v tomto byte,

    slová mojej ženy, detí,

    slová z rádia i z televízora

    vynárajú sa akoby spoza mohutnej hory,

    zaznievajú a odchádzajú do nebytia.

    Boli tu vôbec?

    Zazneli a odozneli?

    Zachytila ich aparatúra,

    pozemská či nebeská?

    Alebo boli určené iba mne,

    no ja som ich nechal

    im samým napospas

    padať ako kôpku štrku?

    Z polospánku v posteli

    prebral som sa na balkóne.

    Predo mnou uprostred noci

    živá stena z rastlín:

    ružové kvety oleandra,

    nebovomodré kvety olovníka.

    Všetky rastliny

    z vlhkých kvetináčov šepotali

    „je nám tu dobre“.

    A tie slová nemuseli vôbec

    vysloviť.

    Zobraziť všetko