Obrázky kníh


Krajina diamantov / Land of Diamonds - 2014
Krajina diamantov / Land of Diamonds - 2014



  • Životopis autora

    Erik Ondrejička sa narodil 1. mája 1964 v Bratislave. Vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, študijný odbor geodézia

    Erik Ondrejička sa narodil 1. mája 1964 v Bratislave. Vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, študijný odbor geodézia a kartografia. Od roku 1986 sa špecializuje na prácu v oblasti katastra nehnuteľností a tvorbu súvisiacich technických predpisov. Žije a tvorí v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Pre deti a mládež

    Multimediálne prezentácie

    • Päť dokonalostí a iné básne (2008, hudobno-poetické CD, autor hudby M. Železňák)
  • Charakteristika tvorby

         Erik Ondrejička ovláda všetky formy básnickej techniky, prísne dodržiava viazaný verš, má dobrú invenciu

         Erik Ondrejička ovláda všetky formy básnickej techniky, prísne dodržiava viazaný verš, má dobrú invenciu a vynachádzavú metaforiku.

         Jeho druhá básnická zbierka Tanec večerných vločiek (2006) už nevyvolala také prekvapenie ako jeho debut Na vnútornej strane viečok z roku 2004. Prvotina totiž vyšla štyridsaťročnému autorovi, ktorý dovtedy nikde nepublikoval, nebola nijako začiatočnícky habkavá, naopak, umelecky vyzretá a, navyše, nepísal ju profesionálny literát, ale geodet. A básne druhej zbierky nejdú tiež pod úroveň debutu.

         Erik Ondrejička je presvedčený (to som vydedukoval na základe prečítania jeho kníh, ale viem to aj z rozhovorov o poézii s ním), že báseň má prinášať isté posolstvo, nielen estetické, ale aj ideové, že je tu na to, aby vypovedala myšlienky, dajme tomu inak nevypovedateľné. V tomto zmysle, ale aj metódou písania nadväzuje – ak to môžem takto odvážne povedať – na našich klasikov druhej polovice 20. storočia, konkrétne Milana Rúfusa a Miroslava Válka. Teda nijaká postmoderná skepsa, relativizácia hodnôt či zmyslu básnickej tvorby ako takej, nijaké uzavretie sa do vlastného textu alebo textu do textu. Opakujem, básnik rozvíja skôr rúfusovsko-válkovskú líniu slovenskej lyriky, nie povedzme stachovsko-odrušovskú či osamelobežeckú, ktoré smerujú k väčšej abstrakcii. K odkazu Milana Rúfusa a Miroslava Válka sa napokon hlási aj priamo: prvú časť knihy Tanec večerných vločiek s názvom V starnúcom meste uvádza motto z Milana Rúfusa, báseň List pre princeznú – P. S. má dedikáciu Miroslavovi Válkovi. Významová priezračnosť a zrozumiteľnosť Ondrejičkovej lyriky neznamená, že obraznosť jazyka je nenáročná, že nevyžaduje od čitateľa schopnosť odhaliť isté šifry.

         Obsahovo-sématické spektrum zbierky je široké, ale dajú sa určiť základné tematické okruhy. Sú to nazeranie na svet cez prizmu detstva, vzťah k rodičom, láska čiže vzťah k žene, postoj k možnostiam transcendentného bytia v podobe rozhovorov s Najvyšším v intenciách jeho kresťanského vnímania, obava z rýchleho plynutia času čiže aj vlastného života, ale nájdeme tu aj text o aktuálnom politickom probléme sveta – terorizme motivovanom extrémnou, militantnou formou islamizmu (báseň Hra na nesprávny čas a nesprávne miesto). Takáto tematická orientácia naznačuje, že autor jednoznačne vyznáva tradičné – keď chceme konvenčné – hodnoty, ako sú domov, detstvo ako určujúci faktor v živote človeka, láska ako nevyhnutná potreba pre život človeka, presvedčenie o potrebe konať dobro, vzťah k prírode, ktorá má obrodzujúci účinok a podobne. Svojou hodnotovou orientáciou sa nijako netají, dáva ju najavo takmer ostentatívne. Tému vyjadruje cez prírodné, ale aj mestské či civilizačné motívy a prostredníctvom motívov, ktoré by sa dali označiť ako duchovné. Celkové vyznenie knihy je nostalgické až melancholické, kde-tu preblesne skepsa, ale nie je dominantná. Všetko je to „šmrncnuté“ občasným sympatickým tuláckym či bohémskym gestom. Je to lyrika reflexívno-impresívna, ale s výraznou prevahou reflexívnosti – pričom ide o úvahy vskutku hlbinné.

         Dotknem sa ešte otázky viazanosti Ondrejičkovho verša a spôsobu rýmovania. Lyrickým textom Erika Ondrejičku rýmy vonkoncom a ani v jednom prípade nie sú na prekážku. Plynú prirodzene, akosi samozrejme, nijako sa čitateľovi nevnucujú do pozornosti, a predsa – vníma ich, teda skôr ich cíti, ako si uvedomuje. Samozrejme, autor presne vie, aké zásady pre kvalitné rýmovanie platia, ale určite má preň predovšetkým vrodený talent. Oboje potvrdzuje fakt, že v rýmových pozíciách sa vyskytujú prevažne sémanticky veľmi nasýtené lexémy, dôležité pre kontext celej básne, a schopnosť objavovať nové rýmy, ktoré nie sú ošúchané, ak vôbec niekedy boli použité. Vyrovná sa v tom takému majstrovi, akým je Ján Buzássy. Básnik pritom nie je nijaký dogmatik, občas esteticky účinne poruší „zabehnutú“ rýmovú schému“ – napríklad v básni Keď znie jeseň inak, ktorá pozostáva zo šiestich štvorverší, po štyroch strofách so striedavým rýmom odrazu dochádza k zmene – nasledujú dve strofy so združeným rýmom. Na významovo exponovaných miestach občas naruší rytmickú schému. Rýmujúce sa slovo niekedy vyčlení do veršového presahu na samostatný riadok. Jeho poézia je veľmi muzikálna, mnohé básne si viem predstaviť v spievanej verzii, trebárs v rockovom prevedení. Dá sa povedať, že Ondrejička klasické inštrumenty básnického umenia, akými sú rým a hudobnosť, svojím spôsobom rehabilituje – aj v očiach súčasného čitateľa.

         Kniha Tanec večerných vločiek je pri istej miere nekonvenčnej konvenčnosti, tradicionalizmu, alebo možno aj vďaka nim, veľmi pútavá a moderná.

    Igor Hochel

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    hd: Pod knižnicou ožili barokové klenby. In: Pravda , 14. 3. 2015. http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/348584-pod-kniznicou-ozili-barokove-klenby/ HOCHEL, B.: Kontinuita a

    hd: Pod knižnicou ožili barokové klenby. In: Pravda, 14. 3. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/348584-pod-kniznicou-ozili-barokove-klenby/

    HOCHEL, B.: Kontinuita a diskontinuita. Výber z kritík.  Bratislava, Literárne informačné centrum 2011.

    MATEJOV, R. – ONDREJIČKA, E.: To miesto je niekde v človeku (Rozhovor). In: Knižná revue, 20, 2010, č. 8.

    BÁTOROVÁ, M.: Jemné, prerozmýšľané, vtipné (Erik Ondrejička: (e)Pigramy). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 20.

    SLIACKY, O.: Erik Ondrejička. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    VRÁBLOVÁ, T.: Farby životných príbehov (Erik Ondrejička: Čo sa skrýva v ceruzke o zvieratách a o Zuzke). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 22.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BÁTOROVÁ, Mária: Smutnokrásne realisticko-romantické verše. Erik Ondrejička: Tanec večerných vločiek. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 126 – 127.

    NAHÁLKA, P.: Prichádza zrelý básnik (Erik Ondrejička: Na vnútornej strane viečok). In: RAK, 10, 2005, č. 8.

    FELDEK, Ľ.: Verše, ktoré prešli skúškou času. In: Erik Ondrejička: Na vnútornej strane viečok. Bratislava : EX TEMPORE 2004.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

         Ondrejičkova prirodzená potreba vyjadriť vlastný vnútorný svet básňou sa prejavuje už v premyslenej koncepcii zbierky Tanec

         Ondrejičkova prirodzená potreba vyjadriť vlastný vnútorný svet básňou sa prejavuje už v premyslenej koncepcii zbierky Tanec večerných vločiek. V jej troch častiach zachytil momenty zo svojho detstva, potom dospelosť s fenoménom lásky a tvorby a v poslednej časti, nazvanej príznačne Večerná modlitba, sú roztrúsené reflexie o živote a smrti.

         Na prvý pohľad tie najbežnejšie témy, najmä spomienky na detstvo, ku ktorému sa rád vracia každý človek, nieto básnik. Ondrejička si pripomína skôr hry než pestvá, vytvára rozličné rekonštrukcie toho, čo je nenávratne stratené, v básni Naopak „chce nájsť úplne všetko, čo sme postrácali“ a vrátiť sa „až k prvému plaču pre podivný svet“. V inej básni objavuje detskú „preskáčku“, ktorá je na dvore „zmenšenom o zástup rokov / a vjazdom do podzemnej garáže“, a inde zasa parafrázuje známu Kostrovu báseň Na návšteve po dlhých rokoch, ale nie je v nej Kostrov smútok, ktorý nahrádza detskou zvedavosťou.

         Na Ondrejičkovej poézii vidieť neustálu prítomnosť básnikov v jeho vedomí, lebo už v debute použil motív šachu z Válkovej básne, v tejto zbierke je Kostra, venovanie Válkovi, Feldekovi, Brunovskému, Thákurovi, motto z Lao ceho a z Rilkeho i Rúfusa, ba dokonca veta zo šansónu Edith Piaf. Nepotrebuje sa o tieto mená podopierať, on sa nimi len obklopuje, situuje sa do ich sveta.

         Druhá časť je znovu originálna v tom pocite, ktorý som pri jeho debute nazval vnútornou vizualitou. Ľúbostné básne sú bez fanfár, prejavov vášne, často si vystačia len bozkom, úsmevom alebo pohľadom, no je v tom sila a hĺbka citu. Ani z prírody, vnímanej síce vo vonkajších znakoch, sa nestráca nič zo skrytých významov, hoci básnik ju sem-tam použil iba ako rekvizitu.

         Ondrejička nie je nikde nariekavý, ešte aj smútok má u neho „zvláštnu krásu“ a posledné slová, teda smrť, mu pripomenú záverečnú v kaviarni. Nič však nezľahčuje, silne apelatívna je v tomto ohľade báseň o atentátnikoch a inde zasa o ilúzii prímeria.

         Napriek tomu, že na konci zbierky sú dve modlitby, až zarážajúce svojou ošúchanou dikciou, autor sa nikde neprejavil ako básnik náboženský. Verí viac v človeka, ktorý raz zistí, ako „nasýtiť boha nenávisti“.

    Jozef Bžoch

    Základné témy básnickej zbierky Tanec večerných vločiek sú smútok za detstvom, ale aj nostalgia zo starnutia, originálne spracované rozhovory s Bohom, ktoré vedie moderný človek, téma smrti, ale aj romantika charakterizovaná skôr deficitom lásky než jej prebytkom. V zásade všetko témy, s ktorými sa musí nejako vysporiadať každý človek. Ondrejička to v tejto zbierke robí aj za ostatných s úctivou, pokornou a dôstojnou poetikou. S poetikou, ktorá dokazuje, že dobre zvláda klasické básnické postupy, a to s moderným a pre rôzne situácie diferencovaným jazykom. Možno konštatovať, že všetky Ondrejičkom spracované témy majú niečo spoločné. Je to paradoxná kombinácia nadčasovosti a súčasného videnia sveta.

    Tomáš Janovic

    Básne Erika Ondrejičku sú komunikatívne, čo tiež súvisí s ich skutočnostnou významovou bázou. Sú dialogické, oslovujú. Miestami trochejský – hovorový verš sa tu strieda s protichodným jambickým. Často sú to akoby básne – príbehy, pretože sa začínajú rozprávačsky, a tým pútajú pozornosť, a ešte preto, že majú svoju konkrétnu „topografiu“. Témy týchto básní sú nezakryto nostalgické. Sústavné retrospektívy – obzretia sa za uplynulými rokmi, časom, miestami a ľuďmi, ktorí sa nevrátia, z ktorých si pamäť uchováva len to dobré... Akoby sa svet a život niesol na nežnom smútku za tým, čo naozaj v živote stojí za to: momenty – nezabudnuteľné stretnutia, pohľady, útržky viet, myšlienok a dotykov... nielen lásky medzi mužom a ženou, ale lásky všeobecne, ako citu, ktorý je vzácnou esenciou života. Ondrejička vzkriesil v tomto čase – v strašne dlho už trvajúcej tendencii k disonancii a disharmónii, ktorá má tiež svoje opodstatnenie v zrkadlení skutočnosti a jej absurdného vyznievania – niečo, v čo nik nedúfal, ani čitateľ, ani kritik. Odvážil sa uvidieť a vyspievať svet síce s vnútorným napätím, ale značne nedramaticky, dovolil si melódiu, akú mal v slovenskom vývine poézie naposledy azda Smrek alebo Kostra. Pre čitateľa je to pozitívny šok z nechuti a neschopnosti šokovať.

    Mária Bátorová

    Na začiatku roku 2007, avšak s vročením 2006, vyšla druhá básnická zbierka Erika Ondrejičku Tanec večerných vločiek (vydala Galéria Brunovský). Ondrejička je medzi svojimi generačnými básnickými druhmi – ide o mladšiu strednú generáciu – istou výnimkou. Vymyká sa z radu jednak tým, že v porovnaní s ostatnými debutoval oneskorene (samozrejme, nie však neskoro) – jeho prvá kniha Na vnútornej strane viečok vyšla roku 2004, teda v roku, keď dovŕšil štyridsiatku; ďalej tým, že využíva rýmovaný a často aj metricky organizovaný verš (zatiaľ čo väčšina slovenskej poézie sa v súčasnosti píše voľným veršom); a do tretice tým, že jeho poézia – opäť zdôrazňujem, na rozdiel od väčšiny generačných druhov – sa nevyznačuje „rebelantským zhnusením“ či štylizovaným gestom vzbury na spôsob beatnickej lyriky (ako to nachádzame napríklad u Ivana Koleniča) ani postmodernou alebo pseudopostmodernou textovou hrou (akou sa prezentuje napríklad Peter Macsovszky), ani módnym minimalizmom na spôsob „nahodím do verša slovo, dve, dám za to dvojbodku a tvárim sa, že sa za tým ukrývajú hlboké významy“, aký v značnej miere prepukol v našom najmladšom básnickom pokolení, ktoré takto bezbolestne rýchlo „vyrába“ jednu knihu za druhou.

    Igor Hochel

    Keď sa Erik Ondrejička stal zaťom Albína Brunovského, vedel, že sa priženil do legendy, a správal sa k nej tak, ako sa k legende správať patrí. S úctou a skromnosťou.

    Ľubomír Feldek

    Ondrejičkova kniha (e)Pigramy prináša ojedinelý žáner: epigram. Podľa vnútornej štruktúry by azda bolo treba hovoriť o aforizme, avšak pravidelná forma rýmovaného štvorveršia zrejme priviedla autora k názvu epigram, hoci evidentne ide o stručne vyjadrenú, vtipnú sentenciu. Iste preto v názve nachádzame novotvar e(Pigram). (...) V slovenskej literárnej vede nenájdeme teoretickú prácu, ktorá by typologicky určovala slovenský aforizmus ako žáner, hoci sa tento naozaj v slovenskej literatúre vyskytuje a pestuje: Pavol Strauss, Tomáš Janovic, Peter Gregor a i. Erik Ondrejička je svojím jemným spôsobom vyjadrenia alebo poučenia bližší skôr Pavlovi Straussovi ako ostatným dvom. Ide o prerozmýšľané a vtipne pointované pozorovanie, alebo náhly prienik do podstaty často absurdných životných, politických alebo intímnych situácií. Výnimočnosť knihy aforizmov Erika Ondrejičku podčiarkuje fakt, že predstavuje veľmi starý, avšak pomerne zriedkavý žáner, ktorý navyše západní teoretici pokladajú za kráľovský žáner 20. storočia.

    Mária Bátorová

    Básnický debut pre deti Erika Ondrejičku Čo sa skrýva v ceruzke o zvieratách a o Zuzke odkrýva radosť, ktorú prináša objavovanie poézie, oživujúcich nevšedností v bežnom živote. Básničky majú zväčša epický charakter. Príhody Zuzky a jej rodiny nesú svojskú farebnosť údajne vďaka zázračným pastelkám, ktoré jedného dňa nájde v pohodenom peračníku na ulici rozprávač. (...) Knižke dodáva na príťažlivosti aj situačný humor. Vychádza z vnútornej sebaistoty, hravosti a bezpečia, s akým dievčatko reaguje na situácie, a tiež z jemného dospeláckeho nadhľadu rozprávača. Slabšou stránkou knižky je istá nevyváženosť v poetickom výraze. Básnická výpoveď je silnejšia v lyrických častiach, obraznosť je v nich slobodnejšia a zároveň koncentrovanejšia. V epických partiách sa tento náboj miestami stráca. Sympatické je, že príbehy nemajú direktívne daný koniec. Zázračné ceruzky sa totiž po čase vypísali. Je na rozprávačovi a možno i maliarovi, ilustrátorovi, aby hľadal, ako ich dorozprávať. To „ako“ je stimulačným podnetom pre deti, veď sám rozprávač priznáva, že hľadanie uhla pohľadu, pod ktorým vyniknú farby životných príbehov, vyžaduje vytrvalosť a nemalé úsilie.

    Timotea Vráblová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    K písaniu básní človek nepotrebuje absolútne nič. Píšem do hlavy, neriešim dilemu či papier, alebo počítač. V aute, vo vani, na

    K písaniu básní človek nepotrebuje absolútne nič. Píšem do hlavy, neriešim dilemu či papier, alebo počítač. V aute, vo vani, na pracovnej porade – k tomu človek nič nepotrebuje, iba sa tváriť, že niekoho počúva a usmievať sa. Mám rád tú spevavosť a mám ju už v hlave. Je to hra slov niekde na pozadí. Ja ani neviem, kto to v nás tie básne píše.

    Pochopiteľne, obdivujem aj poéziu písanú voľným veršom. A čím som starší, tým viac verím, že každá cesta niekam vedie. A tak aj poézia má právo na to, aby bola akákoľvek. Ak teda niekto napríklad túži napodobňovať náhodné sekvencie nafetovaného počítača a má svojich čitateľov, má to svoj význam. Napríklad, že si takýto básnik možno spláca karmické dlhy z predošlého života, naplneného pýchou.

    Smútok je vzácny dar. Slzy smútku nám pomáhajú odplavovať trápenie, bez ktorého by náš život nebol kompletný. Mám svet čoraz radšej. Napriek všetkému negatívnemu sa mi zdá byť svojím spôsobom dokonalý.

    Niekomu možno padanie vločiek pripadá ako chaotický pohyb, ale pre mňa je symbolom vyrovnania sa s kolobehom života. Z pohľadu vesmíru je padnutie jednej snehovej vločky také dôležité ako jeden život, teda nesmierne.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 za básnickú zbierku Oči a rýmy

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 za básnickú zbierku Oči a rýmy

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za básnickú zbierku (e)Pigramy

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Erik Ondrejička číta zo svojich básní na podujatí Neriadená strela (12. júla 2011) NA

    Erik Ondrejička číta zo svojich básní na podujatí
    Neriadená strela (12. júla 2011)

    NA VNÚTORNEJ STRANE VIEČOK (úryvky)

     

    Aj keď ostávam na zemi

     

    Aj keď ostávam na zemi

    ukrytý pred jej pálivými dotykmi do trávy

    nikdy v sebe neutíšim

    jej nespočetné strunky nepokoja

    a sotva vysuším láske jej navlhnuté rukávy

    keď viem že nebude nikdy celkom moja

     

    A nikdy nebudem vedieť celkom presne

    kedy príde

    pohladí

    a kedy vôbec nikoho neporaní

    ako speváčikove nikdy nedokončené piesne

    v letnom večernom bezstarostnom trilkovaní

     

    A asi nikdy vopred neuhádnem kedy si vyberie

    svoj oddychový čas na prímerie

    a kedy sa v súboji dávno vyhratom

    skríži zradne pálivá žihľava s pravým zamatom

     

     

    Lavička z kameňa

     

    Koľko spomienok ukrýva lavička z kameňa

    koľko zabudnutej radosti a trápenia

    akoby ich sama schovala do machu a do lístia

    akoby čakala kedy ju konečne očistia

    a iba starý zvon v diaľke niekomu zazvoní

    a jeseň potichučky padá z jabloní

    a vy len premýšľate kde je hore

    a kde celkom na dne

    a kto neviditeľný si k vám dnes neprisadne

    možno že dieťa

    možno otec

    a možno slečna

    v tajuplnej chvíli nekonečna

    a kým studené Slnko načisto nedohorí

    nad borovicami kdesi na Záhorí

    maličký ďateľ nesmelo zaklope hore na agáte

    a možno je to len dávny smútok

    a vy ho nespoznáte

     

     

    Na vnútornej strane viečok

     

    Ako slepý básnik

    čítam keď mi niečo

    napíšeš tajne

    na vnútornú stranu viečok

    medzi nedokončené legendy

    a starobylé rozpadnuté mapy

    márne v nich hľadám

    čo nás to tak veľmi trápi

    na otázkach na neexistujúce odpovede

    o tom kde sa to vzalo

    a kam to všetko vedie

    a čo je pred nami

    a čo za nami

    keď vnikáme do snov zakázanými bránami

    a prečo je také krásne byť smrteľný

    z citlivej kože

    z mäkkých tkanív

    a tvrdých kostí

    keď pretláčame sny do bolestivej prítomnosti

     

    Ako slepý básnik čítam v zatvorených očiach

    verše ktoré tvoje prsty nikdy nedokončia

    sú nekonečné ako more a jeho vlhké vlny

    a ani ja tvoju túžbu nikdy celkom nenaplním

     

     

    Lode aspoň zmiznú bez stopy

     

    Prečo mi to len napadlo

    že je ako pohľad do zrkadla

    a to puknuté zrkadlo

    mi niečo pekné ukradlo

    kým ešte ani celkom nevychladla

     

    A možno to tak s láskami chodí

    keď vykradnú unavenú hlavu

    ako s osudmi zablúdených lodí

    ktoré nakoniec niekto vyslobodí

    no do prístavu nikdy nedoplávu

     

    A potom odídu ako vody potopy

    alebo v nich iba niečo zhorí

    no nie je to nikdy celkom bez stopy

    ako keď sa krásna loď potopí

    pod nánosy z presolených morí

     

     

    Partie v konskej koži

     

    Podstatné sú kombinačné schopnosti

    vravia všetci majstri v šachu svorne

    a možno sa nejaký kráľ nazlostí

    no je to skôr o koňovi a o kráľovnej

     

    A s takým arzenálom zákerných zbraní

    a úskokmi najťažšieho kalibru

    nemožno dúfať že ho neporaní

    a iba blázon by stavil na výhru

     

    A koho to trápi

    nech pokojne beží

    v tajomnom labyrinte čierno-bielych polí

    na hradby z takmer nedobytných veží

    kde každý omyl nezmyselne bolí

     

    A kráľovná mu veľmi nepomôže

    niet o tom ani zmienky v žiadnom zákone

    ako sa zmestiť do vlastnej kože

    keď sa zaľúbení muži menia na kone

     

     

    TANEC VEČERNÝCH VLOČIEK (úryvky)

     

    Hľadanie

     

    Hľadal som liek na smutné pocity

    no najlepším si bola v noci ty

     

    Chcel som sa dotknúť večnosti

    aspoň končekom prsta

    no potme som nahmatal iba tvoje ústa

     

    Skúšal som navždy zastaviť

    každé tajomné ráno

    no obraz v zrkadle zostarol s Dorianom

     

    A tak som robil výber básní zo storočia

    no najkrajšiu z nich som zbadal v tvojich

    očiach

     

    Chcel som ňou ďakovať

    za zázrak tohto sveta

    no žiadne verše z nej som si nepamätal

     

    A možno tú báseň objavím niekde znova

    na mieste

    kde sa už nezmestili slová

     

     

    Plán náhod

     

    Žijeme v úlomkoch časového plánu

    zoradených zvláštnou chybou podsystému

    keď sa všetky veci podľa plánu stanú

    len v nich ktosi zmení miesto čas a tému

     

    a tak sa nám bozky na starnúcich perách

    zmenia na hľadanie v koži Ahasvera

    z cestičky čo hľadá kvapka dolu tvárou

    je iba blúdenie v loďke pre rybárov

    z uplakanej básne

    čo čas neodvanie

    je iba hluchota na jej počúvanie

    z tajnej smelej túžby

    čo sa nepriznáva

    je len vôňa vetra v odkvitnutých trávach

     

    a z objatia láska

    čo sa volá bolesť

    keď jej ostré zvyšky nevládzeme dojesť

    a ona len s tvárou takmer žensky krutou

    čaká na nás znova niekde za zákrutou

    vždy na správnom mieste

    vždy v tej správnej chvíli

    chirurgicky presná

    aj keď sa v nás mýli

    a kto by si všimol

    že má úsmev tenký

    keď na krásnych prstoch

    ukazuje lienky

    náhodou sa pridá

    a už zostane

    s osou miesto lienky

    skrytou do dlane

     

    Žijeme v úlomkoch

    časového plánu

    pozliepaných z náhod

    za zdedené viny

    ktoré sa nám všetkým

    bohvie prečo stanú

    hoci ich mal možno

    prežiť niekto iný

     

     

    Zázrak plný vecí

     

    Každé ráno nosí poštár veľký balík

    nechce ani podpis či sme si už vzali

    mačku v ďalšom vreci – zázrak plný vecí

    čo hreje a páli...

                            v radosti a žiali...

     

    A keď príde láska ktorá príliš bolí

    a jej srdce bije proti našej vôli

    vrátime jej zvyšky do nebeskej výšky

    v malých kvapkách soli...

                            že sme tu tiež boli...

     

     

    Smutný dážď

     

    Ešte raz mať v ústach

    jazyk od malín

     

    tajne srdcom rátať

    hnedé podvaly

     

    starecky pokorne

    a možno len skromne

     

    vo vlakoch pradávno

    prehučaných vo mne

     

    v topánkach s kúskami

    starej letnej hliny

     

    na tvári rozsudok

    asi trocha vinný

     

    za ruku čo mávne

    na staniciach v dávne

    každej zvlášť

     

    kým vietor nezistí

    pre ktorú na lístí

    hrajú dážď

     

     

    V starnúcom meste

     

    Chlad ticho vlieza do topánok

    na čiernych mrežiach sa už leskne kov

    a stromy ledva premáhajú spánok

    uväznené do záhrad bez kvetov

     

    A možno aj ony majú pamäť vôní

    keď si tam stoja ako sochy z dreva

    a bránu pri ktorej nik nezazvoní

    a možno aj im sa už rýchlo zosmutnieva

     

    v starnúcom meste plnom spomienok

    keď mnohé vybledli a takmer splynuli

    a horí na nich iba malý plamienok

    aké horia na pamiatku zosnulých

     

    No niektoré sa vôbec nikdy nezmenia

    pečené gaštany

    zvonenie zvončeka

    a vôňa pálenia

    keď hmlistý večer pomaličky padá na dvory

    a iba vy viete kto vám v spomienkach otvorí

     

     

    ... V desaťtisícoch vecí ktoré sa neustále tvoria

                       pozorujem jav prinavracania sa...

                                                                Lao c‘

     

    Tanec večerných vločiek

     

    Tie stopy chlapca čo ho iba vedú

    prekryjú stopy detí po škole

    a po nich skoky bežca ponad výmole

    a na nich kratšie

    na starosť a biedu

     

    A vietor znova všetko uprace

    a do tmy znova bežia mesiace

    prázdnymi chodníkmi

    čo sa už nikdy neotočia

    aby nemuseli rátať desaťročia

     

    A iba tenký večný potôčik

    sa tu sám do seba otočí

    a sám v sebe v prítmí priteká

    nech je z pramienka života veľrieka

    čo sama v sebe beží

    a sama v sebe počká

    kým na ňu nesadne aj posledná vločka

    a všetky krásne hluchonemé noty

    tancujú bez hudby cestou do jednoty

    od prvej bodky po poslednú čiarku

    v hustnúcom prítmí osamelého parku

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory