• Životopis autora

    Ján Petrík sa narodil 16. marca 1957 v Krompachoch, žije a tvorí v Spišskej Novej Vsi. Základnú školu absolvoval

    Ján Petrík sa narodil 16. marca 1957 v Krompachoch, žije a tvorí v Spišskej Novej Vsi. Základnú školu absolvoval v Margecanoch, tri roky študoval na Vojenskom gymnáziu SNP v Banskej Bystrici, maturoval na Gymnáziu v Krompachoch (1976). V štúdiu pokračoval na Strednej pedagogickej škole v Prešove pomaturitným štúdiom v odbore kultúrno-výchovná práca. Po ukončení štúdia a po absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako metodik pre umelecký prednes a divadlo vo vtedajšom Osvetovom stredisku v Spišskej Novej Vsi (1980 –1984), neskôr ako inšpektor pre záujmovú umeleckú činnosť odboru kultúry Okresného národného výboru (1985 – 1987) a vedúci dodelenia záujmovej umeleckej činnosti Domu kultúry v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1990 – 1992 pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní, od roku 1993 je redaktorom literárnej redakcie košického štúdia Slovenského rozhlasu.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Dráma

    • Zlá baba a čert (1991, hra pre deti)

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Literárne kruhy (1994, séria literárnych videoklipov)
    • Prípoviedka o fazuľovej polievke (1994, videofilm)

    Rozhlasová tvorba

    • Zlatý kohút (1992, rozprávková hra)
    • Nepriamy prenos (1993, hra)
  • Charakteristika tvorby

    Ján Petrík knižne debutoval v roku 1992 knihou poézie Tri knihy nepokoja , obsahujúcou tri rozsiahle a ucelené básnické celky –

    Ján Petrík knižne debutoval v roku 1992 knihou poézie Tri knihy nepokoja, obsahujúcou tri rozsiahle a ucelené básnické celky – vlastne tri zreteľne vyprofilované zbierky, výrazné a svojbytné vo vnútornej architektúre i v dramaturgickom prepojení tém a lyrických subjektov: Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za Judáša Pocestný a Papagáj(a). Ako dlhoročný organizátor literárneho diania na Spiši nevníma Ján Petrík poéziu len ako čosi interné, súkromné. Výstižne to v doslove k Petríkovmu debutu formulovala Terézia Fischerová: „Charakteristickou črtou jeho básní je úzka spätosť so životom. Prejavuje sa v nich autorova schopnosť písať o veciach a javoch, ktoré sa ho bytostne dotýkajú, ktoré zasahovali alebo zasahujú do jeho vlastného života, písať o nich bez zbytočného sentimentu, pátosu, či prílišnej zahľadenosti do seba. Jeho výpovede však nie sú také individuálne, aby strácali niečo z platnosti a skúsenosti všeobecnej, niekedy až univerzálnej.“ Svoj poetický svet, metaforiku svojich básní často buduje na podobenstve a irónii, prozaicky až románovo obraznej, akoby inšpirovanej Gogoľom: Celý rok visím po skriniach. / Vo svojej skrini, / v skrini v hoteli, / alebo v skrini, / ktorú sme kupovali spolu. / Po celý život som / na chvíľu odložený, / pohodený v spálni. / Na zemi / v hlúpych zásuvkách. Z jeho veršov, okrem schopnosti tohto zvláštneho spojenia nespojiteľného, cítiť aj jemný poprašok elegizmu, claudelovský poetický trblet. Ale rovnako je v jeho poézii prítomná aj intímna lyrika partnerských zážitkov a tiesnivých i jagavých chvíľ spolužitia muža a ženy na jednej strane, a potom náhly „prielet“ dušou sveta: V tvojich vodách pláva loď / Noe je pastier – moreplavec / s osudom veľmi podobným / vojakom v čase pretrhnutých hrádzí. Najsilnejšie vyznievajú práve Petríkove alegoricky tematizované a biblicky obrazovo rozohrávané básnické cykly-romány. Tri knihy nepokoja skrývajú svoj nepokoj práve v tomto dynamickom riešení lyrického deja. Jeho claudelovské inšpirácie však možno vnímať skôr ako „fúknutie do púpavy“ než ako presnú básnickú alúziu. Poézia jeho doterajších troch básnických kníh je skôr ukotvená vo válkovsko-strážayovskej tradícii modernej slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia a táto línia jeho tvorby sa môže stať určujúcim znakom i jeho ďalšej básnickej tvorby. 

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Ivan Štrpka, Veronika Dianišková, Jana Bodnárová, Ján Gavura, Miroslav Brück,

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Ivan Štrpka, Veronika Dianišková, Jana Bodnárová, Ján Gavura, Miroslav Brück, Igor Hochel, Katarína Džunková, Ladislav Lipcsei, Viktor Suchý, Jozef Leikert, Agda Bavi Pain, Peter Brezňan, Marcel Lacko, Pavol Garan, Maroš M. Bančej, Dalimír Stano, Ján Buzássy, Gabriela Grznárová, Jaroslav Rezník, Jozef Darmo, Katarína Mikolášová, Mária Jankalová-Vaškovičová, Ján Petrík, Tibor Kočík, Marián Šidlík, Eva Raková, Mária Mikitová Janošková, Emil Babín, Jozef Puchala, Ján Fekete – Apolkin, Zuzana Szatmáry, Ľudo Farkaš, Judita Kaššovicová, Viktória Laurent-Škrabalová, Ľubomíra Miháliková, Gabriela Spustová Izakovičová,Jana, Melcerová, Peter Chorvát, Zlata Vitézová, Eva Šilhárová, Soňa Sun Sajenková, Jozef Kolibecký, Petronela Majerčíková, Adriana Gyetvaiová, Jaroslav Nináč. In: Romboid, roč. LIII, 2018, roč. 5 – 6, s. 71 – 92.

    ŠAH: Ján Petrík – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 3, s. 159.

    ŠIMKO, Štefan: Nespokojný, lebo... Ján Petrík: Tri knihy nepokoja. In: Literárny týždenník, roč. XXVII., 23. 4. 2014, dvojčíslo 15 – 16, s. 11.

    ŠAH: Ján Petrík – 55. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 160.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    EGGEN, L., Petrík, J.: Literatúra je komunikácia! In: Dotyky, 12, 2000, č. 1.

    BANČEJ, M.: S básnikom v záhrade (a inde). In: Literika, 3, 1998, č. 1.

    KONDRÓT, V.: Pokus o večnosť. In: Literika, 3, 1998, č. 1.

    KASARDA, M.: Nepočatá poézia (Ján Petrík: Tri knihy nepokoja). In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 1.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Iné miesto, iná optika (Ján Petrík: Tri knihy nepokoja). In: Dotyky, 5, 1993, č. 3.

    FISCHEROVÁ, T.: Doslov. In: Petrík, J.: Tri knihy nepokoja. Bratislava: Print-servis 1992.

    HALVONÍK, A.: Báseň – ratolesť olivová (Ján Petrík: Tri knihy nepokoja). In: Pravda, zv. 2 (73), 20. 10. 1992, č. 248.

    HUDEC, I.: Debut zrelší ako zrelý (Ján Petrík: Tri knihy nepokoja). In: Knižná revue, 2, 1992, č. 21.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jeho Tri knihy nepokoja predstavujú nielen autorovu knižnú prvotinu, ale zároveň ide o najrozsiahlejší básnický projekt roka. V

    Jeho Tri knihy nepokoja predstavujú nielen autorovu knižnú prvotinu, ale zároveň ide o najrozsiahlejší básnický projekt roka. V skutočnosti sú to vlastne až tri zbierky – Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za Judáša, Pocestný a Papagáj(a). Myslím si, že je naozaj na škodu veci – teda na škodu autora i na škodu mladšej slovenskej poézie – že J. Petríkovi, ktorý už v roku 1983 zvíťazil na Wolkrovej Polianke, sa nepodarilo vydavateľsky sa presadiť skôr. Básnik sa totiž prezentuje ako naozaj zrelý a suverénny autor. Názvom knihy (ktorý osobne nepokladám za najšťastnejší) i v úvodnej poznámke sa hlási k odkazu M. Válka. A naozaj – jeho poézia má styčné body väčšmi s válkovskou generáciou než s tvorbou jeho vlastnej generácie. Okrem iného sa to prejavuje bytostným zápalom za „vec človeka”, hľadaním pozitívnych alternatív pre ďalšie bytie (nie prezentovaním skutočných či predstieraných pocitov znechutenia až hnusu), ale aj tým, že svoj vlastný (autorský) subjekt v texte prezentuje pritlmene, nie tak vehementne, miestami až exhibicionisticky, ako je to u iných, mladších autorov (Urban, Kolenič). Cítiť, že Petríkova poézia je inšpirovaná predovšetkým životom, vlastnou skúsenosťou, nečerpá z literárnych vzorov, a to napriek tomu, že okrem „dotykov” s Válkom v nej možno vystopovať aj rovnako „jemné” dotyky so Š. Strážayom. Petríkova poézia je dôsledná vo svojej kompozícii, je to precízne premyslená stavba. Skladby (za také ich ja pokladám) Manipulácia, Potopa, Modlitby za Judáša z „druhej knihy nepokoja”, nesúcej meno podľa poslednej, sú naozaj vynikajúce polytematické a mnohovrstvové básnické syntézy.

    Igor Hochel

    Ak by som hľadal príbuznosť medzi prítomnými (terajšími) veršami – a onými z debutu, možno stojí za to aspoň na ukážku odcitovať báseň Zima pôvodne publikovanú v Novom slove a potom v zborníku Správ­na chvíľa: 1. „Ľad ide. / Tielka potôčikov / šikovne jazvia / pred­včerajšiu trávu. / Chodník je tmavší, / vyschne do leta. // Pri­chádzam, / akoby som odlietal. // 2. Najmladšia zametá / a starší píli / pokojne drevo / v naklone­nej kôlni. // Vstupujem, ale ne­mám tu už miesta. // Sme chvíľu spolu. // Na troch rôznych miestach.“ Akoby cyklickým pokračova­ním týchto veršov, a aj takých básní ako Margecany, Olcnava, Rodinná fotografia, Betlehem, ­sú aj jeho najnovšie texty. Zdá sa teda, že jeho básnické smerovanie sa ustaľuje. Pravdaže, zá­kladná je snaha o postihnutie istôt – večných hodnôt. Už úvod­né verše básne Sadenie to evi­dentne potvrdzujú. „Tým istým chodníkom / k tým istým scho­dom. / Veci sú večné. / Bielizeň voňajúca vodou, / studňa s hla­som, / komín, ktorý dýcha, / jab­loň, / aj keď tu už nie je... Je to potvrdenie onoho vec­ného strážayovského princípu, vehementne demonštrovaného už v jeho debute Veciam na stole. Alebo ešte presnejšie (a veľmi dávno) to definovala už nežijúca maďarská poetka Ágnes Nemes Nagy v dvojverší Veci: „Vysoko skaly. Žiar slnečných pecí. / Tu v mojom srdci blažené sú veci.

    Vojtech Kondrót

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Do košickej redakcie Slovenského rozhlasu ma zlanárili „robiť humor” (relácie Supershopa a Fresky), ktorý som predtým popri iných
    Do košickej redakcie Slovenského rozhlasu ma zlanárili „robiť humor” (relácie Supershopa a Fresky), ktorý som predtým popri iných žánroch pre rozhlas i pre iné média písal, ale aspoň v kútiku dušičky, aspoň súkromne sa považujem aj za básnika. Verejne by to totiž bolo trochu neskromné, aj keď som pod spoločným názvom Tri knihy nepokoja (1992) vydal spolu tri rukopisy básní – Miestopis (s Van Goghovým uchom), Modlitby za JudášaPocestný a Papagája(a). Z uvedeného by malo vyplynúť, že humor je vlastne moje hobby a ja sa ho tak snažím brať aj v zamestnaní.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Návštevy   Nad komínom dlhé leto letí, striedajú sa vzducholode, kam len dovidím. Holub –

    Návštevy

     

    Nad komínom

    dlhé leto letí,

    striedajú sa

    vzducholode,

    kam len dovidím.

    Holub – poštár

    trochu kríva,

    vyvoláva dym.

    Pomáhaj pánboh,

    dlhý, dobrý deň...!

     

    To ma tak kňaz

    zdraví, mama?

    V očiach štípe,

    už som dlho,

    odídem.

     

     

    x x x

     

    Nečítam, nepíšem,

    len mi je hlúpo.

    Zo stromu,

    milá Malvínka,

    mi anjel

    do polievky cupol,

    v panike ho lyžicou

    po chrbte bijem.

     

    Zakuckávam sa podobne,

    nepodobne žijem.

     

     

    x x x

     

    Sedím v izbe.

    Z druhej strany

    mi ukrižovaný

    v mokrom snehu mokne.

    Ruky prázdne,

    rozhodené...

    Buď pochválen

    v mojom okne,

    keď už ťa tu dali.

     

    Psy majú svoj

    pevný bod,

    zaľúbení

    ten svoj kalich

    z dlaní,

    ostatní

    iné horkosti.

     

    Sedím v izbe

    pri fľaškovom,

    mráz mi lezie na hostí.

     

     

    A ja

     

    Maringotka

    z jesenného lístia,

    z pivnej peny Venuše,

    z drkotania zuby.

    A ja z teba na komíne

    a ja z teba sľuby

    popúšťané do vetra.

    Ach, aký krátky povrázok.

     

    Zametač je biletárom,

    snehobiela

    stará pani nevesta,

    ja z teba teplé,

    natrieskané kino,

     

    boží mlynček, ino-

    taj.

     

     

    x x x

     

    Rieky berú

    pod oknami brehy,

    hrobári nádej,

    húsatá svoj údel

    byť z toho

    labuťou.

     

    Na kostole vyzváňajú,

    nad obláčikmi má trón

    ten, ktorý nám

    vidí na dno.

     

    A ja by som

    tak strašne rád

    aspoň za stredu.

    Aspoň za prst,

    za máčny mak,

    za dym celej krčme.

     

    Rieky berú pod oknami

    a sú žily

    a je ryba, krčné,

    vyberajú mi z hrdla

    kosť.

     

    Húsatá sú,

    keď je všetko zjari,

    hrobári tiež...

     

    A ja hosť.

     

     

    Keby som mohol

     

    Keby som mohol

    práve dnes,

    stretol by som koňa.

    Bola by lúka,

    bol by dlhý,

    dlho tichý les,

    dážď na listoch,

    prvé kvapky slnka.

     

    Keby som mohol,

    asi by som žblnkal.

    Na koni by sedela tá žena,

    ktorú mám v hlave

    ešte z Poděbrad.

     

     

    Poza...

     

    Chodíme po Polianke,

    Wolkra si už

    vzali spolu s Prahou,

    zostali nám po ňom iba pomníky.

    Možno ešte staré lásky

    na tri očká očkované,

    keďže sme už

    väčší ako velikí.

    Chodíme Tatrám poza hory,

    pán Čejka na stanici dráhy

    píše báseň,

    ktorou sa tu liečil.

    Chodíme po špičkách

    a sme z toho

    iba väčší.

     

     

    x x x

     

    Je február,

    sú záhrady,

    jablkám sa

    sladko drieme

    v koreňoch.

     

    Je jedľové,

    je teplo

    žlté ako stoh,

    zamatovo v nás

    matnie uhlíkmi.

     

    Je vietor,

    mráz za nechty

    a tí, čo budú sami.

    Rukami sa držím

    tvojho kabáta.

    Puká v stromoch,

    jar je už, už...

    aj keď je ešte iba stojatá.

     

     

    O večnosti

     

    Dnes som zas

    urobil pár krokov

    k večnosti.

    Merali sme trámy

    na nový krov domu.

    Prežije nás,

    ale tiež raz zostarne.

     

    Kto to zistí,

    zopakuje nás

    a tak to pôjde dookola...

     

    Drevo na dom,

    drevo na kríže.

     

    Raz však príde

    znenazdajky

    Boh

    a všetko zastaví...

     

    Nebo bude

    plné pilín

    ťažkých ako z olova.

    Zobraziť všetko